Nenechaj sa oblbnúť, máme vlastné tradície. A ešte aké.

 

Po Starých Slovákoch sme zdedili pestovanie kultu smrti, ktoré udržujeme dodnes. Na rozdiel od nich však svojich blízkych nespaľujeme a nerozhodíme voľne do prírody, ale pekne vcelku ukladáme do hrobov, označíme a v pravidelných intervaloch dozdobíme vhodnou čečinkou. Áno, tento článok bude o jednom z obľúbených slovenských sviatkov...helovíne, dni mŕtvych, svätých, zosnulých - Pamiatke zosnulých.

 

„Ísť na hroby“ sa ma tento rok dotýka viac, ako po minulé roky. Po prvé, už týždeň nemám kde v Mlynskej doline v práci parkovať a po druhé a roky opakujúce sa, nemám rád stádoidné veci (sent from my iPhone). Sviatok sa radí medzi ďalšie „patrí sa to“ sviatky, ako obdarovanie svojej lásky a zvyšovanie tržieb Ferreru, dodržanie pôstu, návšteva kostola, povinné ožratie sa a iné.

 

S blížiacim sa dátumom pamätného dňa si naplánujeme návštevu cintorína, nakúpime predražené kahance a kvety (nechcel si ísť do Tesca, teraz plať raz toľko na cinteri), cez plece prehodíme hrable, lopaty a zaradíme sa do kilometrovej kolóny pred cintorínom. Po hodine parkovania sa dostávame k hrobom. Nájdeme ten svoj (hehe), poupratujeme ročný bordel, zapálime sviečku a s dobrým pocitom odchádzame do kolóny, ktorá ide z cintorína. Tí šikovnejší prídu s prázdnymi rukami a obslúžia sa z okolitých miest (vyberám si bukrétu od Karola K. a tú krásnu zlatú sviečku s anjelikom od Anny M.). Občas sa stane, že na hroboch už bol niekto pred vami a to máte potom nervy, že ste neboli prvý, kto si spomenul, a ostali vám nevyužité sviečky, ktoré nemôžete ani doma zapáliť pri poháriku búrlivého vínka bez toho, aby to nevyzeralo ako satanistická omša.

 

Špecifikom celého sviatku sú dôchodcovia, ale o tých písať v rozsahu pár riadkov nemá význam a aj tak by to žiaden z nich nečítal. Všetci sú na hroboch, v Kauflande alebo sedia zhrbení nad mapou Slovenska a plánujú, kam všade sa od januára pôjdu pozrieť, keď už sú tie vlaky zadarmo.

 

Ja sa pýtam, načo je celá táto sranda užitočná? Nemalo by to byť o tom, že si na tých, o ktorých sa nehovorí ktorí zomreli, spomíname počas celého roka? Pri určitej situácii si spomenieme, usmejeme sa a ideme ďalej? Nikto ma nenúti nikam chodiť, ale vidím tie davy nervóznych ľudí, čo zasa musia robiť niečo, čo nechcú, ale patrí sa to. Niekto (nie Niekto) by argumentoval tým, že učíme deti úcte a zachovaniu tradícií, ale ruku na srdce, kto v detstve rád chodil na cintorín? Naučia sa deti ctiť mŕtvych, keď si často nevedia uctiť ani tých živých? V mojom prípade mali pravidelné návštevy cintorína úplne opačný efekt. Zablúdim tam možno raz za 5 rokov, ale to neznamená, že nemám úctu a na svoju rodinu nemyslím.

 

Príhoda na odľahčenie

Pod ťarchou administratívnych prieťahov a zlého spánku sme sa vybrali na cintorín pochovať jedného zo stvoriteľov (spopolneného, píšem pre istotu), do rodinného hrobu sami. Potme. Malou lopatkou. Ak by žil a vedel o tom, bola by to jeho najobľúbenejšia historka, ktorú by každému rozprával :)