My, Gelničania, ľúbime krčmu. A nielen to. My všetko na svete zmeníme na krčmu, takže krčiem máme vždy dostatok.

 

Ako čas bežal, úspešne sme na pohostinstvá prebudovali radnicu, zelovoc, jasle, zberňu druhotných surovín, dokonca aj staničné hajzle. Pravda, éra tej záchodovej krčmy dlho netrvala. Otvárali ju ráno o tretej a barmankám sa za pár mesiacov podarilo poslať na druhý svet prakticky celú klientelu. Toto sú skutočné dejiny a nie súčasť fikcie.

 

Aj dnes platí, že kto chce spoznať elitu, musí do ulíc vyraziť na svitaní alebo ešte za tmy. Pijak profík totiž nie je žiadny domased. Hneď ako sa preberie z kómy, vydáva sa na púť za tekutinou, ktorá ho privedie do ďalšej.

 

Prvú krčmu v meste momentálne sprístupňujú o šiestej, v rovnaký čas začína liať aj Ján Krstiteľ. Do jeho trafiky to mám na skok. Opláchnem si tvár studenou vodou, chvíľu rozmýšľam, či sa v takom stave mám ľuďom ukázať na oči, prídem na to, že mám. Do huby si vtlačím trochu vyschnutej zubnej pasty, aby mi z nej nesmrdelo. Notorikom u Krstiteľa to môže byť jedno, ale chlap by si mal za každých okolností zachovať úroveň. Pred stánkom už netrpezlivo postávajú Ryšavý a Meky, ktorý sa honosí najdlhšou bradou v meste. Trafikant mešká a z tradičnej zostavy chýba už len Veľký Blondín. Sadnem si na schodík, vytiahnem cigy, čím prilákam pozornosť čakajúcich. Okolo kluše ekonomicky aktívne obyvateľstvo, snaží sa dobehnúť na spoj do krajského mesta. V krajskom meste sa títo ľudia budú do večera pachtiť za smiešny príjem, z ktorého im aj tak polovicu vezme štát. Títo ľudia neradi vidia, keď potom štát, ochranca slabých, vyživuje z ich peňazí nám podobné indivíduá. Ale urobiť s tým našťastie nič nemôžu, preto aspoň zazerajú. My, asociáli, ktorých ideálom je byť spoločnosti na príťaž, si tie pohľady vychutnávame. Dobre vieme, že medzi nami a nimi budú už navždy platiť jednoduché pravidlá. Keď oni vstávajú, my väčšinou putujeme do perín. Kým do nich v robote hučí nejaký zmrd, my dospávame opicu. Kým oni celý rok usilovne pracujú, aby sa v lete mohli pár dní piecť pri mori, my sa po celý ten čas spokojne hojdáme v záchrannej sociálnej sieti, lebo čľapkanie v slanej vode považujeme za blbosť.


„V dvadsiatom prvom storočí už mali väčšinu ľudskej činnosti prevziať stroje,“ nadhodím tému rozhovoru tak, aby ma počuli aj okoloidúci. Ryšavý si zapáli ponúknutú cigaretu, Meky ju rozláme na dve časti, jednu si odloží do vrecka na neskôr. Meky je na ulici piatu sezónu, stratégie prežitia má zvládnuté dokonale.

 

„To máš odkiaľ?“ pýta sa.

„Zo školy,“ odpovedám.


Meky vraví, že ich také v škole neučili. Ryšavý zapochybuje, či Meky vôbec nejakú školu navštevoval.
Mekyho poučím, že podľa predstáv futurológov sme v súčasnosti my, ľudia, mali už len spokojne ležať na diváne a starať sa o nás mali roboty .
Meky hovorí, že sa skôr obáva, že na diváne bude ležať robot a makať naňho budeme my.
Ryšavý potvrdí, že sa to môže pokojne stať.
Parťákov upokojím, vravím, že ľudstvo sa vo svojom fungovaní nemusí cítiť ohrozené dovtedy, kým sa nenájde taký stroj, ktorý vypije viac než človek.
Meky zisťuje, odkiaľ to viem.


„Od Jerzyho z Poľska,“ priznávam.

„Toho nepoznám,“ povie Meky.

„Spisovateľ,“ informujem ho.

„Neverím ľuďom, ktorí píšu knihy. Zo zásady. Za zlý stav sveta môžu oni,“ prekvapí myšlienkovým pochodom bradatý korheľ.

Ryšavého zaujíma skôr to, kde trčí Krstiteľ. Mňa napokon tiež. Zo žltého bieleho od Všemohúceho už začínam chytať kŕče do nôh.


Pred pol siedmou sa spoza rohu konečne objaví jeho čaptavá postava. V batôžku mu štrngá pár fliaš lacnej pálenky, ktorú doma ešte zriedil vodou, veď nadarmo ho všetci nevolajú Krstiteľ.


„Vreteničie plemä, ktože vám kázal utekať budúcemu hnevu?“ povie miesto pozdravu, pár pasáží z Nového zákona si už stihol naštudovať.


Nasledujeme ho dovnútra, pomôžeme mu rozložiť balíčky dennej tlače. Krstiteľ vytiahne vodku a rozleje nám do kelímkov. Keď pred časom zistil, že noviny a časáky ho neuživia, rozhodol sa portfólio aktivít rozšíriť o nelicencovaný predaj chlastu. Vlani si už mohol dovoliť last minute autobus do Bulharska.


Po štyroch pohárikoch zhruba dvadsaťpercentného alkoholu som schopný sústrediť sa na ponuku informácií, ktorými dnes národ oblažili ľudia z oupn spejsov. Titulná stránka Nového času ohlasuje Sedem rád ako zvládať svoje správanie a udržať emócie na uzde. Barmanovi sa to môže zísť, pomyslím si, nevidím dôvod nenechať si od bulváru našepkať. Profesionálny certifikovaný biznis a osobný kouč Petra Drozdová – de la Fére hovorí, že treba dbať na uspokojovanie vlastných potrieb, vnímať, čo nám zrkadlí okolie, snažiť sa poznať samých seba, uvedomiť si svoje kladné stránky, byť vnímavý k druhým, snažiť sa ich chápať, pokúsiť sa odpúšťať sebe aj druhým, pracovať s negatívnymi emóciami, prehnané emócie rozdýchať, prebytočné emócie nechať rozplynúť sa ako dym, nestať sa scenáristom katastrofického filmu, myslieť na zadné dvierka a nebrať prehru osobne. Tých rád je podstatne viac než sedem, noviny boli v hedlajne zbytočne skromné. Alebo, čo je pravdepodobnejšie, redakcia pozostáva z jedincov, ktorí neovládajú ani len základné počty. Odhodím noviny späť na pult, do štúdia mienkotvornej tlače sa radšej ani nepúšťam.


Ryšavý sa spýta, čo som sa dočítal, poviem mu, nech nechce vedieť. Ryšavý skonštatuje, že dnešná tlač už nie je dobrá ani na rozloženie ohňa. Meky kontruje, že to bolo vždy tak. Ryšavý povie, že jediné, čo sa kedy dalo čítať, boli porno časopisy, a tie z pultov, bohvieprečo, zmizli.


Opravím ho, že porno časopisy stále existujú, akurát Krstiteľ ich odmieta objednávať, lebo je náboženský fanatik. Krstiteľ sa zamračí a povie, že zájsť dvakrát do roka do kostola nepovažuje za fanatizmus. My ostatní trváme na tom, že o fanatizmus ide. Krstiteľ tvrdí, že porňáky neobjednáva, lebo ich nikto nekupuje, pretože dnes už väčšina populácie masturbuje pri nete. Meky chce vedieť, čo je net.


V družnom rozhovore strúbime dve pollitrovky. Cítim sa lepšie, kŕče prešli, tik v pravom oku ma už nerozhádže. Ryšavý s Mekym začnú do Krstiteľa dobiedzať, že na to koľko vypili, sú trápne triezvi. Požadujú vzorku pálenky, chcú ju odniesť na rozbor, len sa nevedia dohodnúť, kde sa taký rozbor vykonáva.


Krstiteľ sa rehoce. „Ja vás krstím vodou, ale ide mocnejší a ten vás bude krstiť ohňom,“ povie a ukáže smerom k potravinám, odkiaľ práve vyšiel Veľký Blondín s pollitrovkou špiritusu v ruke.


„Život je nápravnovýchovné zariadenie za hriechy spáchané pred narodením,“ prednesie o chvíľu tradičný prípitok.

 

O deviatej je Meky mŕtvy, prenesieme ho dozadu ku kontajnerom, uložíme na kartóny, ktoré mu slúžia ako denný stacionár, čím náš záujem o bradatého končí, do opatery si ho prevezme drobný hmyz. Pred pol desiatou už Ryšavec s Blondínom tancujú pred stánkom a keď im Krstiteľ odmieta vydať ďalší kelímok, chcú mu odrezať hlavu. Krstiteľ nereaguje, na podobné úlety je dávno zvyknutý. Najvyšší čas pratať sa inam.

 

U Matky Božej je prázdno. Krčma pri hlavnej stanici (aj keď sa to pozemšťanom môže zdať málo pravdepodobné, vlaky u nás zastavujú na štyroch rôznych miestach) si zachovala meno po bývalej výčapníčke, oficiálny názov nikto nepozná. Dám si malé pivo, počkám, či sa s najbližšou motorkou neobjavia aj nejakí výplatári. Ľudia s pravidelným príjmom, ľudia pripravení počastovať blížneho svojho.


Pred obedom už od Margecian vezú prvú várku majiteľov nouhau na predčasné odchody zo zamestnania. Mám šťastie, pár známych si to šinie rovno ku mne. Kývnem im, aby si ma všimli, palcom a ukazovákom vystrčenými približne vo výške nosa naznačím, že si prosím drobnosť.


„Slivku?“ pýtajú sa.

„Veľkú,“ vzdialenosť palca od ukazováku sa zdvojnásobí.


Okolo tretej mi volá šéf a pýta sa, čo robím.

„Venujem sa marketingu,“ tvrdím.

„Akému marketingu?“ chce vedieť.

„Agresívnemu. Fejs tu fejs.“

„To chodíš z domu do domu?“ zľakne sa.

„Z krčmy do krčmy,“ upokojím ho.

„Nemohol by si mi radšej pomôcť?“

„Teraz?“

„Musíme dať do poriadku bar. V piatok otvárame, zabudol si?“

„Nezabudol, ale je zbytočné mať vyluxovanú krčmu, ak v nej nikto sedieť nebude. Ja práve vyhľadávam a oslovujem našu cieľovku. Zisťujem ako žije, čo si myslí, čo ju teší a čo odrádza,“ vysvetľujem.

„Podľa mňa len bohapusto chlastáš, zatiaľ čo ja tu driem ako kôň.“

„V žiadnom prípade, šéfe. Ja...“

„Ak na otváračke nebude plnka,“ preruší ma uprostred výmyslov, „budeš musieť exnúť veľkého Mannitoua, rozumel si?“

„Rozumel. Ak nebude plnka, exnem veľkého Mannitoua.“

„A teraz dopi ten patok, čo máš pred sebou a švihni sem,“ vyzve ma môj šéf.

„Rozkaz šéfe,“ položím a spolustolovníkom navrhnem, nech ešte niekto objedná kolo, pretože sa potrebujem na cestu posilniť.

Keď spolustolovníci začnú reptať, že na rade som ja, nechám ich nadávať a poslúchnem príkaz nadriadeného. Tých pár sto metrov na amfik snáď ešte zvládnem, hoci je to do kopca.


Ak by som tušil, aká sodoma ma hore čaká, zrejme by som sa tam vôbec nenáhlil.