Potrebujeme nutne trochu amfetamínu. Inak to nevidím. Stačí minilajna, len aby sme vyšli z kocoviny. Budím šéfa, predostriem plán. Vyzerá hrozne, ja zrejme tiež neodskočím. Aspoň že bordel sme veľký nenarobili. Stena pivom obliata vyschne. Pár črepín pod barom sa neráta.


Šéf vraví, nech chlapcom okamžite volám. Idem hľadať signál, krčmu ním operátori pokryť zabudli. Mne to neprekáža, budeme si tu nažívať ako v jaskyni. Zem nechce človeka, zem chce pravekých ľudí...


Vonku si zapálim elemku, prechádzam zoznam. Jeden nemá, dvaja neberú, štvrtý s tým skončil, ďalší volaný účastník nie je zapojený. Na šiesty pokus splaším týpka, ktorý tu vie byť za hodinku. Aspoň to sľúbi.


Sedím na betóne. Od Košíc letí záchranársky vrtuľník, narobí hluk a zmizne z dohľadu. Niekto má namále rozhodne viac ako my. Chabá útecha. Zdvihnem sa, kríže ma donútia zabohovať. Neurológ mi odporučil jazdiť na koni. Odmotám sa späť k baru, pýtam panáka od bolesti. Koňa v ňom aj tak chovať nemôžme.


Šéf už stihol zapnúť telku a pýta sa, či chcem aj pivko. Prikývnem a prevezmem ovládač. Mnohé veci sú až príliš pravdivé aby boli pravdou... So ženou sa má zaobchádzať ako so syrom...Bude mať tučniak desať bodov? Počkám na výsledok, som zvedavý. Tučniak na desaťbodovú métu nedosiahne. V štúdiu sa ozve potlesk, do toho pustia titulky. Idem ďalej. Zadný východ vedie priamo do pekla.. O ôsmej večer čaká ľudstvo katastrofa... Poobede časom zmenšovanie oblačnosti... 

 

Vzdám to, nastavím čétédvadsaťštvorku, napijem sa peny. Napne ma, ale stihnem to stočiť do úmyvadla. Tekutina ma žlto zelenú farbu. Trochu sme si na začiatok vyhodili z kopýtka, zdá sa. Opláchnem ksicht zimnou vodou, beriem metličku.

 

Pätnásť minút pred oficiálnym otvorením máme návštevu. Priserie sa dáma, búcha peňaženkou o pult:
„Môžem dostať šampanské?“
„Nemáme,“priznávam.
„Ja ho tam vidím,“ ukazuje na Huberta na polici.
„Tá fľaša je prázdna a náplň mala od šampanského aj tak ďaleko,“ poučujem.
„Rada by som vedela, čo je teraz toto za žobrácky podnik,“ snorí dáma.
„Toto je žobrácky podnik dvoch žobrákov,“ vysvetlím dáme rád.
„Iné víno máte aké?“ nedá sa odbiť.
„Biele a červené.“
„Sladké alebo polosladké?“
„Kyslé,“ sklamem ju.
Dáma si dá dve deci bieleho a sódu. Zmiešam jej to do pohára na malé pivo.
Zatvári sa znechutene, odsadne si k hajzlom.


Šéf sa zľakne, či nie je z hygieny, ukľudním ho, že také dačo by štát zamestnal maximálne v školstve. Šéf hovorí, že do toho, čo štát robí my hovno vidíme. A že nech idem krčmu ešte zamknúť.


Vo dverách sa zrazím s kovbojom.
„Funguje vám wellness?“ vybehne na mňa smiešny muž.
„To sme ešte nezisťovali.“
„Takže teraz sa tam nedá ísť?“
„Dá, ale zbytočne,“ ozrejmím.


Kovboj sa vydá smerom k dáme. Osobne považujem nápad Európskej únie zriadiť v bare relaxačné centrum za nie veľmi šťastný. Saunovanie v krčme u nás nemá vybudovanú dostatočnú tradíciu a vo vírivke sa pijak môže ľahko utopiť. Šéf hovorí, že púšťať saunu v lete nemá veľmi význam, priestory môžu zatiaľ slúžiť na iné účely. A aj poslúžia.
Dáma kovbojovi naznačí, že dopije drink a môžu ísť. Nevenujú nám ani pohľad. Keď sa za dvojkou zavrú dvere, pýtam sa šéfa, čo asi núti dospelého jedinca v diere na hraniciach s Áziou prezliekať sa vo všedný deň do takého kostýmu. Prežil kovboj v detstve šok? Bili ho rodičia? Nevšímali si ho spolužiaci? Zrazilo ho auto? Alebo ho má kovboj malého?
Šéf nevie.


Je šesť hodín večer. Po menších stratách na väčších kurzoch, výlete na priváty a nákupe proviantu štartujeme podnikanie s eurom štyridsať v kase. Krčma je prázdna, šéf chce vedieť, či mi môže namiešať Veľkého Manitoua. Hovorím, že ten drink dnes piť nebudem. Že plnka bude neskôr, aspoň máme čas sa hodiť do gala. Náš človek tu musí byť každú chvíľu, zatiaľ by sme mohli absolvovať prípitok. Šéf bez pripomienok otvára chladničku. Všimnem si, že mi naleje menej ako sebe. Podniká minútu a už ma chce vykorisťovať? Dôrazne zaprotestujem a naleje mi okopisto. Začínajú Události v regionech.


Ťukneme si na úspech.


John Travolta preberá vo Varoch glóbus za celoživotný prínos svetovej kinematografii. „Mluvíte s chlápkem, který vůbec nemohl uvěřit, že si vydělává na živobytí tím co opravdu miluje – uměním. Můžu se živit hraním, zpěvem, tancem,“ vyráta John všetko čím sa dokáže živiť. V kúpeľnom meste má premiéru Sezona zabíjení. „Je to důležitý film, má dobré poselství. Zkoumá duševní rozpoložení lidí, kteří jsou přinuceni válčit. Oni trpí a já jsem chtěl zjistit jaké to je,“
hovorí. Myslím, že kecá.


Dopijem prípitok, spomeniem si na Vincenta Vegu. Jdu se vysrat, oznámim.


Pri vylučovaní mi napadne, že nemáme menovky, na problém vzapätí upozorním šéfa. Krátko sa poradíme a stavíme na Jima a Beama. Má to pomôcť odbytu bourbonu z Clermontu, za fasa cenu nám ho ponúkli v Starej Vode. Vezmem si Jima, som naňho zvyknutý odkedy som na internát dorazil vo vestičke s Morrisonom. Háv s poetom som zakúpil na blšáku v Pise, peniaze na nákup získal na trajekte zo Sicílie. Švihol som ich jednému Amíkovi spolu s dokladmi, tie skončili v Iónskom mori. Chlap stratu zistil v Reggio Calabria, pokrikoval plís polís plís. Ako to s ním dopadlo netuším, do vlaku na sever už nenastúpil.


Pridám hlas. V Budějoviciach narastá napätie na sídlisku Máj, kde žije početná komunita Rómov. Vzduchom lietajú kamene a sklenené fľaše. Reportérka sa obáva, čo všetko ešte príde.


„Hoď tam radšej nejakú muziku,“ vyzve ma šéf.


Zapnem jukebox. Odkedy ho priviezli z Poľova, ešte nehral. Prechádzame playlist, nevieme nájsť nič čo by sme chceli počúvať. Najväčšie diskotékové hity, Kabát, Landa, tony Elánu. Vkus obyvateľov košickej mestskej časti oslňujúci rozhodne nie je. Našťastie máme k dispozícii prehrávač a pár cédečiek. Zvolím výberovku od Doors, keď už som znova Jim.


Prichádza Najstarší. Aby som bol presný, že pôjde o Najstaršieho sa ukáže neskôr. Zatiaľ je to dedo, poznáme sa z videnia. Objedná si pivo a vodku.
„Som vidzel plagat, reku zajdzem,“ šupne ju do seba. Pozriem na šéfa, čakám pochvalu za dobre zvládnutý marketing, ale márne. Najstarší sa rozhovorí, ako tu kedysi chodili mastiť karty. Že vtedy to tu ináč vyzeralo, koľkokrát do rána hrali. Potom začne kecať o vojne. Ľuďom, ktorí slúžili, sa to občas stáva. Vraví, že za ženami chodil do Hněvkovic a do Neznášova.


Pýta si repete. „Co še ci tak trešu ruky?“ smeje sa. Zapierať pred ním absťáčik nemá význam, ideme s farbou von. Rozkáže, aby sme naliali aj sebe. Pozdvihneme čaše. I think this is the beginning of the beautiful friendship.


Neskôr sa ešte dozvieme, že niekedy sa ľudia k sebe navzájom chovali lepšie. „Bili še, nehovorím, že še nebili. Ale len s nožmi.“


Idem zistiť, kde trčí náš človek s bielym. Zdvihne mi na tretí pokus, hovorí, že je na ceste. Bude tu o polhodinu. Dnes si to ešte párkrát vypočujem, odhadujem.


Keď Najstarší odíde, spomeniem si, že niekam ešte musíme vycapiť pradedovu Koncesnú listinu. Dostal ju v tridsiatom ôsmom, oprávňovala ho podávať pokrmy, čapovať pivo, víno a ovocné víno, čapovať a na drobno predávať pálené liehové nápoje, podávať kávu, čaj, čokoládu, iné teplé nápoje a občerstvenia. Šéf hovorí, že to mám dať rovno zboku na bar. Nech každý hneď vidí, že sa tu nadväzuje na rodinnú tradíciu. Kým sa mi to podarí, nie som vľmi manuálne zručný, začnú sa trúsiť zákazníci. K rodinnej tradícii sa dostaneme neskôr.


Teraz prišiel čas zmocniť sa pípy.