Čierna dodávka s nápisom Orfeus parkuje pred Kukuričňakom, Pepa Hrobník ukazuje záujemcom obete rannej streľby v Hute. Dvaja cudzinci ležia pohodení na gumolite, jednému guľky znetvorili polku ksichtu. Druhý to schytal do hrude a ak by nemal vytreštené oči, mohli by sme si pokojne myslieť, že iba spí.

 

Večer budú reportéri v správach tvrdiť, že šlo pravdepodobne o vybavovanie účtov v podsvetí. To znie vždy veľmi zasvätene.


„Koukej na ty boty,“ obráti sa Pepa Hrobník k Dancúľovi. „Ty vyšly nejmíň na stovku.“

Dancúľ ich mŕtvole vyzuje, vyskúša a prejde sa okolo pohrebného vozu.

„Dobrý?“ chce vedieť Pepa.

„Dobrý,“ zhodnotí Dancúľ, Hrobníkovi za nich ponúkne desať eur.

Pepa začne botasky vychvaľovať, tipuje, že vydržia najmenej dvadsať rokov a ak ich tu nestrelí aspoň za tridsať, rozloží kšeft inde.

Lojzik tvrdí, že on by si topánky po mŕtvom neobul ani zadarmo.

„To bych se taky divil kdyby jo, dyť máš haksny jak ten Flinstone,“ odzbrojí ho Pepa Hrobník.

Lojzík sa začervená a vraví, že to tak nemyslel.

„Hele, nepleť se do toho, stejně jseš švorc,“ odstaví ho Pepa definitívne.

Dancúľ povie, že za viac ich nechce.

„Takoví obchody dělaj jenom velkí kokoti,“ cituje Pepa strejdu Grgu, keď si napokon ponúkanú bankovku strčí do vrecka.

Dancúľ pozve všetkých na panáka.


„Ještě ty kretény musím hodit do márnice,“ zdráha sa najprv Hrobník, ale keď mu Dancúľ vysvetlí, že mŕtvi sa už nikam neponáhľajú, dá sa rýchlo presvedčiť.

Dnu v krčme čumia penzisti na bingo, na obrazovke explodujú čísla, ktoré sú v tesnom susedstve tých, ktoré majú na tiketoch. Starci cicajú malé pivo a bohujú.

Čašníčka chce vedieť, čo sú zač tí mŕtvi a prečo ich zabili. Pepa Hrobník oznámi, že identita je neznáma a že ľudia tu väčšinou hynú, keď sa znepáčia Všemohúcemu.

Čašníčka to potvrdí.

Jeden zo starcov zdvihne oči od tiketu a prehlási, že na svete to tak chodí: „Niekto ti život dal, niekto ti ho musí aj zobrať.“

 

Sotva si stačíme pripiť, opäť mi volá šéf, chce vedieť, kde toľko trčím. Hlásim, že som na ceste.


Prejdem cez parčík vedľa bývalých jaslí, miniem gymnázium. Spomeniem si na tie hektolitre dezertného, ktoré sme po hajzloch popili, spomeniem si na solutan, diolan, fortral a iné lahôdky, ktorými sme sa výdatne dopovali, aby sme to stredoškolské peklo prežili, nohy mi oťažievajú.

Pred Pionierákom si sadnem na lavičku, zmotám špeka, šéf snáď ešte počká. Chvíľu myslím na tie rána, keď som pred triedou číhal na Vila. V kufríku nosil menšiu lekáreň, stačilo si vybrať. Zvykol som voliť podľa predmetov, ktoré boli na programe. Nedávno som doma našiel dokument, záznam v zošite zemepisu. Písmo, najprv normálne, sa postupne zmenšuje, naťahuje až nakoniec zmizne úplne. To som mal asi diazepamový deň.

Od špitála si to šinie Výherca, pred pár týždňami ho pustili z väzenia. Chlap sa raz ocitol v televíznej súťaži, moderátor sa ho pýtal na záľuby.

„Kurim marsky, slucham metal,“ priznal sa pred národom. Vyhral auto, kokot. O mesiac neskôr zrazil v Košiciach cyklistu, spravil z neho džada. Útek z miesta činu bol v súlade so zákonom vyhodnotený ako priťažujúca okolnosť.

Výherca prejde okolo, sotva odzdraví. Zdá sa, že správať sa slušne ho v tej base nenaučili. Ale možno sa tam o také veci ani nepokúšajú.

 

Predo mnou je záverečná časť etapy.
Keď otvorím dvere Zariadenia, vidím nasledujúce:
Môj šéf stojí po členky v sračkách, naberá ich do vedierka, aké používajú deti v pieskovisku a obsah prelieva do pripravenej vaničky.
„Čo sa to tu kurva deje?“ spýtam sa, zo smradu mi dvihne žalúdok, vybehnem von, šmačnú tiku hodím ku plotu.
„Buchol kanál, nevidíš?“ ozrejmí situáciu šéf.
„Ako buchol?“
„To mám odkiaľ vedieť? Dal som vonku špeka, pomeditoval a keď som sa vrátil, bolo všetko zasraté.“
„A teraz to dávaš do poriadku s tým detským vedierkom?“
„Čo mám podľa teba robiť? Čakať na mesiáša?“ vybehne na mňa šéf.
Klesnem na stoličku, zapálim si.
„To by som ti neradil. Jedného som stretol. Volal sa Edo, kŕmili ho haloperidolom a nechceli púšťať von.“
„Tak vidíš. Choď si radšej nájsť vedierko.“
„Na vedierko sa vykašli, bez techniky sa z toho nevyhrabeme. Brnknem do vodární.“
Šéf moju iniciatívu zabrzdí.
„Máš ma za debila? Do vodární som volal.“
„Čo vraveli?“
„Že sa im posral hovnocuc, nech volám hasičom.“
„A tí čo?“
„Prídu. Len nevedia kedy. Jedna partia hasí pivnicu, druhá sa snaží dostať zo stromu mačiatko.“
„Aké mačiatko?“
„Vraj celé biele a kus do ryšava.“
Idem hľadať vedierko.


Ako sa tak snažíme odpratať bývalý obsah vnútorností spoluobčanov, nadávame na život, ktorý nám neustále hádže pod nohy polená. Pýtame sa samých seba, akým asi dedičným hriechom sme zaťažení a prečo sme sa nenarodili pod šťastnou hviezdou? Poriadnu odpoveď sa nám nedarí nájsť. Do toho vstúpia požiarnici.
„Ešte ste ani nezačali a už ste v sračkách,“ smejú sa nám.
„Vidieť v sne hovná, značí zisk,“ kontrujem.
„Ale topiť sa v nich znamená, že ťa hmotné túžby a materiálne potreby ťahajú ku dnu,“ ozve sa jeden z nich, ktorý zrejme tiež niekedy vyfasoval pod stromček snár.
Môj šéf vraví, že teraz predsa nie sme v sne a ak áno, tak len v zlom.
Hasiči povedia nech nestresuje, že aj horšie mohlo byť, že akurát smrad pár dní zostane.
Keď začneme pindať, že do otváračky sa to nevyvetrá, dostaneme radu, že urýchliť proces odsmradenia môže zmes mäty, šalvie, pamajoránu, levandule, materinej dúšky a harmančeku varená na miernom ohni v otvorenom hrnci.
Môj šéf sa za ňu poďakuje, potom povie, že zákazníkom radšej nakúpime rúška aké nosia obyvatelia ázijských veľkomiest.
Oponujem, že ani to možno nebude nutné, nech si len šéf spomenie aký smrad je v Benátkach a napriek tomu mesto ročne navštívi štrnásť miliónov turistov.
On na to, že sa bojí, či k nám zavítajú aspoň štrnásti.
Šéfovi vravím, že takáto obava nie je na mieste, ak ma nabudúce nebude rušiť pri marketingových aktivitách.
Môj šéf odvetí, že ak by ma v nich nestopol, spal by som už niekde pod stromom a deti zo sídliska by zo mňa mali atrakciu.

 

O dve hodiny sú hasiči hotoví, pozveme ich na drink. Hasiči odmietnu, v službe vraj piť nesmú.
„Odkedy?“ vyzvedáme.
Hasiči odídu.


So šéfom sa zhodneme, že na dnes už bolo všetkého dosť, že ďalšie upratovanie môžeme pokojne nechať na zajtra a že najlepšie urobíme ak pokoštujeme čo to z čerstvo nazhromaždených zásob. Vyberáme si pálenku bielu aj farebnú, štyridsať aj päťdesiatdva percentnú. Naše organizmy percentá menia na promile, okolo polnoci sadáme do auta.
Pri Kukučínke sa objaví červené svetlo, našu toyotu zastavujú muži zákona. Muži zákona majú dobrú náladu, že nás oberú o pár desiatok eur, berú ako samozrejmosť. My to vidíme podobne, na rozdiel od nich sa však netešíme.
„Pán vodič, ste ochotný podrobiť sa dychovej skúške?“ pýtajú sa uniformy.
„Ak vás to poteší, prečo nie?“
„Naše potešenie s tým nesúvisí, odpovedajte áno alebo nie.“
Odpovedáme áno.
Muži zákona vytiahnu alkotest, môj šéf silno fúkne, presne ako požaduje hliadka.
Z výsledku nula celá nula štyri sú ochrancovia poriadku sklamaní ako ľudia, ktorí na olympiáde dobehli na štvrtom mieste.
Zamerajú sa na celkový stav automobilu. Postupne skontrolujú výrobné číslo motora, emisnú známku, diaľkové a stretávacie svetlá, spätné zrkadlá, lekárničku, náhradné koleso, stierače a farbu karosérie. Všetko je, bohužiaľ, v poriadku, auto je japonské. Japonci sú známi tým, že pracujú usilovne a precízne ako hmyz.
„Dáme si na vás pozor,“ varujú tí, ktorí pomáhajú a chránia.
„My na vás tiež,“ nedáme sa zastrašiť.
Keď chlpatým odsalutujeme, pýtam sa šéfa ako to dokázal.
„Buď mali chybný dreger, alebo som nepil,“ vyráta obidve možnosti.

 

Doma ešte zaleziem k netu, mrknem na prichádzajúcu poštu. Píšu mi z NASA, vypisujú mi odkedy som poslal svoje meno na Mars. Poslali ste svoje meno na Mars? Ak nie, zrejme ste urobili chybu a na Mars sa nikdy nedostanete. Moje meno prišlo na Mars spolu so sondou Curiosity. Vlastním o tom príslušné potvrdenie, NASA nám umožnila vytlačiť si ho aj doma. Tiež nám – ešte pred pristátím – poskytla šancu prejsť sa po povrchu planéty zatiaľ najväčším vozidlom, ktoré sme tam poslali. Pár minút som to aj skúšal, žiadna veľká zábava to nebola, všade samý prach a skaly. Jedného dňa sa má všetko zmeniť a ľudstvo sa na červenej planéte zabýva. Aspoň tak to tvrdia vedci.


Letmo prebehnem ďalšie správy. Jedno kníhkupectvo mi chce predať nového Dana Browna, nejaký eshop ma vyzýva, aby som fotil ako profík, ďalší nešťastníci hľadajú najkrajšiu letnú záhradu.


Istá humanitárna organizácia mi posiela fotky znetvorených Sýrčanov, chce aby som sa stal jej donátorom. Vypnem komp, hodím do seba pre istotu hneď tri stilnoxy a zaleziem pod paplón.


Súcit s utrpením sýrskeho, ani akéhokoľvek iného ľudu som nikdy nemal.