O deviatej ma zobudila piča z telekomu, strašne zvedavá, či chcem lacnejšie telefonovať. Hovorím, že nechcem telefonovať vôbec, chcem spať. Dievčina celkom správne vytušila, že má do činenia s hovädom a na moje prekvapenie zložila skôr než som začal nadávať jej osobne, priamym aj nepriamym nadriadeným, akcionárom a vôbec všetkým, ktorí to zažívajú spolu.


Odbočka určená vedeniu ľudských zdrojov spoločnosti: pracovníčky s rečovou vadou sa na pozíciu multifunkčný agent absolútne nehodia. Alebo je to nová marketingová stratégia? Či, nedajbože, vám tie fleky začala dotovať sociálka?


Trafiť späť do údolia snov sa mi už nepodarilo.


Spravil som si na raňajky nesku a šiel si zapáliť na balkón. Ulica bola vyľudnená, zúfalci, ktorí sa inak nevedia pretĺcť životom, sú už o takom čase v plnom pracovnom nasadení, normálnejšia časť populácie dospáva opicu.


Slnko sa kotúľalo od vleku smerom na Majálespľac, vyfukoval som dym, pozoroval mraky. Niektoré pripomínali zvieratá. Videl som troch psov, medveďa, ťavu, sliepku a dinosaura. Toho práve predbiehalo lietadlo, ktoré viezlo pasažierov kamsi na juhovýchod, zanechávalo za sebou bielu stopu. Viacerí si myslia, že z lietadiel nás práškujú ťažkými kovmi, vírusmi a baktériami. Cieľom má byť redukcia svetovej populácie. Prvé informácie o tejto krutej hre sa objavili už v deväťdesiatych rokoch, k masovému spopularizovaniu teórie chemtrails však došlo až keď si internet mohol dovoliť prakticky hocikto.


Ak je to pravda, robia to tí, ktorí chcú výskyt ľudí na planéte obmedziť mimoriadne nešikovne, keďže počet kusov nášho živočíšneho druhu sa medzitým prehupol cez sedem miliárd. Iní zas tvrdia, že skutočným cieľom je genetická mutácia ľudstva a naplnenie projektu si vyžaduje istý čas. Pri predstave ako sa mením na mutanta sa moja myseľ upokojí, tabak s kofeínom uvedú do pohybu vnútornosti.


Na hajzel si vezmem Krchovského. Český básnik sa v občasných rozhovoroch zvykne priznávať, že najviac ho baví uvedomelé ničnerobenie, čo je veľmi sympatický životný postoj, s ktorým sa bezo zvyšku stotožňujem. Navyše píše zábavné verše so silným existenciálnym presahom, rád sa napríklad pasuje do roly mŕtvoly, prípadne múmie. Tiež vie celkom presne vystihnúť postavenie jednotlivca v súčasnej spoločnosti. Posúďte sami:


chčiju klidně dolu z oken
jsem přec pánem svýho domu!
přesto skrytě šilhám okem
copak dole říkaj tomu

 

nic neříkaj, nic nevidí
jenom sedí v podřepu
klopí oči, snad se stydí
že mi serou do sklepu

 

Dobré, nie?

 

Ledva báseň dočítam, zvoní mi do srania mágio jehovista.
Potrebuje vedieť, či už využívam rozšírenú ponuku káblovej televízie, vravím, že ma nezaujíma ani základná. Týpka zrejme niekde zaškolili, lebo sa nenechá odradiť a povie, že teraz by som kompletný balík mohol získať so sedemdesiatpäťpercentnou zľavou. Zahrám sa na príjemne prekvapeného debila a spýtam sa, čím som si to zaslúžil a či sa v jeho firme náhodou nepomýlili. Ešte dodám, že som dosť rovnostársky založený a nerád by som získaval výhody na úkor iných občanov, zákazníkov.


Keď sa obchodník prizná, že akcia platí pre všetkých obyvateľov našej vlasti, kontrujem, že ma mrzí, že v ich spoločnosti neuplatňujú individuálny prístup ku klientom. Chaos v jeho podomovej hlave ešte znásobím, keď od neho začnem tlojiť prachy, aby som mohol vyslobodiť televízor zo záložne a vyskúšať si tú ich neodmietnuteľnú ponuku.


Jehovista radšej zmizne obťažovať susedov, vrátim sa na hajzel k poézii. Priznám sa, občas mi je smutno za dobou, keď verše dokázali hýbať dejinami. Pri útoku na Zimný palác sa údajne davom nieslo Majakovského dvojveršie: Jedz ananás, žuj kuriatko, odzvoníme ti buržuj. Zakrátko.


Dnes už podobný potenciál poézia nemá. Básnik, smiešna figúra odsunutá na okraj, sa musí vyrovnať s tým, že o jeho výtvory okrem niekoľkých podobných zúfalcov nikto nestojí.


Potom sa rozhodnem zájsť pod sprchu. Ak mám pravdu povedať, vodu moja pokožka neokúsila už pekných pár dní, pretože na to jednoducho nebol čas. Mohol by som si pochopiteľne pripomenúť, že špina do centimetra hreje a potom odpadne aj sama a na očistu sa vykašlať, ale tentoraz to neurobím.


Pustím na seba striedavo prúd horúcej a studenej vody, jeden môj známy mi opakovane tvrdil, že je to zdraviu prospešné. Môže byť, ale teplá ma baví viac, napokon teda zostanem pri nej. Zazátkujem vaňu a do vody nalejem gél s vôňou oceánu. Vytvorí sa pena, zakryje predsa len už nie ideálne vyformované telo. Krátko rozmýšľam či sa nepovenovať samotárskej neresti, nedarí sa mi však sústrediť a tak od plánu upustím.


Vyvoňaný sadám ku kompu, najvyšší čas zbúchať pre krčmu nejakú fanpejdž, dôležité puto medzi nami a zákazníkmi. Planétka na modeme ale zasvieti na červeno a nevyzerá, žeby sa v dohľadnom čase chystala farbu zmeniť. Môžete trikrát hádať cez koho sa pripájam k sieti.


Nič to, poviem si, kým sa provider umúdri, pohrabem sa v krabiciach od topánok, v ktorých mám fotoarchív. Rozmýšľam, že na titulku zvolím záber z koncertov, ktoré sa na amfiteátri kedysi uskutočnili, niečo sa doma určite nájde. Titulná fotografia by mala fanúšikom naznačiť, že sa hrdo priznávame k miestnym tradíciám. Prvá snímka, na ktorú narazím, zachytáva rozjarených mládencov a devy zo súboru Jadlovec, nápis na stene pódia hlása: Plnením záverov XV. zjazdu KSČ pozdravujeme 60. výročie SRR. Folklór som vždy neznášal, keby bolo na mne postavil by som ho mimo zákon, vôbec nerozumiem, ako sa tá fotka ku mne dostala. Znechutene ju odhodím a lovím ďalej.


Natrafím na záber z vystúpenia českej poprockovej skupiny Turbo. Zoskupenie sa v osemdesiatych rokoch dostalo na druhú priečku v ankete Zlatý slávik, preslávil ju predovšetkým hit Hráč. Viacerí kapelu prirovnávali k švédskej formácii Europe a zrejme neboli ďaleko od pravdy, pretože ide o porovnateľné príšernosti. Spevák Richard Kybic mal imidž futbalového fanúšika z Iliašoviec, Bijacoviec, Granč-Petroviec, prípadne obsluhy kolotoča. Možno dokonca horší, ale nebudeme predsa kopať do mŕtvych. Na fotke v mojej zbierke mu do tváre nevidno, skláňa sa smerom k zemi, snaží sa navodiť dojem, že vystúpenie naozaj prežíva. Ostatní členovia kapely sa objavujú len v podobe škvŕn a tieňov, fototechnika určená bežným občanom bola v tej dobe zrejme na žalostnej úrovni. Alebo ju nevedel obsluhovať človek, ktorý na spomínanom koncerte cvakal spúšť.


Znovu šmátram v krabici, kým neobjavím foto kapely Prorock. Vystúpenie tohto kvarteta dávalo každoročne tradičnú bodku za festivalom Gelnický rock, návštevníci a priaznivci sa vždy tešili predovšetkým na svetelné efekty, ktorými hudobníci svoju produkciu sprevádzali. Pamätám si, že z hľadiska na javisko sa po nachystaných šnúrach rozbehli prskavky, ktoré potom zapálili na pódiu menší ohňostroj. To bol signál pre všetkých vlasatých heavymetalistov v riflovkách s maďarskými alebo poľskými nášivkami ACDC, Slayer či Metallica aby začali v rýchlom tempe točiť hlavami a hádzať sa o zem.
Prorock ako jediná skupina z nášho údolia prerazila v pesničkovej súťaži Triangel, tuším, že so skladbou s lakonickým názvom Ahoj. Nemyslím si, že išlo o ich najlepší song, osobne som si obľúbil skôr Rebrinák ide ďalej a predovšetkým Omyl. Text piesne, na osemdesiate roky mimoriadne odvážny, znie: Stáva sa omyl, hej, hej, v rádiu v novinách. Snáď nebude nikto namietať, keď prezradím, že je platný dodnes. Tunajši rockeri boli skrátka nadčasoví.


Posúvame sa o desaťročie neskôr, zo škatule sa na mňa škerí Metalinda. Táto kapela chodila do Gelnice pravidelne, koncerty sponzoroval Protidrogový fond. Spevák preto musel vždy utrúsiť niečo o škodlivosti omamných látok, my sme si úplne hore v poslednom rade lavičiek podávali suché bongo s podomácky vypestovanou gandžou. Hudobníkom sa možno zbiehali sliny, nás ale ani vo sne nenapadlo pohostiť ich, pretože žiadne sympatie sme k nim neprechovávali. Ak ma pamäť neklame, zahúlili sme si len s kapelou Dorian Gray a azda aj s Chinaski, ale ruku do ohňa za to nedám.


Prehŕňam sa ďalej, vstupujem do nového milénia. No Name, IMT Smile, Rytmus, katastrofa strieda katastrofu. Keď už pomaly rezignujem, nájdem ešte kôpku fotiek nezaradených do žiadnej z krabíc. Na jednej z nich zaberajú celé hľadisko pionieri. Pravé ruky majú priložené k čelám na znak pozdravu, predstavujú opory bezpečného, pohodlného života, ktorý už navždy zmizol. Tú beriem, poviem si. Riskujem síce, že nami budú pohŕdať rôzni protikomunistickí partizáni, ktorých sa po osemdesiatomdeviatom vyrojilo toľko, že mi dodnes nie je jasné ako mohol bývalý režim viac než štyridsať rokov nerušene fungovať, ale na tých serie pes.


Spokojný sám so sebou – ak by ste to náhodou netušili, sebauspokojenie je základným kameňom každého skutočného šťastia – poobzerám si aj zvyšné zábery. Väčšinou ide o fotky z osláv narodenín, prípadne Silvestrov, záujemcom odporúčam vyhľadať si môj verejne dostupný profil, kde som ich neskôr vystavil, aby nás mohol hocikto obdivovať. Napokon narazím na snímku zhotovenú fotoaparátom sovietskej výroby Sokol. Sme v Prahe s Kubkom, na sebe máme tričká s názvom pivovaru Ferdinand, píše sa rok 1997. S Kubkom obsluhujeme feťácku elitu schádzajúcu sa v Slovanskom dome.