Ležím v rúre, na ušiach slúchadlá, v ľavej ruke balónik. Keby niečo mám ho stlačiť. Ruky treba prisunúť k telu a nehýbať sa, inak bude obraz neostrý. Po stranách vo výške očí žiaria svetlá. Asi aby som sa nebál.

 

O chvíľu bude moje telo vystavené krátkym pulzom elektromagnetického vlnenia. Počítač premení signály podľa ich intenzity do zobrazení tkanív a orgánov. Diagnostická metóda sa používa viac než tri desaťročia. Ležím v rúre, supermagnet vydáva zvuk podobný technu. Spôsobuje ho prepínanie gradientných cievok. Hudbička celkom ujde, nabudúce slúchadlá odmietnem.

 

Predtým som vyplňoval dotazník. Chceli vedieť, či mám v tele kovové implantáty, kardiostimulátor, kedy ma naposledy operovali, či som žena a ak, či práve tehotná, či trpím klaustrofóbiou a či mi môžu podať kontrastnú látku. Odpovedal som nie, nie, dvetisíc jedenásť, nie, nie, nie a nakoniec áno.

 

Pani, čo tam omývala okná má doma labradora a mačku. Okná už tohto roku umýva naposledy, hovorí. A že mačka perfektne chytá. A myš že zje. Labrador je zlatý.

 

Poradie sa trochu premiešalo, musel som čakať. Neplánoval som tráviť čas pri telenovele - pracovisko je súkromné, pacientom kúpili do vestibulu elcédečko - vyšiel som pred barák.
Vonku bolo pekne, fajčil som na lavičke, ceduľu ktorá to zakazovala som logicky nerešpektoval. Keby sa objavil niekto, kto by mi moje správanie vyčítal, pohádal by som sa s ním, vedomý si argumentačnej prevahy. Vlastne by som mu dohovoril.

 

Predbehovali ma akútne prípady. Nosili ich na nosidlách vysokých ako katafalky. Väčšinou ľudí, ktorí podľa môjho skromného názoru mali na nich už spočívať. Ale zas, človeka tu posúvajú do rúry ako truhlu do kremačnej pece a tak si tam možno starci chodia zvykať. Geriatria je hneď nad zariadením, nemajú to ďaleko.

 

Z okien počuť pazvuky, ktoré vydávajú jedinci opúšťajúci tento svet. Tomu, že novorodenci vrieskajú, keď sa medzi nami zrazu vyskytnú, rozumiem. Ale prečo títo nemôžu vypadnúť aspoň trochu dôstojne, bez zbytočného kriku, mi jasné nie je. Aspoň zatiaľ nie.

 

Sú práve návštevné hodiny. Príbuzenstvo v očakávaní skorého dedičstva obkľúčilo ležiaka s holou lebkou a chumáčom bielych vlasov. Mužovi z nosa trčí hadička, dorozumieva sa už len očami.
Iný podobný organizmus leží opustený, buď už žiadnych príbuzných nemá alebo umiera nemajetný.

 

Pani za sklom ma vyvolá. Za cédečko s obrázkami, ktoré sa im vydarili, pýtajú dve eurá. Obsah som ešte nevidel. Vyšetrenie bolo zrealizované v rozsahu Th12-S3. Os chrbtice je rovná. Telá stavcov sú bez štrukturálnych patologických zmien. Zvyšok chápu experti. Poviem len toľko, že invalidný z toho nekuká ani náhodou. O ten raz budem musieť zabojovať na trochu inom ihrisku.

 

Dostávam radu, že bolesti mám riešiť prípravkami s účinnou látkou tramadoli hydrochloridum. Barman zo mňa byť môže, lekári neprotestujú. Len nemám dvíhať ťažké bremená. Keď pôjde k zemi stokilový pijak, nemám si ho všímať. Veď on sa raz postaví. A ak nie, nech si leží. A sudy nedvíhať, kotúľať pekne po hrane, vraví biely plášť.

 

Tramadoli hydrochloridum ponúkajú farmaceutické spoločnosti pod značkami Tramal, Tralgit, Tramabene. Ide o opinoidné analgetiká, návykové vecičky. Človeku je s nimi dobre. Horšie je mu potom bez nich. Fetovanie sponzoruje poisťovňa, trpiaca osoba za fľaštičku zaplatí len pár centov. Kvapky vydržia aj dva týždne, ak to s dávkovaním nepreháňate. Ale môžu aj podstatne kratšie, niečo o tom viem.

 

Vypadnem von, ešte zbehnem na hajzel pre pacientov, šťať mi bolo treba už v rúre. Z dverí sa vyvalí sanitkár. Zanechal za sebou smrad rozkladajúceho sa dobytka. Mal som to oprieť radšej o strom.

 

„Nazdar, kripel,“ privíta ma šéf, keď sa zo špitála dovalím rovno do krčmy.

 

„A v ten den budou tváře jiných blažené, úsilím svým potěšené, v zahradě vyvýšené, kde neuslyší tlachání plané, v ní prameny jsou proudící a pohovky zvýšené a poháry rozestavené a podušky v řadách vyrovnané a drahé koberce rozprostřené,“ zarecitujem ešte vo dverách. Vidím, že sa chlapec posnažil. Bar vyzerá k svetu. V pípe sa človek môže pokochať vlastným mierne znetvoreným obrazom. Z podlahy sa dá žrať. My to síce nerobíme, ale sú národy, ktoré áno.

 

„Korán?“ uisťuje sa.

„Súra osemdesiat osem. Dostalo se ti zvěsti o hodině zahalující?“

Šéf pokrúti hlavou. „Dokedy ťa to ešte bude držať?“

„Niekoľko týždňov až mesiacov,“ odhadujem, pretože sa poznám.

 

Posadím sa k baru, objednám si veľké do krígľa. Šéf ho natočí dosť nešikovne, príliš ho rozpení. Chybu mu vytknem. Šéf vraví, že do otváračky sa naučí najlepšiu hladinku v meste. Potom mi oznámi, že záchody prenechal umu mojich šikovných rúk. „Potrebné nástroje nájdeš priamo na mieste,“ inštruuje ma.
Pivo dopiť môžem. Ideálne načapované nie je, chuť je však v poriadku. Kým sa trúbky zanesú, chvíľu to potrvá.

 

Potom drhnem mušle, šéf ešte vymetá zvyšné pavučiny. Vravím, nech pavúkov nechá na pokoji, prináša to smolu. On hovorí, že jasne. Len tie pavučiny že musia preč. Aspoň načas. Nesúhlasne kývem hlavou, spomeniem prípad prastrýka Johana.

 

Prastrýko Johan pavúkov kántril s chorobnou precíznosťou. Vyslovene ich prenasledoval, činnosti venoval veľkú časť voľného aj pracovného času. Prastrýko Johan sa nikdy neoženil, pracoval ako kurič. Našli ho uduseného oxidom uhoľnatým, nemal ani päťdesiat. V miestnosti boli stovky pavúkov.

 

Šéf chce vedieť, čo je to za šestákový príbeh, vravím, že stará rodinná historka. Zaujíma ho, či mám takých viac. Ubezpečím, že áno a že na šór prídu v pravý čas.

 

Šéf z rohu zmietne poslednú sieť.

 

Z hajzlov prerážajú chcanky. Lejem do mušlí a odtokov savo. Potom splachujem. Činnosť dvakrát opakujem. Chcanky smrdieť neprestávajú. Šéf sa mi posmieva, vraví, že je to zbytočné.
Že hajzle na amfiku smrdeli furt, nech si spomeniem. Spomeniem si a uznám, že má pravdu.

 

V poriadnej krčme záchody voňať nemajú, zhodneme sa napokon.

 

Najstarší nám raz porozpráva ako sa pobil na Viňaku. Na Viňaku sa šťalo do plechových žľabov, moč bol na celej podlahe. Najstarší sa počas bitky pošmykol a celý sa v tých štinách vyváľal. Vtedy práve prišiel z vojny. Na sebe mal nový oblek. Krásny slivkový. Sprostredkúvam príhodu dopredu, neskôr by som na ňu mohol v zhone zabudnúť.

 

Šéf povie, že teraz už len zostáva porozvešať po meste plagáty. Zhotovil som ich v minimalistickej verzii – k obrázku krčmy som priradil čas a dátum sprístupnenia pre smädnú verejnosť, ordinačné hodiny a slogan Najlacnejšie pivo v meste. Informáciu som rozšíril aj na sociálnych sieťach. Navrhoval som tiež zapojiť mestský rozhlas, šéf však presadil, že médium využijeme až v druhej fáze kampane. Keď vyhodnotíme efektivitu nástrojov, ktoré sme do boja o pijakov nasadili ako prvé. Nepovažujem to za nerozumné, šéf zrejme doma potajomky gúglil základy marketingu.

 

Sadáme do toyoty, obehneme slobodné kráľovské mesto a priľahlé kolónie. Tlačovinu vylepujeme na všetky možné aj nemožné plochy, pár známych aj menej známych sa vždy pristaví. Zvedavci sľubujú, že nás isto navštívia.

 

Keď púť ukončíme, navrhnem otvoriť fľašku, za vykonanú prácu si pár panákov zaslúžime. Šéf povie, že je radosť mať v tíme takého bystrého zamestnanca a otvorí írsku whisky Jameson. Nápoj je chutný, zvádza popíjajúcich k príjemným debatám o živote aj o inom. Značku založil John Jameson v roku 1780. Na konci osemnásteho storočia bolo zvykom destilovať whisky dvakrát, podľa škótskeho modelu. John však chcel dosiahnuť viac, preto trval na trojitej destilácii. Výsledkom bola dvakrát jemnejšia chuť. Keď išlo o kvalitu, bol John Jameson tvrdohlavý a neústupný, tvrdia aj dnes propagačné materiály pálenčárne.

 

Nakoniec sa zobudím s hlavou na bare, Johnova lahôdka je stiahnutá do dna. Aby som bol presnejší, dve Johnove lahôdky. Šéf leží z druhej strany baru, objíma sud s kofolou. Ak je údaj na nástennom orloji správny, do otváračky zostáva necelá hodinka.