Už prichádzajú. Už si to tu obzerajú. A fučia, lebo sa spotili do kopca. Hmmm, hmmm, oceňujú priestory a zaujímajú strategickú polohu pri bare. Usmievame sa so šéfom na tie ksichty, oni sa nám smejú tiež.
„Konečne poriadni barmani,“ hovoria. Náznak irónie je neprehliadnuteľný. Zrejme je namieste.


Potom si pýtajú. Takže to máme, raz, dva, tri, štyri.., štyri rýchle, hej?
Zápražku, páni? Bourbónik trebárs?
Na účet podniku?
Pozriem na šéfa, prikývne. Lakomý nikdy nebol. Jim leje Beama hosťom. Beam doleje Jima aj obsluhe.
Veď chlapci to otočia, vedia, čo sa patrí. Najlepší kámoši. Všetko deti pekla.


Do hodinky zvládneme štyri až päť kúskov, ale berte to prosím ako hrubý odhad. Žiadny kronikár pri tom nebol aby to počítal a my si iniciatívne záznamy nerobíme. Pokojne to mohlo byť aj viac, keď sa na moment zbadám v zrkadle, som ochotný tomu uveriť. Ale čo s tým narobíme, inak to tu nikdy nechodilo. Malé mesto, veľký smäd.


Ak sa raz nejaký historik pustí do práce na Dejinách chlastania, táto aglomerácia si rozhodne zaslúži osobitnú kapitolu. Alebo aj dve.

O deviatej je, zdá sa, narvané, jeden kričí cez druhého, omyly sú prirodzené. Namiesto vína lejem pivo a keď už lejem víno tak zásadne inej farby. Destiláty distribujem výlučne podľa poradia v chladničke, viem, že ľudia tu nie sú natoľko úzkoprsí, aby protestovali. Ak sa to náhodou stane, odbijem ich. „Prečo by si miesto rumu nemohol piť borovičku? Cena a percentá sú rovnaké, účinok musí byť ten istý,“ vysvetľujem. Keď zákazník pálenku predsa len odmietne, vypijem ju zaňho a dotyčný musí čakať, kým znova príde na rad. To môže trvať pomerne dlho, potom si už dvakrát rozmyslí, či bude robiť problémy.


Neskôr zistím, že krčma nie je zďaleka tak plná ako som predpokladal, akurát okolo baru sa vytvorilo hrozno. Stoly vzadu sú opustené. Keď na to šéf príde, koktejl z tuzemského umu, vína a piva ma už neminie. Našťastie má iné starosti. Ktosi práve spustil prednášku o hroziacom konflikte civilizácií, nadriadeného to zaujalo. Krúžok politológov sa postupne rozširuje, diskutujúci si skáču do reči. Rozhovor veľmi nepočúvam, podobných som bol svedkom neraz. Už vopred tuším, že debata sa skončí nedorozumením, tak ako vždy, keď sa vyťahujú veľké témy. Potom bude potrebné začať sa baviť o inom.


Cítim, že mám už slušne nakúpené, znova vytáčam číslo na zásobovanie omamnými jedmi. Tentoraz tu chalan má byť o pätnásť minút, oceňujem, že časový interval sa postupne skracuje.


O desiatej zatvára väčšina krčiem v dosahu, prichádza druhá vlna pútnikov. Ľudia stále smädní, večne neukojení. Očká ligotavé, krok vrávoravý. Kmitáme od pípy ku chladničke a späť. Obeživo obieha. Papier s kódmi v kase sa nám už podarilo zmočiť, číslice sú ťažko lúštiteľné. Naspamäť ich nevieme, nožnice medzi predajom zaznamenaným a uskutočneným sa roztvárajú. Úmysel v tom hľadať netreba.


Keď objednávky na moment ustanú, spustím sa na zem. Sedím pri sude, usilovne oddychujem. Tie kurvy mi dávajú zabrať. Vospolok sa posťažujem, že mám kríže šesťdesiatnika. Priznám aj odporúčaný spôsob liečby. Podfarbím to stonmi.
Glgáči si myslia, že mi nič nie je. Len že som väčšinu života preležal a presedel a na poctivú prácu nie som zvyknutý. Kus pravdy v tom je, ale celá nie, celá rozhodne nie, bránim sa. Už dopredu zbytočne.


Pred polnocou sa nepravdepodobné stáva skutočnosťou a náš človek je konečne tu. Berieme ho so šéfom do zákulisia, bar zanechávame napospas osudu. Náš človek hovorí rýchlo, vychvaľuje nadštandardnú kvalitu materiálu. Pýta sa, či chceme priamy nástrel, ponúka nepoužívané nástroje. Šéf káblové pripojenie odmietne, nasledujem jeho príklad. Náš človek vyberie psaní a pomocou dvoch bankomatových kariet pripraví celkom výživné čiaročky. Zaštípu tak, že slzím horšie ako na vlastnom pohrebe.


Nedávno som kdesi čítal, že na amfetamíne šliape až polovica obyvateľov Severnej Kórey. Látka je údajne bežným darčekom, napríklad k narodeninám. Severokórejci ju za návykovú nepokladajú, vravia, že s užívaním môžu kedykoľvek prestať. Stačí sa im pár dní v kuse vyspať. Prípadné abstinenčné príznaky zaháňajú konzumovaním iných drog. Musí to byť mimoriadne zaujímavá krajina.


Keď sa vrátim, čakajú pri bare dve nie úplne podvyživené príslušníčky ženského rodu. Boli ste niekedy v obludáriu? Ja ešte nie, ale podobné exempláre tam stopercent chovajú.
„Nazdar športovkyne,“ privítam návštevu.
„Zdar výčapník.“
Objednajú si červené s kolou, beriem široký pohár, spomenul som si, že visí nad barom.
„Väčší nemáš?“
„Môžem to zmixovať do krígľa,“ navrhnem.
Nenamietajú. Vína mám dať viac, kolu iba na prifarbenie. Tety majú štyridsať plus, trochu sa poznáme. Pochádzajú z kolónie, cez víkend vyrážajú do okresného mesta na lov. Napriek v podstate odpudzujúcmu zjavu sa im úspech nevyhýba. Pracujú precízne ako pavúčice. Obete si vyberajú spomedzi podnapitých osôb, o ktoré v miestnych lokáloch nikdy nebola núdza. Vyvoleného pozvú na drink a objednávajú dovtedy, kým chlap ledva stojí na nohách. Keď je už jedinec dostatočne zmyslov zbavený, volajú taxík a šikujú človeka na madrac. Obeť si uvedomí, že niečo nie je v poriadku zväčša až vtedy keď už je neskoro a natriasa sa na hromade sadla. Systém je to jednoduchý, až primitívny, napriek tomu prekvapujúco účinný. Niečo o tom viem. Utešujem sa slovami kamaráta Františka: Kto spal s ohavou, pôjde do neba.


Dnes ale páchať dobré skutky nebudem, sľúbim si. Vopred prezradím, že záväzok sa mi podarí dodržať. Koho si slečny napokon odviedli nepoviem, v istých prípadoch musí dobrý barman zachovať mlčanie.

Po čase zisťujem, že nemám do čoho nalievať, obídem stoly. Pri jednom prebieha súboj v hryzení štucov. Zastavujem ho za nerozhodného stavu tri tri. Súťažiacim tečie z huby krv, obecenstvo sa dožaduje rozuzlenia. Keď zistia, že žiadne nebude, sú sklamaní. K životu však sklamanie neodmysliteľne patrí.


Pod barom sa hromadia prázdne fľaše. Šéf práve naráža tretí sud.


Z hajzlov vyjde Lovec zvierat okolo krku má dekel, zvuk, ktorý vydáva má asi predstavovať erdžanie.
„Nejaký záujemca o hipoterapiu? Špeciálna zľava pre barmanov.“ vykrikuje.
„Pán si želá, aby som ho olial pivom?“ slušne sa opýtam.
„Podľa možností nezvetraným,“ špecifikuje a erdží ďalej. Zvyšok osadenstva začne erdžať tiež. Čo má človek robiť s bláznami? V príručkách pre začínajúcich barmanov sa o tom nepíše nič. Vybehnem si zapáliť na vzduch. People are strange, spieva dnes už tretí raz jašteričí muž.


Vonku táboria mládežníci. Viacerí sedia opretí o plot, snažia sa medzi sebou komunikovať, nie príliš úspešne. Jeden sa vešia na mreže na okne, pokúša sa ich urvať. Dorastenca upozorním, aby s tým prestal. Začne mi nadávať, chce sa chce biť. Prečo nie? Sú chvíle, keď sa trpezlivosť stáva zločinom a ublíženie na tele sa javí ako dobrý skutok. To nás učili už v detstve. Chytím ho za golier a vyšmarím pred bránku. Spadne na zem, nohy smerujú do ľuftu, cvičky od Číňana letia do kríkov. Ak chcem, viem byť aj nervák. Mám mnoho rovín. Chvíľu počkám, či sa pionier vráti do ringu. Stret s asfaltom ho však zrejme presvedčil, že sa má pobrať opačným smerom. Ostatní sa poberajú za ním, celkom prekvapujúco rešpektujú moju výzvu.


Hodiny ukazujú záverečnú, smerujeme do predĺženia. Pár osôb sa pokúša o tanec. Pár osôb drieme s hlavami na stoloch, niektorým z úst vytekajú sliny. Podlaha je lepkavá, všade je sklo. Do pisoárov ktosi naložil obsah vnútorností, zodpovedajúcim trestom by bolo rozštvrtenie.


Pár vytrvalcov zostáva pri vedomí. „Nalej ešte, nalej, “ opakujú v pravidelných intervaloch. A tak nalievame, debatujeme, sfúknutý prášok nám pridáva na výrečnosti. Čas plynie akosi inak.


Keď napokon vyprevadíme posledného návštevníka, zvalím sa na gauč. Vyložím nohy na stôl, v oblasti členkov je viditeľný mierny opuch. Bolesť necítim, bráni mi v tom cudzia látka v krvnom obehu.


Šéf donesie Jima Beama, polovica zásob je údajne preč. Nápad s menovkami márny rozhodne nebol. Kopneme do seba panáky. Počítať zisky či straty už dnes zrejme nebudeme.


Navrhnem pobrať sa domov, šéf zapína alarm. Vonku sa rozvidnieva, šál hmly obopína lesy, kohouti kokrhaj. Ulice starobylého banského mesta lemujú voľne pohodené organizmy.


Leto je tu.