Civím do stropu, v hlave mám nejasno, spať dnes už zrejme nebudem. Každé šuchnutie, každý zvuk mi prináša utrpenie. Hodím do seba rivotril, dostal som doporučenie, že zmierňuje dojazd, no nezaberie. Na spuchnuté nohy som už vyničil pol Alpy. No dobre, trochu som si z nej aj uhol. Žiadny veľký prehrešok to predsa nie je.
Neskôr obzriem obľúbené pornostránky, dvakrát po sebe veľmi úspešne onanujem.
Zatvorím oči, nazriem do svojho vnútra. Dobre to tam nevyzerá. Okrem toho tu niekde strašne smrdia ponožky.


Spravím si nesku, nakydám do nej tonu cukru, k tomu zjem dve tatranky. Takto vyzerajú raňajky šampióna, poviem si, ale istý si tým nie som.


Aby som sa zabavil, začítam sa do dobovej tlače. Pomáha to zahnať chmúrne myšlienky. Aspoň mne určite.


„Prednedávnom sa konala ustanovujúca schôdza Miestnej organizácie Slovenskej kremačnej spoločnosti v Gelnici,“ píšu Spišské hlasy. „Na schôdzi sa prítomní oboznámili so stanovami SKS, o pokrokovosti pohrebníctva. Pokrokové pohrebníctvo má veľké prednosti v ideovej, kultúrnej, hygienickej i finančnej zložke. Forma kremácií je omnoho lacnejšia ako tradičný spôsob. Naši mnohí občania pochopili pokrokovosť pohrebníctva kremáciou a za jeden rok sa prihlásilo za členov 40 občanov. Stav členstva sa zvýšil na 57 členov. Občania vidia, že v našom meste sú veľké ťažkosti na úseku tradičného pohrebníctva, niet stálych hrobárov, pozostalí musia prosíkať, aby niekoho našli na kopanie hrobu.“


Toto muselo byť ešte pred príchodom Pepu Hrobníka, odhadujem. Odkedy sa Pepa v meste usadil, miestny cintorín sa utešene rozrastá. Ľudia kapú ako muchy, predovšetkým na choroby a úrazy spojené s láskou k chlastu. Alebo ich zlikviduje Všemohúci. Pepu sme neraz podozrievali, že je s ním jedna ruka. Pepa má totiž ľudí najradšej keď už ležia v truhle.


„Tolerancia k absentérom poškodzuje záujmy väčšiny,“ necháva sa zas počuť denník Pravda.
Rozsiahly článok sa zameriava na situáciu v Závodoch ťažkého strojárstva v neďalekých Prakovciach. Autor podotýka, že dnes prakticky všetkým závodom do plánovaného stavu chýbajú pracovníci.
„Do práce preto prijmú každého, kto sa hlási. A túto konjunktúru mnohí zneužívajú, čo je voda na mlyn najmä absentérom, fluktuantom a špekulantom. Závody ich zamestnávajú aj za cenu, že po výplatách vynechávajú smeny, ba v nejednom prípade zatvárajú oči, aby títo ľudia ako tak zarobili a zo závodu neodišli. Keď predsa len trpezlivosť prekypí a absentérovi dajú výpoveď, v susednom závode ho ochotne zamestnajú.


S týmto problémom zápasia v ZŤS v Prakovciach už roky. V tomto roku evidujú 79 absentérov, ľudí, ktorí často neprídu do práce. No jestvuje aj tzv. skrytá absencia. Ide tu o prípady, keď pracovník majstrovi dodatočne oznámi, že si vynechanú smenu odpracuje, alebo že si berie deň dovolenky. Majstri to mlčky trpia, lebo pracovník by im mohol pohroziť výpoveďou, a tak je lepšie byť tolerantným, ako prísť o kvalifikovaného pracovníka, ktorý iba občas absentuje. Človek si nechtiac kladie otázku – čo sú to za ľudia, ktorým chýba tá najzákladnejšia zodpovednosť voči sebe i voči spoločnosti?


Podľa vyjadrenia predsedu závodného výboru ROH Stanislava Bučku ide o ľudí rozličných vekových kategórií. Zväčša pracovníkov z rozvrátených manželstiev s vyživovacou povinnosťou, i takých, čo do práce neprídu, kým im zostala čo i len koruna na alkohol. Nie je bez zaujímavosti, že v nejednom prípade ide o celkom dobrých odborníkov, ktorí po vytriezvení do budúcej výplaty alebo zálohy pracujú ako sa patrí. Nemožno povedať, že by sa za tento prečin nehanbili – aspoň niektorí. Máme aj také prípady – povedal súdruh Bučko – že sa po absencii hanbia prísť do závodu. Čakajú, kým za nimi prídeme, prípadne im odkážeme, že môžu ďalej pracovať.“


Zdá sa, že bývalý režim si nás, alkáčov, celkom hýčkal. Aj keď to tlač kritizovala. Dnešná spoločnosť, priveľmi orientovaná na výsledky a výkon, s človekom ožranom už podobné zľutovanie nemá. Na druhej strane, ak dnes pijak o pracovný proces záujem nejaví, necháva ho štát na pokoji, paragraf 203 za príživu mu už nehrozí. Osobne dávam pred vysedávaním v nápravnovýchovnom zariadení prednosť pobytu na ulici, preto viac fandím kapitalizmu. Prejdem ešte na šport.


„Namiesto futbalového sviatku – fiasko. V Gelnici sa nedohralo. Teplička zaskočila domácich premyslenou hrou. Gelničania si, až na strelu z priameho kopu čo skončila na brvne, nevytvorili v prvom polčase vyloženejšiu príležitosť. V 40. minúte dostal hráč domáceho celku P. Kraus červenú kartu za faul na súpera bez lopty. Vylúčenie bolo zákonité a správne. V druhom polčase sa hra priostrila, hostia sa úspešne bránili, v 70. minúte sa gólom Ondrušku ujali vedenia. Vtedy nastal zlom v stretnutí, ktoré sa zo strany Gelnice zmenilo na okopávanie protivníka. V 75. minúte po odpískaní faulu proti hosťom kopol domáci futbalista súpera ležiaceho na zemi. Rozhodca M. Štrauch, pískajúci podľa mňa výborne a objektívne, nemohol urobiť nič iné, než siahnuť po druhej červenej karte. Hneď vzápätí udrel hráč Gelnice rozhodcu, pridali sa k nemu aj ostatní. Nechcem ukrivdiť tým, ktorí si zachovali chladnú hlavu, preto mená môžem poskytnúť až po zasadaní Disciplinárnej komisie. Je smutné, že sa k hlúčiku 7 futbalistov Gelnice pridali aj domáci usporiadatelia s páskami na rukávoch. Bokom, žiaľ, nezostali ani diváci – fanúšikovia, ktorí M. Štraucha pri odchode do šatne napadli tiež.“


Na ten zápas si dobre pamätám, šlo o postup do krajskej ligy. Ako člen družstva starších žiakov som považoval za svoju psiu povinnosť pridať sa k davu rozzúrených Gelničanov. Keď sudca pod policajnou ochranou utekal do auta, podarilo sa mi kopnúť ho do členka. Narazil som si pritom veľký palec. Našťastie, my deti sme už mali po sezóne.


Pozriem na hodiny, bude desať. Slnko začína páliť, najvyšší čas zmotať špeka. Vybalím železné rezervy, je tam tak na jeden osobáčik. Pred šichtou by som ešte mal navštíviť Bieleho otca, naplánujem si.

Biely otec sídli pod lesom, môže mať okolo päťdesiatky, nosí afro, ale úplne sivé. Odtiaľ prezývka. Živí sa destilovaním všetkého, čo vie skysnúť, pestovaním gandže a kúzelných hubičiek. Keď nikto v meste nemá, Biely otec má vždy. Okrem toho má Biely otec veľmi dobrý prehľad o všetkom, čo sa deje. To mu umožuje ľudským spoločenstvom ako takým mierne pohŕdať.


Keď sa k nemu tesne po obede vytrepem, práve kŕmi svojich troch kocúrov. Všetci sú čierni, všetci sa volajú Muro. Biely otec im rozdeľuje konzervu. Sadneme si na drevenú lavicu pod oknom, ponúknem ho elemkou. Viac menej so zvyku sa pýtam čo má nové. Chlap mlčí, podobnú odpoveď som aj očakával. Potom však prekvapí.


„Všemohúci má problém,“ nadhodí a oklepe si popol o podošvu. Čakám, čo bude nasledovať, no viac informácií nezaznie.
„Myslíš, že nevie, čo s peniazmi?“ pokúsim sa o vtip.
„Myslím vážnejší problém.“
„Ako vážnejší?“
„Dosť vážnejší,“ povie a ide šelmám naliať mlieko.


Rozhodnem sa ďalej nevypytovať. Čím viac človek o Všemohúceho problémoch vie, tým nepokojnejší spánok ho čaká, o tom som presvedčený. Pán domáci tiež evidentne považuje tému konverzácie za vyčerpanú.

„Ako vždy?“ obráti sa na mňa.
Prikývnem. Vojde do domu a vráti sa s dvadsiatimi dží zabalenými do alobalu.
„Veľmi dobrá vzorka,“ pochváli výsledok svojho pestovateľského umu.
Vyberiem pendu. „Zvyšok pri nasledujúcej dodávke.“
Biely otec kývne rukou, naznačí, že mu to bolo vopred jasné. Dobre vie, že ho nikdy nepodvediem ani o cent. Bieleho otca nikto nikdy nepodviedol.


Potom nabije do fajky, dáva prednosť tomuto spôsobu inhalácie. Po dvoch šlukoch mi je jasné, že vzorka je extrémne dobrá, pôjde ako teplé rožky.


„Počul som, že si sa dal na výčapníctvo.“
„Rodinná tradícia,“ pochválim sa aj pred ním. Biely otec sa usmeje, zrejme o tom vie svoje.


Sedíme v slnečnom kúpeli, kocúri pradú a obtierajú sa nám o nohy. Vtáctvo nebeské spieva, vzduch vonia lúkou a ihličím. Pomyslím si, že život venovaný výlučne húleniu a pozorovaniu prírody by mi úplne vyhovoval.


Potom však už musím ísť.