Skôr či neskôr sa všetko skončí zle.


Pradedo Adalbert zomrel vo veku tridsaťtri rokov statočnou smrťou krčmára – privalil ho sud s liehom. Exitus nastal po štyroch dňoch v krompašskom špitáli. Smrtný list ako príčinu skonu uvádza tržné rany na hlave a tvári. Je začiatok novembra 1938.


V meste sa v tom období nachádza štrnásť pohostinských zariadení. Vyrába sa tu rum aj likéry, je tu veľkoobchod s vínom a obchod s pivom. Počet obyvateľov sa drží na štyroch tisíckach, nad Čechoslovákmi tesne vedú Nemci. Pradedo mal putyku na námestí. Strávil v nej posledných osem mesiacov života.


Po Adalbertovej smrti prevezme podnik jeho žena Mária. Kšefty idú slušne najmä cez vojnu. V kúpeľoch na Thurzove sú nemeckí vojaci. Z frontu chodia oddychovať medzi svojich, za zábavou vyrážajú dole do mesta. V ústnej tradícii sa zachovajú portréty galantných mladých mužov pravidelne nechávajúcich štedré sprepitné. Keď to tu potom obsadia osloboditelia, Mária musí nalievať zadarmo. Aj tak jej krčmu nakoniec rozbijú. Máriin pohľad na dejiny to poznačí, víťazov bude preklínať do konca dní.


Po fronte významná časť klientely zmizne. Vojaci sú z Thurzova preč, nahradili ich miestni čakajúci na odsun. Úradné záznamy hovoria o katastrofálnom nedostatku potravín, osemdesiat percent internovaných trpí svrabom.
Krčma upadá.


Konečný úder príde v štyridsiatom deviatom. „Okresný národný výbor v Gelnici odníma vdove Márii Libovej živnostenské oprávnenie znejúce na živnosť hostinskú a výčapnícku. Majiteľke odňatého oprávnenia sa ukladá, aby v lehote 30 dní od doručenia tohto výmeru svoj podnik zlikvidovala pod ťarchou zákonitých následkov. Rada ONV pri revízii koncesií v Gelnici uznala tieto za prebytočné a z verejného záujmu nepotrebné.“


Komunisti tvrdia, že krčiem je v meste priveľa, že pracujúci ľud toľko krčiem nepotrebuje.
Prejde istý čas a pracujúci ľud si ich vydupe dvojnásobný počet. Mestské kroniky vedú v tomto smere presné údaje, nie je problém to doložiť.


Mária odchádza do ústrania, zvyšok života sa venuje hlavne chovu, usmrcovaniu a tepelnej úprave domácich úžitkových zvierat.


Výčapnícke žezlo preberá jej dcéra Adela. V socíkovských lokáloch bude obsluhovať takmer štyri desaťročia. Viňak, Bufet, vináreň.


Začnem ich navštevovať skôr než sa naučím chodiť. Neviem, ako ste na tom vy, ale medzi moje najrannejšie spomienky patrí obraz pijana spiaceho na gumenom obruse, pred ním rozliate poldeci. Na stole čmudí popolník, nad hlavou mu visí mucholapka. Za zožltnutými záclonami prechádza vetrieska naložená drevom. Potom stopa končí.


Ako sa postupne stávam rozumným, získavam u štamgastov istý druh pofidérnej popularity. Zabávam ich predovšetkým riekankami, ktoré mi doma čítajú pred spaním, občas spevom. Najprv majú honoráre podobu čokolády Orieta.


Prvýkrát sa, rovnako ako Jack London, opijem v piatich. Tým však akákoľvek podobnosť s autorom spisu Majster Alkohol končí. Mne totiž pivo, ktoré mi podstrčil zberač pohárov Bimbo Rybka, okamžite zachutilo, kým Jack otvorene priznáva, že jemu nie. Vraj som na úvod zvládol pomaly dve veľké, kým som sa skotúľal pod stôl.


V krčme mali v ten deň hrozný nával, Adela ma nemala šancu ustrážiť. O tom, čo nasledovalo, viem samozrejme len z počutia. Rybkovi sa podarilo odšikovať ma na hajzle, uložil ma do kumbálku s handrami, vedrami, metlami a nápisom Tu nezamestnaným vstup zakázaný a pokračoval v konzumovaní. Skôr ako po mne vyhlásili pátranie, bol nebohý. Zo dvadsať pijakov prečesávalo okolie, niektorí pritom popadali do mlynského náhonu čo tiekol za Bufáčom a neskôr museli piť iba v trenírkach. Jeden ešte žije, udalosť mi pripomína dodnes.


Adela už chcela volať žandárov, keď ma napokon objavili kuchárky. Ležal som horeznak, nohy som mal neprirodzene pokrútené, v kútikoch úst pena. Tety boli najprv v šoku, kým im moje pochrapkávanie nenaznačilo, že žijem. Snažili sa ma zobudiť, no neúpešne.
Prizvali Adelu, ani tá ma neprebrala. Nepodarilo sa to ani nikomu z hostí. Niektorí vtipkovali, že ma kusla mucha čo prenáša spavú nemoc. Iní oponovali, že také muchy u nás nelietajú. Adely sa zmocňovalo zúfalstvo. Našťastie do Bufetu práve zo služby dorazili doktori, aplikovali na mne štandardné medicínske postupy.


„To dieťa je namol,“ znel konečný lekársky verdikt.


Bol z toho menší škandál. Šéf podniku, pán Krč, Adele povie, aby ma do Bufetu apoň istý čas nevodila. Premiérový zákaz vstupu do krčmy som tak schytal už rok pred začiatkom povinnej školskej dochádzky. Adela sa na Rybku neskôr vykričí, jemu to však bude jedno. V určitom štádiu existencie je už človek voči kritike imúnny.


Rodina mi potom vysvetlila, že alkohol je pre ľudský organizmus škodlivý a varovala ma pred jeho ďalším užívaním. Rešpektoval som to, bol som poslušný chlapec.


Nasleduje dlhé, sedem rokov trvajúce obdobie sucha, dúfam, že nič podobné ma viac nepostretne. Druhú opicu som si uhnal až po skončení šiestej triedy, keď doštudoval o dva roky starší spolužiak Emil. Nakúpili sme peršingy a bowle v konzerve a sčučkali sa na Zámčisku. Kubko privliekol trúbku a trúbil pesničky, ktoré hral s dychovkou na pohreboch. Akože na rozlúčku s kamošom. Kubko hrával na pohreboch už na prvom stupni, odmalička spoznával tienisté stránky života.


Od tých čias je alkohol môj vznešený druh. Keď idem s ním, je to akoby som išiel s bohmi. Obdarúva ma jasnými vidinami aj marivými snami. V súčasnosti prevažuje tendencia považovať alkoholizmus za chorobu a alkáča za duševne nezdravého jedinca, čo je nedorozumenie. Pijanstvo nie je nemoc, je to životný štýl. Potvrdí to každý, kto vyrastal medzi prízrakmi.


Napokon, tento život som si nevybral, o tom, že existujem rozhodla náhoda. Rovnako dobre som sa mohol vyskytnúť v podobe rôsolovitého organizmu, plávajúceho v tichom, temnom a vlažnom mori.


Také šťastie som však nemal.


Keď teraz zase raz stojím na začiatku výčapníckej kariéry, myslím na Adalberta. Predstavujem si ho tesne pred tým, než padá pod sud kotúľajúci sa z vozňa. Je tesne po Dušičkách.


Ťažké mraky visia nad mestom ako kliatba.