Nebola to najkrajšia žena v meste, ale tesne po zotmení sa mi zapáčila. Mala dlhé čierne vlasy, malé vodnaté oči a bola bledá ako bývajú ľudia, ktorí žijú na dne priepasti. Nad obočím a v nose mala piercing. Na brade leukoplast.
Poviem to rovno: prebudilo sa vo mne hnusné zviera telesných chúťok.

 

V ten deň ma šéf nechal prvýkrát v bare bez dozoru a vybral sa na rodinný výlet do hôr.
V ten deň sme s Najstarším pili už od obeda. On lial do seba temnú, ja kensington.
Najstarší nadával, že ho bolí noha, že ledva doliezol. „Kukni na to,“ vytiahol si nohavice a ukázal vodou naliate koleno. „To už len žem vycaha.“
Hovorím mu, nech skúsi najprv lekára.
Najstarší je skeptický, vraví, že časy dobrých doktorov sú preč.
Potom začne s tým ako zbili krčmára v Hněvkoviciach.

 

Zrolujem si a nepočúvam. Už viem, že to skončí Sabinovom.

 

Neskôr začne mestský rozhlas varovať pred výpadkom elektriky. Miešajú ulice, popisné čísla, časy, veľmi rýchlo sa v tom stratím. Nakoniec pustia Zagorovú s Drupim.
„Ty, kdo máš trápení, či k zbláznení se cítíš sám. Ty láskou opilý a šťastný, já tě znám,“ pridá sa Najstarší k Hanke. Ja si počkám na part Taliana. Ako dieťa som ho vedel naspamäť.

 

Aby sme sa pohli v debate, opýtam sa spolustolovníka, či vie, že našu slnečnú sústavu môže kedykoľvek pohltiť vesmírny netvor, neutrónová hviezda. Že to ukazovali v televízii.
Najstarší hovorí, že to nevidel.
„Neutrónová hviezda, výsledok výbuchu supernovy,“ objasňujem, „sa môže rútiť vesmírom obrovskou rýchlosťou. Neodporúča sa jej pripliesť do cesty, pretože jej extrémne silné gravitačné pole roztrhne všetko dookola. Keď si to k nám namieri, neostane nám iné, než evakuovať planétu. Budeme musieť nájsť novú Zem, postaviť vesmírnu archu a starostlivo vybrať tých, ktorí dostanú šancu zachrániť ľudstvo. A to všetko veľmi rýchlo, lebo neutrónová hviezda nám dedlajn posúvať nebude.“
Najstarší sa smeje načo mu to rozprávam. Že on predsa nechce ísť zo Zeme ale do zeme.
Párkrát ešte obrátime kým rozkáže zavolať taxík.

 

Ďalšie dve hodiny som v krčme sám, relaxujem, predýchavam. Prekvapí ma päťdesiatníčka, pýta si dva deci rumu.
„Do koláča,“ tvrdí.
Keď poviem, že ploskač nemáme, vytiahne vlastný nech jej odlejem.
Večer je späť, do koláča požaduje zas.
„Rum práve došiel,“ hovorím.
„Aj vodka môže byť,“ zmení teta pohotovo ingredienciu.
„Šikovná gazdinka sa vždy vie vynájsť,“ pochválim ju.
Teta sa rozžiari.

 

Nebola to najkrajšia žena v meste, ale s Najstarším sme v ten deň položili celkom dosť. Sedela na kraji baru, hrala sa s vlasmi a cucala limetku. Občas sa zdvihla zo stoličky aby sa obzrela v zrkadle. 

„Ľudia mi furt hovoria, že som pekná. Fakt som?“
Doumývam krígeľ, nechám ho odkvapkať a roztočím.
„Pekná nie je to pravé slovo,“ podotknem spoza pípy.
„Prosím?“
„Hovorím, že pekná nie je to pravé slovo,“ zvýšim hlas.
„Ako to myslíš?“
„No.. nevystihuje všetko.“


Podnik sa postupne plní, vysmädnutí ľudia sa striedajú pri pulte ako figúrky v orloji. Sotva poldeci nalejem, štartujú po ňom akoby to bol kľúč k pochopeniu sveta. Keď nával pominie, nalejem slečne na môj účet a cvakneme si. V krátkom čase to zhruba tri, možno viackrát, zopakujem, nebezpečne flirtujem. Onedlho sa ukáže, že slečna je mravov nie veľmi počestných, ba priam zvrhlých, čo som vždy dokázal oceniť. Navrhnem jej exkurziu do zákulisia.

 

Pisateľ erotických príbehov by scénu mohol opísať takto. „A potom si sadla na drevenú sedačku, pod sebou uterák a roztiahla nohy. Vkĺzol som hladko do nej. Vyskúšali sme rôzne polohy, ktoré nám obmedzené priestorové možnosti dovolili. Netrvalo dlho a bolo hotovo. Ten obrázok jej štíhleho brucha, na ktorom sa za mesačného svitu lesklo moje semeno, mám neustále pred očami. Nádhera. Potom sme sa dlho bozkávali a ona sa na mňa krásne usmievala. Celé to bolo tak neuveriteľne božské, že som nevedel, či sa mi to len nesníva.“

 

V skutočnosti ležalo to stvorenie na drevenom lehátku, zatínalo mi nechty do oblasti obličiek a vydávalo krátke, sípavé zvuky na spôsob tlakového hrnca. Zrýchlil som pohyby, mysliac predovšetkým na vlastné uspokojenie. Trochu som si švihol a po pár desiatkach sekúnd sa zbavil štyroch až piatich mililitrov ejakulátu. Zhruba dvesto miliónov spermií odsúdil na daromné plieskanie bičíkom. V tej chvíli sa na lehátku zlomila noha. Vydržala presne. Zdvihol som sa zo zeme a začal zháňať ponožky.
Vylovila z bundy papierové vreckovky a utrela si ksichtík.
„Páčilo sa ti to?“ spýtal som sa zo slušnosti.
„Ani nie,“ priznala.
Zatvárim sa sklamane a nahnevane ako sa to v podobných situáciách vyžaduje.
„Bolo to krátke, princ,“ rúcala mi ďalej ego.
„Ako ženská láska,“ nedal som sa. „Okrem toho mám vpredu plný bar.“
Dievčina stíchla, zrejme jej moje vysvetlenie pripadalo logické. Bol som pomaly na odchode, keď sa opäť rozrečnila.
„Problém je vo mne..“
„Aký problém?“
Natiahla si elasťáky a zaviazala šnúrky.
„Anorgazmia.“
„Ano.. čo?“
„Neschopnosť dosiahnuť vyvrcholenie počas sexuálneho styku. Už som s tým bola aj u sexuologičky.“
„Čo ti povedala?“ prejavím záujem.
„Že je na tom rovnako. Predpísala antidepresíva a poradila skúšať ďalej.“
Neskôr som si to overoval na nete. Poruchou dnes údajne trpí až desať percent žien. Skromne si myslím, že to bude mať časom vážne celospoločenské dôsledky. Výkriky zúfalkýň v diskusných fórach sú už dnes varujúce.
Obliekla sa, sadla si na zem a zapálila cigaretu.
„Viem, že ho raz nájdem,“ nadhodila.
„Koho?“
„Toho, kto mi to bude vedieť urobiť.“
Zaželal som jej veľa šťastia.
„Ten chlap bude navždy môj,“ zasnila sa ešte.
V tom okamihu mi odľahlo a v duchu sa pochválil za nešikovnosť. Jednorazovke by som ešte musel prácne vysvetľovať, že som spoločenská nula, že pripútať sa ku mne by nemalo zmysel, že môj život sa odohráva kdesi inde, mimo každodenného šťastia.
Opätkom udusila špak a zavrela za sebou dvere. Zostal som chvíľu v tme, vychutnával stav, za ktorý zodpovedá hormón oxytocín. Keď som sa vrátil do baru, už tam nebola.

 

Medzitým si hostia zvolili nového výčapníka. Chalan sa úlohy chopil vcelku zodpovedne, nemalo zmysel mu to kaziť. Vypýtal som si pivo a sadol do rohu k šípkam, chlastal a kibicoval. Ak sa niekomu podarilo trafiť stred, či triple dvadsať, vykrikoval som náhoda, náhoda.

 

Po polnoci vypli prúd. Zobral som to ako signál zalomiť. Prebral som sa po druhej, okolo sa v matnom svetle sviečok motali mátohy. Rozhodol som sa prevziať iniciatívu.
„Končíme, vážení,“ kričal som, túlal sa od stola ku stolu a občas pritom niekomu prevrátil pitie. Absolútne nikto ma nerešpektoval. Výsledkom môjho úsilia bol piskot, nadávky a odporúčania aby som niekam zaliezol a šiel spať.
„Napokon, prečo nie?“ povedal som si. Zamkol som tých bláznov v bare a zúfalý ušiel domov, smradľavý a uťahaný sa zvalil rovno na posteľ.

 

Nadránom som mal živý, takmer trojrozmerný sen.

 

Bol som v ňom psom Vladimíra Putina. Najmocnejší muž planéty 2013 ma choval na dači, čo ma dosť sralo. „Všetci vravia Kremeľ, Kremeľ. Úplne všetci o ňom hovoria a ja sám som ho ešte nevidel ani raz,“ sťažoval som sa, keď ma večer venčil pri jazere Komsomolskoje. Vladimír Vladimirovič zdvihol zo zeme palicu a šmaril ju do vody. „Radšej byť psom a štekať na mesiac než malým európskym štátom,“ povedal mi, keď som konár vylovil a poslušne priniesol k nohe.

 

Tomu som nerozumel.

 

V tej chvíli sme už ale obaja sedeli vo vlaku, okolo nás mužíci. Ožratá banda ma chcela od prezidenta odkúpiť, on však tvrdil, že má so mnou veľké plány. Z vďačnosti som bývalému špiónovi oblízal ucho. Chutilo ako skazená ryba.

 

Potom sme ležali v tieni Spasskej veže, niekto mi tam priniesol plnú misku zubrovky. Vychlípal som ju a motal sa pri kremeľskom múre, vrtel chvostom, ňuchal zem, občas ošťal hrob nejakého generálneho tajomníka, šťastný, že sa mi splnilo po čom som túžil.

 

Neskôr som mal na prezidentov príkaz sodomizovať Nadeždu Andrejevnu Tolokonnikovú. Netreba mi ale závidieť. Umelkyňa a politická aktivistka vystupovala v podobe zelenej žabky s hnedými fľakmi z čeľade Ranidae. Ja som bol furt pes.
Zmätený som sa pozrel na Putina.
Podišiel ku mne a začal ma nežne škrabať za uchom. Objal mi šiju a v jeho prísnom a rozvážnom oku sa zaleskla slza. Presne som vedel, čo to znamená.


Práve sa rozhodol, že ma dá utratiť.

 

Okolo obeda si ma šéf zavolal na koberec.