Poviem vám, mal som v živote kadejakých šéfov. Jedného som videl dohromady dvakrát. Raz keď ma prijímal a zaželal mnoho úspechov, druhýkrát keď ma vykopol. Vtedy mi zas vnútil veľa šťastia. Medzitým ubehlo pár rokov, počas ktorých som robil viac menej hovno. Musel to byť mimoriadne zaneprázdnený muž.


Ďalší bol väčšinu času na inom kontinente a my sme sa museli prispôsobiť jeho časovému pásmu. Niekedy zavolal o tretej ráno, prečo nikto nie je na čete. O päť minút boli na čete všetci. Ospravedlnil sa, že ho mrzí, že nás zobudil uprostred noci, že zabudol, koľko je u nás hodín a že nám želá ešte pekné sny. Vždy sme sa mu veľmi pekne poďakovali.


Iný bol z rodu dobrodušných. Raz ma po firemnom večierku odvliekol na barák a pridelil hosťovskú izbu. Pamätám si, že tam bola zima a modré steny. Z okna výhľad na garáž. Odvďačil som sa mu tak, že som nechtiac pobľul jeho pani. Keď sa potom znižovali stavy, bol som prvý na zozname. Viac to ale zrejme súviselo s tým, že nikto netušil, čo v tej spoločnosti pohľadávam a najmenej som to vedel ja.


Ešte lepšie boli šéfky.


Jedna si dosť rada vypila, mojou úlohou bolo robiť jej spoločnosť. Vždy ráno ma po porade poslala po víno, ktoré sme konzumovali až do obedňajšej prestávky. Po obede som šiel zväčša po ďalšie. Z jej rozprávania som pochopil, že má smutný až nešťastný život. Dodnes netuším prečo si myslela, že vlastním recept na jej trampoty, mne stačilo, že sedím, pijem víno a nemusím sa venovať akejkoľvek inej činnosti. Nanajvýš som občas poznamenal niečo motivačné, povzbudzujúce.


Ďalšia bola náboženská fanatička, mala kanceláriu plnú ježišov. Obrázky, sošky, drevoryty, výšivky – všade samé výjavy utrpenia. Stále pritom vykladala o spasení, o tom, že človek potrebuje nádej. Nakoniec sa jej stav zhoršil natoľko, že ju museli dlhodobo hospitalizovať.


Iná si na mňa zasadla hneď prvý deň. Pre hokej. Každý chápe, že keď sa hrá štvrťfinále šampionátu, tak sa fandí, nech sa deje čokoľvek. Ona to nechápala. Posielala nás robiť a keď sme sa k tomu nemali, vypla nám prijímač, uchmatla ovládač. Vystúpil som v mene pracovného kolektívu a žiadal ho vrátiť. Keď to odmietla, postavil som sa do čela pochodu do najbližšej krčmy. Jeden gól sme kvôli tej krave aj tak prepásli.


Existuje ešte kategória šéfov potenciálnych. Istý sa ma po dobre zvládnutom pohovore opýtal, či mám nejaké otázky.
„Nebolo by pivo?“ vyrukoval som.
„Pivo?“ začudoval sa.
„Hej,“ hovorím.
Chlap zožmolil čelo.
Stačí aj desiatka,“ uskromním sa.
„Vy pijete ráno o deviatej pivo?“ žasol akoby šlo o bohvieaký výkon.
„Väčšinou skôr, no dnes som ešte nemal,“ oznámim po pravde.
Vedúci sa odrazu zatváril dosť odmerane.
„Ale v našej spoločnosti nekonzumujeme alkoholické nápoje počas pracovnej doby, pane,“ povedal s dôrazom na slová našej a nekonzumujeme.
Vstal som, bolo vymaľované.
„To je veľmi mrzuté,“ rozlúčil som sa.
Škoda. Na prvý pohľad to bol sympatický človek, vedel veľmi pútavo hovoriť o mojej budúcnosti.


Poviem vám, mal som v živote kadejakých šéfov. Len jeden je však z ríše snov. Ten čo na mňa práve čaká v papučkárni. Šiniem si to za ním, slnko zalieza za mrak. Na chodníku vrieska jednoruký muž, smrdia kontajnery so smetím.
Šéf sedí hneď pri dverách s citrónovým mníchom.
„Meškáš,“ povie miesto pozdravu, vidím, že ani pivo mi nezobral. Už v telefóne sa mi zdal mierne iný. Tisícročnej včele ukážem nech urýchlene roztočí.
„Prepáč, potreboval som sa umyť a voda tiekla veľmi pomaly,“ nájdem hneď výhovorku, ktorej sa dá veriť.
Zatvári sa neurčito. Extrémne čistý asi nevyzerám. Sfúknem popol zo stoličky a usadím sa. Vplyvom dusna mi po tele tečie hustý mastný pot. Som solídne smädný. Utriem si ksicht do trička, doobjednám panáka sebe aj šéfovi. Nebude mi tu podaromky cicať brečku.


Kým barmanka prinesie objednávku, pýtam sa ho, ako bolo na výlete. Šéf povie, že dobre. Snažím sa ešte zistiť, kde presne boli, dozviem sa, že aj tam aj tam. Viac z neho neťahám.
Pred nami pristanú nápoje. Výdatne si uhnem z pollitra a pozdvihnem drobnosť. Spolusediaci môj príklad nenasleduje, vetrím problém.
„Povedz mi, v akom poradí by podľa teba mali ľudia odchádzať z krčmy?“ spýta sa, keď spišská zmizne vo mne.
Pár sekúnd imitujem myšlienkový proces, kým dospejem k výsledku, že presne sa to určiť nedá.
„Prečo by sa nedalo?“ neuspokojí sa.
„No.. niekto by si myslel, že podľa toho ako sú opití. Lenže väčšinou najviac opití najdlhšie vydržia,“ dokazujem.
„Vážne?“
Na moment zaváham.
„Zas furt nie,“ uznám, „občas sa odmotajú, nikto nevie kedy.“
Šéf zostane ticho.
„Dobre dám ti iný príklad,“ pokračujem, „niektorí hneď povedia: dnes tu sme do rána, ďalší zas: dáme jedno, ideme. No a tí, čo chceli byť do rána, zmiznú medzi prvými a tých, čo prišli na jedno máš problém vyduriť ráno. Vieš čo tým myslím?“
Šéf si zapáli a vyfúkne dym rovno na mňa.
„Ani veľmi nie.“
„No že je hlúposť sa tým zaoberať.“
„Nepovedal by som,“ pokrúti hlavou.
Viac k tomu nemám čo dodať. Vezmem si šéfovho panáka a zalejem ho zvyšným pivom.
„Dobre, opýtam sa ťa inak,“ nadviaže on. „Má z krčmy medzi prvými ujsť barman?“
„To by dobrý barman rozhodne robiť nemal,“ odvetím pohotovo.
„Tak prečo si v noci ušiel medzi prvými?“
„Medzi prvými nie.“
„Zamkol si tam skoro plný bar.“
„A čo som mal podľa teba robiť?,“ mierne sa rozčúlim, ten tón sa mi prestáva páčiť. „Nemohol som nechať krčmu otvorenú, keď tam nie som.“
Pozrie na mňa akoby som práve spadol z oblakov.
„Najskôr asi vyprevadiť hostí.“


Zhlboka sa nadýchnem.
„Stokrát som sa snažil. Nikto sa nikdy nesnažil vyhadzovať ľudí tak presvedčivo ako ja,“ dušujem sa. „Problém bol, že ma nepočúvali a ja som nemal žiadne inštrukcie ako v podobnom prípade postupovať.“
„Nabudúce daj do gúglu osobnosť barmana, sadni si smerom k Mekke, buchni hlavou o zem a možno sa ti niečo vyjaví,“ robí sa múdry ďalej.
„To som už skúšal.“
„A...?“
„Nič, človeče. Píšu, že barman by za barom nemal jesť, žuť, fajčiť a otáčať sa k hosťom chrbtom, čo si osobne neviem predstaviť.“
„To je všetko?“
„Mal by byť sebavedomý ale nie arogantný.“
„Bohužiaľ, nespĺňaš. Čo ďalej?“
„Mal by sa vzdelávať a sledovať nové trendy.“
„To sa ti nechce.“
„Musí byť vždy perfektne upravený.“
„Ešte sa nestalo.“
„No vidíš.“
Šéf povie, že našiel dvadsaťosem zmeškaných hovorov a sedemnásť esemesiek, od prosebných po výhražné.
„Nie veľa, “ bagatelizujem.
Podľa neho dosť.


Prisadne si starší opilec, tvrdí, že bol vzorný pracovník Okresného stavebného podniku Spišská Nová Ves. Pýta sa, či poznáme pesničku Okresný stavebný podnik Spišská Nová Ves. Počíta koľkokrát ho žandári chytali keď vynášal materiál.
„A nikdy ma nečapli,“ neskrýva hrdosť.
„Úžasné,“ ocení to šéf.
Otrave vysvetlím, že máme vážnu debatu a potrebovali by sme súkromie. Ešte stručne porovná socík s kapitalizmom, súčasný spoločenský poriadok utrpí škaredú porážku, chlap sa zdvihne a ide preč.
Keď volám na Tisícročnú, aby nám vydala nejaký alkohol, šéf ma zarazí a povie, že ideme, že nás čaká inventúra. Čísla vraj ukážu dokedy budem musieť oželieť firemné benefity. Začínam sa trochu obávať obdobia sucha.


Cestou na amfik sme sa takmer stali svedkami nešťastia. Nejaký chlap zletel zo strechy, práve ho nakladali záchranári. Zranený vydával hlasné bolestivé stony, znamenie, že je pri vedomí a žije. Bolo to hnusné. Svedkovia vraveli, že existuje podozrenie na viacnásobné fraktúry končatín, možno má ten človek poškodené dokonca aj stavce. Nech je ako chce, rozprávali ďalej účastníci malého zhromaždenia, dotyčný sa toto leto už k moru nedostane. A vraj sa tak tešil.


Mlčky sa domotáme k baru.


Je známe, že všetky izolované systémy prirodzene smerujú k chaosu. Už letmý pohľad na stav v akom sa naše zariadenie nachádza však dáva tušiť, že hostia nenechali nič na náhodu a o vysoký stupeň neusporiadanosti sa sami aktívne pričinili. Na zdrap papiera oranžovou fixou načarbem Z TECH. PRÍČ. ZATVORENÉ a vyvesím ho na dvere. Noha pijaka tu dnes nevkročí.
Šéf nazrie do kasy. Sú v nej len mince a bankovky najnižšej nominálnej hodnoty. Ukľudním ho, že daný stav presne zodpovedá socioekonomickým parametrom okresu. Povzdychne si, naleje dvojitého panáka a šupne ho dnu.
„Nedá sa triezvy pozerať na svet,“ vypadne z neho konečne prvá zmysluplná veta. Beriem fľašku, uštedrím mu repete.


Prácu sme si rozdelili takto – môj šéf postupne vyberie z chladničky všetky fľaše, odhadne ich obsah a ja, keďže mám, prečo to nepriznať, v spisovaní nezmyslov istú nie úplne zanedbateľnú prax, budem tieto údaje zaznamenávať.
Prvá prišla na rad tequila. Šéf zahlásil deci a pol. Vravím mu, že také číslo škoda vôbec hádzať na papier, že pokiaľ viem, tak sa tej tequily už asi dva týždne nikto nedotkol, že iba zaberá miesto a že z nej nakoniec ešte vyprchá alkohol. Nadriadený uznal, že argumentujem celkom racionálne a pálenku rozlial hoci sme nemali citrón ani soľ.


Potom vytiahol kensington. Malá kockatá fľaška sa z chladničky dosť zle loví a keďže v nej už určite nebolo viac ako dve deci, rozhodli sme sa aj jej obsah zlikvidovať.
Spišská bola len na dne, stiahol som ju rovno z fľašky. Šéf si to po mne zopakoval s téčkom.
Nadhodil som, že takto by sme sa mali zbaviť všetkých fliaš, v ktorých už veľa destilátu nezostáva, pretože sa nám tým pádom bude lepšie počítať a nie že tu deci, tam deci. Následne sme to vykonali.
Neskôr šéf navrhol pustiť sa do chlastu, ktorý nám tu straší už od otváračky a zákazníci oň absolútne nejavia záujem. Tvrdil, že jeho ďalšie skladovanie nemá význam.
„Treba si chlapsky priznať omyl,“ rozvíjal šéf, „a keď sme hlúpo investovali, tak si to musíme vypiť.“
To sme aj urobili a za necelé tri hodiny sa nám podarilo zlikvidovať takmer všetok zbytočný alkohol.


Teraz už netrpezlivo očakávam ortieľ.


Keď príde na lámanie chleba, nadriadený povie, že mám šťastie. Inventúra vraj neodhalila vážnejšie prehrešky.
„Ako tvoj šéf ti však radím aby si si zapamätal, že posledný z krčmy vždy odchádza barman. Dokážeš to?“
„Pokúsim sa.“
„Ocením, ak tvoj pokus bude úspešný.“
Sľubujem, že urobím všetko preto aby bol.
Napokon sa zhodneme, že šlo o školácku, začiatočnícku chybu, akej sa nedá vyhnúť. Učený predsa nikto neba nespadol, časom sa určite zdokonalím, môj talent je prirodzený, geneticky daný.
Šéfovi poviem, že oceňujem jeho ľudský a rozvážny prístup. Vyzdvihnem jeho emocionálnu stabilitu, schopnosť myslieť komplexne, odvahu, kreativitu, organizačné schopnosti a orientáciu na cieľ. Teším sa, že na pracovisku vytvára ovzdušie dôvery a aj nepríjemné pravdy dokáže vysloviť bez zloby. Že má nadhľad a dokáže človeka nadchnúť pre svoje zámery.
Šéf je zas rád, že má v tíme človeka, ktorý dokáže prijímať nové výzvy a je pripravený sa neustále zdokonaľovať.


Strelíme šampus a navzájom si lichotíme do hlbokej noci.

Doma som sa potom ešte pokúšal čítať Edáčka. Nedarilo sa mi ale prehrýzť cez prvý odstavec, v ktorom sovietsky emigrant sedí polonahý na balkóne hotela Winslow, opeká sa na slnku na šestnástom poschodí a kastról po kastróle konzumuje šči.