Navrhujem prečesať okolie. Ak niekto plnú fľašu našiel, ďaleko nezašiel. A hneď vydávam pokyny: rozdeliť sa do troch skupín, vytvoriť rojnice a postupovať určeným smerom. Títo pôjdu k záhradkám, ďalší k lesu, ostatní dole k vodojemu a potom hore potokom. Je treba mať oči na stopkách, pozorovať stopy v tráve.
„Hrali ste sa v detstve na indiánov?" pýtam sa bežcov, skôr než sa stihnú spamätať.
„Prečo by sme sa mali v detstve hrať na indiánov?" čudujú sa.
„Aby nebolo smutné."
„Ako smutné?"
No nič. Nebudem lamentovať. Snažím sa poskytnúť im rýchlokurz stopovania, zaplátať diery vo výchove.
„Odhodený špak, uzáver z fľaše, pero z klobúka alebo stratená čižma - to všetko môže veľa napovedať o smere úteku zloducha. Postupujte vždy proti vetru, aby vás než sa k nemu doplazíte nezacítil jeho kôň. Ten by na vašu prítomosť upozornil fŕkaním. Pri prenasledovaní nerozkladajte oheň, dym stúpajúci k oblohe zlodeja upozorní, že ste mu v pätách," rozdávam múdre rady.
„Čo to trepe aký dym, aký kôň?" ozve sa zo zadu.
„Ticho tam," zahriaknem nevzdelanca. „Rozumeli ste, čo od vás chcem?"
Ozve sa mohutné nie.
„Môj barman, a ja s ním súhlasím," vezme si slovo šéf. „môj barman predpokladá, že cenu, ktorú mal dnes získať najlepší z vás, ktosi ulúpil, len aby našu súťaž znemožnil, našu radosť umenšil, naše meno zostudil. Môj barman, a aj v tomto mu dávam za pravdu, predpokladá, že ten niekto je nablízku. A v našom spoločnom záujme je ho vypátrať a prísne potrestať."
Tentoraz sa obecenstvom nesie vlna súhlasu.
„Do prérie!" zavelím.

 

Vraciame sa so šéfom do baru. Spolu s nami jednotlivci, ktorí považovali za nevyhnutné sa pred trestnou výpravou posilniť. Teda prakticky všetci. Ďalšiu hodinu sa nezastavíme, lejeme a čapujeme, pálenka retiazkuje, z kolibríka sa takmer dymí. Potom zostavíme komando.

 

Do polhodinky prinesú Mekyho. Je komplet mokrý a našrot. Spal v jarku, usvedčili ho kopance do hlavy a do brucha. Pod ťarchou týchto dôkazov sa k svojmu mrzkému činu priznal.

 

„Čo so mnou chcete robiť?" pýta sa vystrašený bezzemok.
„Prebodnem toho lotra," vytiahne Bizón z vrecka rybku.
„Obesme starého," ozve sa ďalší.
„Umučme ho!"
„Vymiškujme!"
„Stiahnime z kože!"
„Do kyseliny s ním!"
„Do suda s vriacim olejom!"
Keď zaznejú všetky námety, uchýlim sa ku kompromisu a navrhnem Mekyho oskalpovať. Aj tak vyzerá akoby spával s veternými duchmi, nová frizúra by ho v podstate poľudštila.
„Lepšie bude," povie šéf, „keď s ním skoncujeme tak, ako sa s takými oplanmi zvykne. Odkopneme ho a necháme, nech si beží kam chce."

 

Kým sa spamätáme z rozsudku, dá mi môj šéf, náčelník Dobrá Duša, dvacku a hovorí aby som zbehol do spoločnosti Bezpečné liehoviny a zakúpil tam novú trofej. Ale ja koľkokrát som už Gelnicu prešiel, vo všedný deň aj v deň sviatočný, opitý aj v absťáčiku, stotisíckrát som ju prešiel a Bezpečné liehoviny som nikdy nevidel. A môj šéf mi vraví, že ak by som ju aj miliónkrát triezvy pochodil, čo je smiešny predpoklad, nikdy by som Bezpečné liehoviny nenašiel, pretože spoločnosť sa tu etablovala len minulý týždeň. A radí mi hľadať nafukovaciu becherovku, pod ňou že ten investor sídli.

 

Nuž sa vyberiem pátrať a vravím si, že bude najlepšie celé mesto poriadne prekutrať. Prejdem okolo špitálu, cez cintorín zbehnem do Fentu, vyjdem hore pri Kríži kde rozmýšľam, či ísť najprv na Cechy alebo do Dolinky. Potom zapojím mozgové bunky a dôjdem k záveru, že ani tam ani tam. Lebo na Cechy je to do kopca a v Dolinke by nikto becherovku nenafukoval, pretože by ju aj tak nebolo vidno. Takže kam, pýtam sa. Niekto mi našepká, že predsa na Viňak. Že už som dosť cesty urazil a bez pohonných hmôt že sa už ďalej nedostanem. Uznám sám, že ide o vycibrenú predpoveď, preto dole Hunstrekom zídem na voľnobeh, potom to stočím hore schodmi a Vínny dom poctím návštevou.

 

Objednám si malé s rumom a pýtam sa obsluhy, či sa v tejto oblasti vyskytuje nafukovacia becherovka. Obsluha to poprie. Poďakujem, dopijem a stratím sa. Vonku mi napadne, žeby som sa mohol ešte opýtať u Kiršnerika, keď už som tu. U Kiršnerika robí Walter, čiže hodíme reč o úskaliach našej profesie, ktorá trvá presne tri rumy a jedno veľké. Ale ani Walter o Bezpečných liehovinách zatiaľ nepočul.

 

Zbehnem teda k Jožkovi, majú zavreté. Zbrojnoš a Jedenástka skrachovali. Vyberiem sa dole mestom, tam sa mi do cesty postaví viacero výčapov, uvažujem. A môžem sa v toľkých výčapoch napokon nedozvedieť pravdu o svete? Vylúčené!

 

Nebudem vás napínať, súradnice sa mi podarilo zistiť v Bufete. Mohlo mi aj skôr napadnúť, kde sídli centrálny mozog ľudstva, hovoril som si, ale neprekáža, aspoň som sa prešiel. Potom som zahol už len do Dina, Kukuričňaku a na Štadión, aby som sa uistil, či putujem dobrým smerom, lebo každá pravda, aj tá najmenšia, potrebuje dôkaz, to vám potvrdí každý.

 

Posledná štácia je Matka Božia, odtiaľ už vidím pána Bechera plávať medzi dvoma blokmi. Vyzerá to akoby medzi balkoňakmi kolovala mamutia fľaška. Uvelebím sa vonku s rumíkom, zrátam zvyšné mince. Zisťujem, že cestovné výdaje mi ukrojili polovicu rozpočtu. Zostáva dúfať v uvádzacie ceny.

 

Len čo som vkročil, môj pohľad sa uhniezdil na dlhých radoch políc plných rozmanitých druhov liehovín. Moja duša zaplesala, v mojom vnútri sa rozhostil mier. Príslušnému pracovníkovi ukážem na svetlého kapitána:
„Nože daj vyskúšať, či je táto liehovina bezpečná."
A on ochotne naleje, počká, kým urobím ááááá a spýta sa:
„Tak vrav. Bezpečná?"
„Bezpečná," potvrdím a už kývem smerom k tmavému kapitánovi:
„A či je aj táto liehovina bezpečná?"

 

Myslím, že som overil bezpečnosť ešte mnohých fliaš, pamätám si, že som pritom používal rôzne hodnotenia, napríklad: bez rizika, viac ako bezpečná, nebezpečne bezpečná a podobne. Potom som mal menší výpadok, po ktorom som sa znenazdajky prebral uprostred sporu s obsluhou. Týkal sa systému odmeňovania účastníkov súťaží. Predajcovi som vysvetľoval, že potrebujem na borg absolutku, on mi tvrdil, že bežci predsa pre pálenku nebehajú. Vraj bude lepšie ak im dáme pohár, vázu alebo hoc aj nejakú tepšičku, pretože o športovcoch je známe, že sa vedia tešiť z maličkostí. Ako to skončilo, dosvedčiť neviem.

 

V nasledujúcom zábere už vymeriavam cestu ako nejaký inžinier a nohy mi idú akoby židovsky chceli písať po zemi. A ako tak idem, zdá sa mi, že zaspávam, že spím, do ťažkých snov sa norím, do hlbokej temnoty klesám, do pekiel jazerných sa prepadám.
Zobudím sa v hrobe. Aspoň to tak vyzerá. Ležím v blate na dne jamy, pozerám na zamračené nebo, jemne na mňa mrholí. To mi ani rakvičku nezhlobili? Hlinou zabudli ma zahádzať? Biedny život, biedna smrť. Možno až priveľmi fušérska, vzhľadom k okolnosti, že žijem. Žijem? Vitálne funkcie sú v poriadku. Čo s tým?

 

Pokúsim sa vstať, zaznamenávam úspech. Horšie je, že som takmer dva metre pod hladinou, nado mnou sa týčia himaláje mokrej ťažkej zeminy. Ako ich zdolať? K horolezectvu ma doma neviedli. Skúšam sa štverať, hľadám záchytné body. Chvíľami sa zdá, že sa už vyslobodím, no napokon sa hora vždy pohne a ja padám späť. Sizyfos mal približne podobný problém, ak sa nemýlim. Šťastný ten chlap rozhodne byť nemohol.

 

Vzdávam to. Neexistuje predsa taký osud, nad ktorý by sa nedalo s opovrhnutím povzniesť, pripomeniem si. Sadnem si do mláky, počkám kým ma niekto vyslobodí. Strašne ma suší, vypil by som mŕtvemu čertovi z kopyta. Toľko všelijakých problémov je vo svete a mňa musí trápiť akurát smäd, ponosujem sa.

 

Občas sa ozvem haló, haló, tu som, ale bez odpovede. Vymrela táto aglomerácia, kým som bol kóme? Nepočuť žiadne hlasy, žiadne kroky okoloidúcich. Čo ak sa na zemskom povrchu medzitým uskutočnila apokalypsa? Zvuk veľkého hromu, hukot mnohých vôd, ľudia pálení veľkou páľou a tieto veci? Možno som posledný živý tvor planéty.

 

Aby som zaplašil zlé myšlienky, predstavím si, že postávam pred Bufetom, čakám, kým otvoria. A spolu so mnou Dancúľ, Tato, Vincent Zlý, Džon Goust, Veľký podnikateľ z malej búdky, Ryby rybky rybičky, Kubko a Edo Baran. A všetci sa tlačíme a búchame na okno.
A keď nás pán výčapu uvidí, povie: už ste tu, hyeny? Lebo je sotva trištvrť. A my naňho kričíme: davaj rychlo, otvaraj het. A potom zaujmeme strategické miesta pri pulte a kým nám natočí, kopneme do seba po kúsku a strasieme sa a hovoríme, že dnes hlásilo pekne. A niekto ide mastiť automat a niekto si sadne na záhradku, pozoruje oranžové rybky v jazierku. A iný počúva Dancúľa, ktorý má v úmysle vyhrať športku, odsťahovať sa na opustený ostrov a tam nechať vystavať liehovar. Lebo také sny má ten náš Dancúľ: budovateľské. A do toho Vincent spieva: „Slečno, tak mi zmizte z očí, slečno, tak už hleďte jít, nebo budu zlý."

 

O tomto básnim ja v tej jame. Potom mi na hlavu spadne kameň.