Nie som typ, ktorý by vyhľadával problémy, pravda, občas si problémy nájdu mňa. Už v pomerne mladom veku som však objavil jednoduchú, preto pomerne úspešnú stratégiu, ako s nimi bojovať. Totiž nijako. Problémy sa riešia samé, prízvukoval som neustále, svedkovia mi dajú za pravdu.


Priznávam, občas som mal namále. Tu príliš horlivý policajt, tam zasa rozzúrený rodič. Možno mi šlo aj o krk, ťažko to s odstupom času hodnotiť. Ale ako vravím, na maléry som vždy kašľal. Zrejme preto sa mi životom darí kľučkovať viac menej bezúhonne. Pokuty a podmienky nerátam.


Kým sa húliči striedali pod balkónom, lúskal som internety. Zamilovaný robot odmietal pustiť výskumníčku, hlásal istý špecializovaný web o najnovšom technickom pokroku, znelo to dojímavo.


Pracovníci z výskumného robotického ústavu Akim Toshiba boli nadšení, keď sa im pred desiatimi mesiacmi podarilo naprogramovať robota menom Kenji. Ten presvedčivo napodobňoval ľudské emócie, napríklad aj ekvivalent lásky.
Po niekoľkých úpravách bol Kenji schopný lásku naozaj preukázať. Prejavovala sa náklonnosťou k bábike, ktorú bol schopný objímať aj niekoľko hodín.


Ak bola bábika mimo jeho dohľadu, začal sa dožadovať jej prítomnosti. Výskumníci považujú toto správanie a naprogramované vlastnosti oddanosti a empatie, za veľký úspech. Čo ale nepredpokladali boli účinky niekoľkomesačného učenia a opakovania tých istých úloh. U Kenjiho sa vytvorila ozajstná neha.
Skutočné ťažkosti ale začali vtedy, keď mladá výskumníčka trávila pri robotovi niekoľko hodín denne testovaním jeho systémov a nahrávaním nového softvéru. Keď sa raz chystala odísť, Kenji jej zablokoval východ a neustále ju objímal. Žene museli pomôcť kolegovia, ktorí robota vypli.


Od toho incidentu, vždy keď je Kenji aktivovaný, okamžite sa naviaže na prvého technika, ktorého vidí a snaží sa ho objať svojimi sto kilogramovými hydraulickými ramenami. Vedúci projektu pripúšťa, že bude musieť Kenjiho natrvalo vypnúť, ale naďalej ostáva optimistický. „Je to len malá prekážka a plne dôverujem tomu, že jedného dňa budeme milovať a budeme milovaní robotmi", dodal.
Krásna perspektíva. Umrieť tak v naručí inteligentnej a cítiacej hromady súčiastok, čo viac si dnešný človek môže želať?


O desiatej večer som mal prázdny pult, nechal som si len zásoby pre vlastnú potrebu. Vypol som telefón - aj predajca skunku má predsa právo na voľný čas - a vyrazil do kasína.
Chvíľu predtým mierne spŕchlo, vlhkosť vzduchu bola ideálna. Okná blokov blikali modro, obyvateľstvo osprostievalo pri večernom programe.


Nechal som si roztočiť šariš a skúsil šťastie v rulete. Pár drobných som si dnes privyrobil, snáď sa mi ich podarí rozmnožiť.
„Sázejte, prosím,“ vyzval stroj mňa a jednu holohlavú skriňu, ktorá zaujala miesto po mojej pravici.
Na začiatok, ako rozcvičku, som zvolil farbu, konkrétne čiernu, pretože viac zodpovedala stavu mojej duše. Prikotúľala sa štvorka, vklad som zdvojnásil, opäť prišla čierna. Skúsil som to s tou farbou do tretice, úspech ma neopustil.
Skriňa si ma začala odmerane obzerať, on vsádzal na skupiny, zatiaľ mu ale nič nevyšlo.
Do toho sa objavil Všemohúci.
„Prehrávaš šéfovi tržbu,“ spýtal sa a otvorenou dlaňou ma buchol do pleca až mi pivo zabehlo.
„Práve naopak, snažím sa o zvýšenie ziskovosti,“ odpovedám, hoci to s pravdou nie úplne korešpondovalo.
„Darí sa?“
„V pohode.“
Všemohúci chvíľu pozoroval ako sa hrám s farbami a postupne aj s pár-nepár. Počiatočné šťastie ma už ale opustilo. Automat začal ako naschvál hádzať presne opačné čísla než som potreboval. Z času na čas ma nechal vyhrať, len preto aby ma udržal v hre.
„Takto sa nikam nedostaneš,“ napomenul ma Všemohúci. Vybral z vrecka bankovku, vsunul ju do otvoru a po výzve celý vklad vsadil na nulu. Kolo sa roztočilo, guľka poskakovala hore dole, pri spomaľovaní sa zdalo, že sa usadí na dvadsaťšestke, nakoniec sa však predsa len prehupla na nulu.
„Vidš, takto hrajú skutoční majstri,“ zasmial sa Pán mesta.
„Hm,“ pritakal som. Vo vrecku mi ostala posledná penda.
Keď Všemohúci označil číslo do ďalšieho kola, išlo o sympatickú sedmičku, neváhal som a zopakoval jeho príklad. Položil som na šťastnú sedmičku komplet celú hotovosť. Guľôčka sa krútila neuveriteľne dlho až sa napokon opäť usadila na nule.
„Á, šit, vedel som to,“ zahrešil Všemohúci. Ja som si uľavil šťavnatejšie. Hra sa skončila. Vymodlil som od Všemohúceho aspoň pivko a usadil sa k baru.
Všemohúci začal flirtovať s čašníčkou, zazobanci sa pritom vždy vedia tváriť tak akoby dotyčná dáma už sťahovala nohavičky, zrejme vedia prečo.
„Počul som, že máš ťažkosti,“ prihovoril som sa mu napokon, keď odišla pozbierať poháre.
Všemohúci náhle znervóznel.
„Kto to vravel?“
„Hovorí sa to.“
„V mestskom rozhlase to nebolo, takže vyklop, kto to šíri?“
„Biely otec,“ nezostalo iné ako ísť s farbou von.
Všemohúci sa zasmial.
„Biely otec je magor, miesto mozgu má hubičky. Čo ešte hovoril?“
„Že ide o veľký pruser.“
„Veľký pruser, kristova noha. Ty tomu snáď veríš?“
„No, myslel som...“
„Tak radšej nemysli. To ľuďom zväčša neprospieva,“ zakončil rozhovor a zaplatil. „Uvidíme sa,“ kývol na odchode. V tej chvíli som ešte netušil, že sa tak už nestane.
Skúsil som od barmanky vysomrovať ešte malé, no nepochodil som. Holohlavá skriňa furt kŕmila automat.

Vrátil som sa domov, pred spaním si ešte zafajčil na balkóne. „Sázejte, prosím, sázejte, prosím,“ znelo mi dookola v ušiach.
Civel som do tmy a pozoroval, že som tvor špinavý a zžieraný márnosťou, oči ma štípali od ľútosti a hnevu.

V noci sa mi potom prihovoril neznámy hlas, pokúšal sa nastoliť základné otázky našej existencie. Vysvetľoval mi kto je človek, čo môže vedieť, čo robiť, v čo smie dúfať a podobne. Bolo to milé, miestami až smiešne. Hlas chcel, aby som si všetko písomne zaznamenával, pretože si ráno nebudem nič pamätať. Bránil som sa, že mám fenomenálnu pamäť. Ako inak, škaredo som sa mýlil.

Doobeda som sa vybral na poštu vyzdvihnúť socík. V dnešnej dobe je výhodné, ak nie dokonca nevyhnutné, zabezpečiť si viaczdrojové financovanie životných potrieb - ja osobne čapujem pivo, dílujem gandžu a poberám sociálne dávky. Chvíľu to trvalo, kým som sa dostal k okienku a mohol si navyšíť základné imanie z nuly na stoosemnásť tridsať. Rovno som si kúpil los a vyhral prachy na ďalší. Ten už bol nevýherný.


Zišiel som dole do mesta, potreboval som si zabezpečiť nejaké handry na seba.
V sekáči som zbadal tričko s Levom Trockým, nikdy predtým som tričko s Levom Trockým nevidel. Vyskúšal som ho, sedelo mi. Investoval som tri eurá a stal sa jeho právoplatným vlastníkom. Vyšinutý revolucionár mal občas celkom trefné poznámky, tvrdil napríklad, že ľudia, rovnako aj príroda, sú len surovinou vojny, čo je svätá pravda. Vymýšľal tiež rozmanité úlohy pre európsky proletariát, jednou z nich malo byť zrušenie hraníc na kontinente a vybudovanie Spojených socialistických štátov európskych. To mu zatiaľ nevyšlo. Tričko bolo z kvalitného materiálu, bude sa mi hodiť za bar. Možno by to chcelo aj nové gate, rozmýšľal som, mali však len detské čísla. V nákupnom ošiali som sa pobral k Číňanovi.
Zaliezol som do kabínky a postupne vyskúšal zo desať nohavíc. Žiadne mi však nesadli. Celý spotený som sa pozrel na Číňana a sklamane rozhodil rukami.
„Ty smutná postava,“ zasmial sa Aziat. Asi oprávnene.


Prešiel som hore mestom a na námestí pod sochou baníka si ušúľal Drum. Slnko začínalo pripekať, kúsok ďalej cigáni tlačili mercedes. Za volantom sedela asi stodvadsaťkilová hlava početnej rodiny a pokúšala sa naštartovať. Početná rodina vozidlo tisla do mierneho kopca, vždy keď sa už zdalo, že sa im ho podarí vytlačiť, prestali vládať alebo čo a nemecký veterán sa skotúľal späť. Tomu sa cigáni vždy schuti zasmiali. Musia to byť šťastní ľudia, pomyslel som si. Mohli by sa tejto bezvýslednej činnosti pokojne venovať celý deň a vôbec by ich to nerozladilo.
Nakoniec motor naskočil, cigáni s víťazným pokrikom naskákali na palubu, ponoril som sa do výfukových splodín.

Rozhodol som sa vybehnúť na Zámčisko, kedysi tu stál hrad, dnes nám zostali úbohé ruiny, zato ale pekný výhľad na mestečko. Sadol som si pod gaštan a nabil fajku. Oproti bola informačná tabuľa, na nej boli zobrazené rôzne vražedné nástroje, ktoré tu našli archeológovia. Kopije, mačety, halapartne – naši predkovia sa so životom rozhodne nemaznali. Podľa všetkého tu krv kedysi musela tiecť prúdom.


„Stojíš na jednom z nespočetných telies voľne putujúcich nekonečným priestorom. Si iba jednou z nespočetných podobných bytostí, ktoré sa tlačia, ženú, trpia, vznikajú a zanikajú bez začiatku a bez konca. To je dosť nepríjemná situácia pre mysliaceho jedinca, nemyslíš? “ ozval sa mi v hlave znovu neznámy hlas.
„Zrejme áno, ale čo ja s tým?“ spýtal som sa nahlas.
Hlas neodpovedal, cez listy mi do tváre prudko zasvietilo slniečko..
Nuž čo, pomyslel som si, počujem hlasy, to sa ľuďom stáva. Raz mi jeden schizofrenik na pakárni vykladal, že on ich delí na poradné a káravé. Tie prvé mu pomáhajú v boji s nepriateľmi. Druhé sú zo smradu.
Môj hlas nerobil ani jedno ani druhé. Som asi iný prípad.


Zišiel som dole Hunstrekom a okolo kostola si to namieril na amfik. Pri špitáli som dobehol Postrach hypermarketov, v igelitke niesol fotra.
Starý pán skonal v polovici leta, tretí infarkt už neuhral, teraz spočíval v podobe popola v celkom vkusnej urne. Starý pán celý život pracoval v komunálnych službách, vykonával činnosť prospešnú všetkým. Postrach hypermarketov je spoločensky užitočný tiež. Bohatým nadnárodným reťazcom kradne rozličný tovar, ktorý potom za polovičnú, niekedy až tretinovú cenu ponúka na predaj chudobnejším spoločenským vrstám. Živí sa tým už roky a za ten čas nemal ani jeden zápis. Schopnosti má na úrovni Davida Copperfielda, chalan.
„Foter chcel, aby som ho po smrti rozsypal po jeho obľúbených krčmách,“ vysvetľoval Postrach. Uznal som, že ide o vskutku originálny testament.
Na amfik sme už kráčali vo dvojici. Postrach sa rozrečnil o pár zábavných príhodách s esbeéskármi, počúval som ho len na pol ucha. V krčme si objednal dvojitú karpatskú, potom sme časť obsahu urny vysypali na stôl pod schodami, kde Postrachov tato mastil mariáš s kamošmi. Dal si ešte jednu rundu, potom však už musel ísť, čakala ho ešte náročná púť, kým sa sploditeľa zbaví definitívne.


Do večera som bol v krčme sám, ak nerátam suseda, ktorý asi dvakrát prišiel s džbánom pre pivo.
Keď konečne dorazil šéf, celý deň strávil na všelijakých úradoch, začali sme sa vážne zaoberať otázkou, ako prilákať viac zákazníkov. Za posledné dva týždne sme totiž zaznamenali istý, nie úplne zanedbateľný pokles tržieb.


Šéf navrhoval urobiť koncert, ja som prišiel s nápadom, ktorý si vyžadoval menšiu počiatočnú investíciu. Sedeli sme vonku a podávali si špeka.
„Vidíš tu lúku nad Toňalovou záhradou?“
„Čo s ňou?“
„Mohli by sme urobiť súťaž. Beh do brehu o fľašu pálenky.“
Šéf sa zarehotal. „Myslíš, že ten strmák niekto vôbec zvládne?“
„V každom správnom pijakovi drieme súťaživý typ. A ak nie, výhra prepadne v prospech baru.“
„Ty si fakt blázon,“ krútil hlavou šéf.

 
O dva dni neskôr už po meste viseli plagáty.