Keď sme so šéfom okolo obeda dorazili do krčmy, prví traja pretekári už spali pri plote. Pankáči ležali schúlení k sebe, koženky vybíjané, gate dotrhané, kanady okopané, vlasy pofarbené, zicherajsky pozapichované, bolo to dojemné. Odtiahli sme ich kúsok vedľa, aby sme sa dostali cez bránu, súťažiaci chvíľu pomrnčali a drichmali ďalej. Všimol som si, že ako doping zvolili Dračiu krv. Narátal som sedem petiek, na sústredenie asi prišli už v skorých ranných hodinách.
Dnu bol klasický bordel, piatkový večierok musel mať tradične vysokú úroveň. V hrubých rysoch som si na dianie spomínal, detaily však nežiadajte. V detailoch sa, ako dobre vieme, skrýva diabol.


Augustové slnko pieklo, obloha bola bez mrakov, do štartu prvého ročníka Behu do brehu zostávali takmer štyri hodiny. Otvorili sme si plzničky a začali sa radiť čo skôr. Šéf navrhoval, aby sme najprv vytýčili štart a cieľ preteku a potom dali do poriadku bar. Ja som poznamenal, že v prvom rade sa do poriadku musíme dať my. Šéf to akceptoval, naliali sme si dvoch kapitánov. Striaslo ma, pred rumom by som v tomto počasí dal prednosť ľadovej absolutke. Jediná fľaša však bola rezervovaná pre budúceho víťaza. Po druhom panáku som zbledol, na čelo mi vystúpil pot. Bol zo mňa kozmonaut v bezváhovom stave, žalúdok som mal niekde v krku. Nebudem nič tajiť: na záchod som nedobehol.


Obsah mojich vnútorností vytvoril na dlážke patvar ako z Rorschachovho testu. Hermann Rorschach bol švajčiarsky psychiater, tvorca desiatich atramentových machúľ, pomocou ktorých jeho nasledovníci dodnes skúmajú ľudskú osobnosť. Ide o vedeckú metódu, predpokladá sa, že testovaný v abstraktných tvaroch uvidí čosi, čo poodhalí jeho nevedomé problémy. Podobným spôsobom pracujú napríklad veštice, keď z kávovej usadeniny lúštia budúcnosť.


Skúmal som tyčku v predklone, z úst mi vytekala slina. Zaboha som nevedel prísť na to, čo mi tá mláka pripomína. Nakoniec mi docvaklo, ale nebojte sa, nič vám neprezradím. O svojom nevedomí pomlčím, výlety do praveku nezvyknú byť bezpečné.


Medzitým mi šéf z kumbálku priniesol vedro a mop, o chvíľu bol Rorschach minulosťou. Keď už som bol vo švungu, išiel som dať do poriadku hajzle. Mužské boli na moje prekvapenie celkom konsolidované, o to väčšie prekvapenie na mňa čakalo v ženských.
Pravdepodobne nie jednej zákazníčke sa podarilo vykonať potrebu mimo príslušného zariadenia, po zemi sa váľali papierové obrúsky, vložky, špaky, našiel som tiež ochranné pomôcky a sklo. Dovolím si tvrdiť, že nevie nič o ženskom pokolení ten kto nikdy nepratal dámske toalety. Zato nežné pohlavie má o nás pomerne jasnú predstavu, na zrkadle som si všimol rúžom načarbané MUŽI SÚ SVINE. Správne, pochválil som neznámu pisateľku v duchu.


Nadriadený za ten čas poumýval poháre a naplnil chladničku nápojmi. Na bar vyložil propozície podujatia. Podmienkou účasti bolo vypiť akýkoľvek alkohol v hodnote piatich eur. Víťazom sa stane ten, kto prvý dobehne a ukoristí fľašu, ktorú zavesíme na strom hore na kopci. Štart sa nachádzal na rovinke nad bývalou Toňalovou záhradou, cieľ asi o tristo metrov vyššie. Sklon svahu určite prevyšoval štyridsať stupňov, aspoň podľa nášho skromného odhadu. Viem, na presný výpočet existujú príslušné vzorce, operuje sa v nich s odmocninami, sínusmi, cosínusmi, s pojmami o ktorých mám len hmlistú predstavu.
Dalo nám zabrať, kým sme sa vytrepali hore. Dvakrát som oddychoval, aj tak som sa k stromu ledva doplazil. Šéf chcel vodku zavesiť na spodný konár, odporučil som situáciu súťažiacim sťažiť a umiestniť ju niekde v korune.
„To chceš liezť na strom?“ spýtal sa.
„Myslím, že si mrštnejší,“ dal som mu prednosť.
Šéf sa vyšvihol na najnižší konár, hneď na to preložil nohu na ten nad ním, vytiahol sa a zmizol medzi lístím, Tarzan šuvix.
„Počkaj, zabudol si fľašku,“ kričím naňho.
Nadriadený sa nohami zakliesnil o vetvu a vynoril sa predo mnou doleznačky. Podal som mu cenu, chvíľu ju niekde uväzoval a potom zoskočil.
„A je to,“ pomädlil si ruky.
Dole brehom sme sa skotúľali, naše šatstvo napáchlo vôňou lúčnych kvetín. Okrem toho ma nejaký fras kusol do zadku.


Ubalili sme si a čakali na prvé registrácie. Pankáči stále vyspávali, zazdalo sa mi však, že sa už obrátili na druhý bok.


Do pol hodinky k nám zavíta človek o palici, malý tučný fúzatý mužíček. Nahodený je v kraťasoch a košeli, na ktorej mu chýbajú aspoň dva gombíky. Cez otvor môžeme pozorovať príšerne zarastený pupok. Na športovca teda nevyzerá. Chvíľu postojí v strede krčmy, rozhliada sa na všetky strany akoby ho sem uniesli mimozemšťania.
Potom sa zahľadí priamo na mňa, očká mu zažiaria a zostane ticho.
„Bú,“ pozdravím sa.
Mužíček sa zasmeje.
„Keď ide pijak kolo krčmy a nevojde, je to horší hriech jak keď ide katolík kolo kríža a neprežehná sa,“ povie.
„Tiež som to tak počul,“ ukážem, že v hriechoch sa vyznám porovnateľne dobre.
Trojnožka si objedná malé s temnou. Hodí ich do seba a spustí životný príbeh. Práve opustil doliečovák, má za sebou tri operácie, žena ho nechala pred dvomi rokmi, deti naňho jebú, tuctový osud.
„Prišli ste súťažiť, ujo?“ preruší ho môj šéf a ukazuje plagát.
Návštevník si propagačný materiál pozorne preštuduje.
„Fíha.. Žeby?“ zaváha. „A máte aj špeciálnu kategóriu pre chromých?“
„To nie,“ prizná šéf.
„U nás platí rovnosť šancí,“ objasním.
Trpaslík povie, že v takom prípade zostane v obecenstve.


Postupne sa začnú trúsiť prví bežci. Niektorí sa rozhodnú posilniť pivom, bystrejší zvolia tvrdé.
Iní zas nemajú na štartovné, pýtajú sa, či by si nemohli zasúťažiť na sekeru. Istý mladý muž prišiel v drevákoch a teraz si ich lepiacou páskou pripevňuje k nohám aby sa mu nevyzúvali. Ďalší chce bežať naboso ako Abebe Bikila. Krčma sa zapĺňa, kmitáme, nalievame, zapisujeme mená do štartovej listiny. Pretekári štrngajú pohármi, navzájom hodnotia svoje šance, miestami podceňujú až zhadzujú súperov, zopár mlčanlivých si zrejme v duchu opakuje taktiku.


Práve sme sa chystali uzavrieť štartové pole a vyviesť atlétov na štart, keď sa zrazu zdvihol prudký vietor a od Turzova privial obrovskú čiernu chmáru. Do piatich minút sme svedkami najhoršej prietrže mračien sezóny. Počujeme rachot hromov, tmu, horšiu než temnota sama, češú blesky. Niektorí sa presúvajú k oknu a robia si videá.
Búrka prinútila opustiť údolie snov aj pankáčov, teraz stoja pri pulte mokrí ako vodníci, rátajú drobné a dožadujú sa zápisu medzi súťažiacich. Síce ledva naškrabali na tri borovičky, rozhodli sme sa však prejaviť veľkorysosť a udelili im divokú kartu.


Pankáči nám za odmenu zaspievali To svět se posral.


Pršalo viac než hodinu. Za ten čas sme vyčapovali ďalší sud, pretekári sa zrejme potrebovali zbaviť trémy, ktorá sa pred významným podujatím nevyhýba nikomu. Nadmerná tréma sa môže prejavovať potením, nevoľnosťou až zvracaním a má neblahý vplyv na koncentráciu športovca, ktorý potom dosiahne oveľa horší výsledok než je v jeho silách. Svoje o tom vedia aj veľké hviezdy. Tie ale proti tréme musia bojovať rôznymi talizmanmi, pretože im zakazujú piť.


Keď sa opäť vyčasilo vyzval som účastníkov aby docicali drinky a pripravili sa na presun na štart. So šéfom sme sa postavili do čela výpravy. V pätách sme mali tridsiatku správne nabudených mužov a žien. Všimol som si, že prevládajú mladšie ročníky. Šéfovi som predostrel teóriu, že ľudia, ktorých nepoznačil minulý režim, majú k súťaženiu oveľa bližšie, voľná súťaž je ich prirodzeným prostredím, sú lačnejší po úspechu, omnoho motivovanejší presadiť sa v tvrdej konkurencii. Šéf uznal, že nehovorím úplne z cesty, napriek tomu si myslel, že starým somárom sa už jednoducho nechce hýbať. Doplnil som, že sa tiež možno viac boja zlyhania.


Na štartovej čiare sme pretekárov rozdelili do dvojstupu. Predný rad tvorili príslušníčky nežného pohlavia a bežci, ktorých sme podľa mierne tackavých pohybov označili za premotivovaných. V zadnom boli miesta pre ozajstných favoritov. Šéf stručne zopakoval pravidlá hry, po ňom som si ešte vzal slovo ja.
„Barón Pierre de Coubertain, zakladateľ novodobých olympijských hier, tvrdil, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa,“ prihovoril som sa zhromaždeniu. „Neverte mu, nie ste slovenská reprezentantácia. Nikto z vás sem hádam neprišiel preto, aby si overil, že dokáže vybehnúť na breh. Alebo áno?“
Ozvalo sa zborové nie.
„Každý z vás preto nech myslí len na jedno,“ pokračoval som, „tá fľaša musí byť moja. V tomto boji neexistujú žiadne pravidlá. Prípustné sú akékoľvek metódy. Ceny fair-play rozdávať nebudeme, rozumieme si?“
Dav zahučal na znamenie súhlasu.


Šéf dal povel Pripraviť sa, nadviazal som varovným Pozor a potom sme obaja zvrieskli Štart.