„Čo robí môj barman na dne priekopy?“ ozve sa nado mnou.
Otvorím oči, zaregistrujem šéfov profil.
„O penistom moku sníva,“ vysvetlím.
Pod okom má môj šéf modročiernočervený fľak.
„Mono?“ zisťujem.
„Stereo,“ pochváli sa a nastaví aj druhé líce.

 

Podá mi ruku a vytiahne ma von. Sme na konci sídliska, pred nami len lúky a skapínajúca priemyselná zóna. Oblasť je neslávne známa tým, že sa v okruhu pol míle nenachádza žiadna občerstvovacia stanica. Hic sunt leones, je zakreslené na mape mesta. Ako som sa v takej tramtárii mohol vyskytnúť? To keby som vedel, odhalím tajomstvá bytia. Šéfovi môj prechodný pobyt nahlásili mestskí. Údajne ma nechceli budiť, skúsenosť ich už poučila, že to nie je najlepší nápad.

 

„Poslúž si,“ vytiahne nadriadený z batohu nedopitú gumu. Pivo je teplé, vyvetrané, akciové, desaťstupňové.
„Kde si narazil na tento prameň?“ odgrgnem si.
„Na ceste.“
Odhodím fľašku do kríkov.
„Chcelo by to výdatnejší zdroj,“ uvažujem.
Šéf sa obáva, že prístup k výdatnejším zdrojom mi bude zamietnutý, pretože som opuchnutý a špinavý, pretože páchnem a celkovo pôsobím dojmom akoby som sa vracal zo sovietskeho zajatia. A navrhne mi zamieriť k domácemu krbu.

 

Cestou sa pokúša narysovať udalosti, ktoré sa v krčme odohrali po mojom odchode. Ako sa dalo očakávať, účastníci podujatia pokračovali v nezriadenom rizikovom pití, postupne medzi nimi vznikali slovné prestrelky. Išlo predovšetkým o určenie správneho poradia na výsledkovej listine. Nárok na výhru si začali uplatňovať rozmanití ľudia, dokonca aj takí, ktorí sa v štartovom poli vôbec nenachádzali. Napätie eskalovalo.
Šéf vraví, že sa dá len ťažko odhadnúť, čia päsť vyletela prvá. Isté je, že postupne lietali poháre, fľaše, stoly, stoličky, ľudia a napokon sanitky. Keď sa šéf pokúšal oddeliť od seba znesvárené tábory, hnev davu sa obrátil proti nemu. Že skončil len s podliatinami, je vraj malý zázrak. Zamestnávateľovi pripomeniem, že každý mierotvorca musí byť pripravený prinášať obete.
Neskôr som počul aj iné verzie, pohľady na svet sa rôznia.
Všetci sa však zhodli, že najviac sklamaný odchádzal Hrobník.
„Tolik houkaček a pro mě žádnej,“ sťažoval si.

 

Potom absolvujem výsluch. Podarí sa mi objasniť, že víťaznú trofej som nedoniesol, pretože v Bezpečných liehovinách mi miesto nej chceli podsunúť pohár, vázu, či dokonca nejakú tepšičku.
Šéf argument uzná.
Pred blokom mi oznámi, že si na zatiaľ bližšie nešpecifikované obdobie berie voľno a povýši ma do funkcie zodpovedný vedúci.
Ešte sa prizná, že ho v noci mátali zlé sny. V zlých snoch sa môj šéf vracia k rozvozu pečiva. Prechádza ponurou zničenou krajinou obývanou zakrpatenými vyhladovanými tvormi.



Doma som skočil rovno do vane a dal si polhodinovú plafón párty. Sú ľudia, čo vo vani vymýšľajú fyzikálne zákony, nepatrím k nim. Vaňa je určená na relax – to je môj názor. Tentoraz si doprajem naozaj výdatný oddych, zobudím sa, keď sa skončí film môjho života. Počas záverečných titulkov hľadím vypúlenými očami k hladine. Hladina je vysoko, voda je studená.

 

Osuším sa, zbehnem web. Neurológovia zistili, že realisticky vidia svet výlučne ľudia s ťažkou depresiou. Iní vedci tvrdia, že ľudské druhy sa rozdelia na elitu a spodinu. Japonci vymysleli robota, ktorý bude masturbovať za nás, k masovému rozšíreniu výrobku dôjde okolo roku 2030.
Poznačím si to do wishlistu. Potom pozriem krátky film Princezna s hovnem na čele a absolvujem test Ste psychopat?
Vysvitne, že disponujem svedomitým konaním, mám však v sebe aj pragmatické črty. Tie mi umožňujú z času na čas uskutočniť nekalú hru. Niekedy mám problém vidieť veci z inej perspektívy, rozhodne však nie som padavka. Všetko s rozumom – to ma vystihuje.

 

Mal som ešte hodinu času, pustil som šesťkrát po sebe Massage the history, pospevoval si oil dripping on my head, let´s go back to bed.
Do práce som sa dostavil v podobe idiota. Porozhliadol som sa okolo seba a strasti ľudstva zranili moju dušu.
Prevádzka pripomínala pohostinstvo len vzdialene, povrchný pozorovateľ by si ju pokojne mohol pomýliť s bitúnkom. Otvoril som okná a oslobodil som smrad. Z dlažby som zmyl krv. Polámaný nábytok som vyniesol na ohnisko. Vytlačil som finančnú a dennú uzávierku a spočítal som bank. Trúfam si tvrdiť, že súvislosť medzi výslednými číslami by neobjavil ani víťaz medzinárodnej matematickej olympiády. Prečo by som sa o to mal pokúšať ja? Nad bar putoval oznam, že z dôvodu porozbíjania, rozhryzenia a skonzumovania poldecákov sme dnes nútení ponúkať nula štvorky. Až potom som si nalial.

 

Usadil som sa pod obrazovku a začal ničiť ovládač. Zvieratká, zabávač, žiadny signál, politici.
Nechal som ich chvíľu podebatovať, znudili ma za dve minúty. O túto ľudskú činnosť som sa prestal zaujímať už dávnejšie. Moje politické názory boli aj tak vždy scestné, zvykol som fandiť najväčším lumpom, v dobrej viere, že sa ešte polepšia. Slušných ľudí som tým privádzal do úžasu, čudovali sa, že je niekto taký sprostý.
Pritom mám z verejnej sféry svoje skúsenosti, raz ma dokonca zvolili za richtára. Bolo to v blázinci, k úspechu mi pomohli hlavne hlasy samovrahov. Vo funkcii som sa udržal takmer týždeň. Keď anarchia v komunite nadobudla obludné rozmery, poslali ma z tej pakárne preč. Vraj som ohrozoval liečebný proces.

 

Prepnem na šport, idem si zapáliť. Čas sa vlečie ako rusnácky pohreb.

 

Prikradne sa prvý človek. Ide o školopovinné dieťa. Objedná si pollitra topvar kofy, milku, milenu, horalku, koko, deli a attack.
„Bacha na líniu,“ upozorním ho.
„Ešte čipsy,“ nenechá sa zastrašiť.
Vonku dialóg rozvinieme. Decko nastupuje do tretieho ročníka. Školu navštevuje nerado, rado pozerá horory. Napaľuje si ich na cédečka, doma majú starý počítač.
Po jeho odchode zisťujem, že mám v kase menej prostriedkov. Pravdepodobne nám tu vyrastá pozoruhodný talent.



Neskôr sa priserie folklórny súbor. Členovia požadujú tri fľaše temnej, jedno zapijatko a poháre z umelej hmoty aby nespôsobili škodu. Pív mám roztočiť koľko sám chcem. Keď sa napijú, rozospievajú sa o človeku, ktorý po návrate domov opitý nespozná vlastnú mať, ľahne si do zimnej periny a vypustí dušu.

 

Do toho sa príde posťažovať Najstarší, že mu skurvili pomník, vyryli zlý dátum narodenia. Uteším ho, že keď pod neho raz ľahne, bude mu to jedno.
„Ne calkom, bo teraz umrem o rok mladši.“
Najstarší hovorí, že život je dar a treba si ho vážiť. Sám to vie najlepšie, z hrobárovej lopaty párkrát utekal, raz sa ho už hotovali pitvať. Na oslavu života si nalejeme rovno deci.

 

O deviatej mám pusto. Vyškrabem fajku a zhúlim prepal. Trochu to preženiem a dostavia sa stavy úzkosti, ktoré si patrične vychutnám.

 

Tesne pred záverečnou zakvília gumy a z otrieskaného žiguli s novoveskou značkou sa vylodia štyria obézni Cigáni.
Najprv vetrím problém, ukáže sa však, že prišli za obchodom. Vraj by chceli kúpiť trochu trávy.
Také lepšie kilo.