Dávajte pozor, čo vám teraz poviem.
Som relatívne ctihodný občan. Možno niekoľkonásobný zločinec, ale rozhodne nie nebezpečný. V porovnaní s odpornosťami sveta sú moje priestupky malé a bezvýznamné.
Áno, obchodujem s omamnými jedmi. Obchodovanie s omamnými jedmi je činnosť ako každá iná, dokonca dôležitejšia než iné. Uznajte sami: môže človek na tom svete robiť niečo rozumnejšie než unikať z neho preč?


Na predaj si chlap časom vypestuje podobný návyk ako na užívanie. To je rokmi overený fakt.
Pre istý, zvyčajne obmedzený okruh konzumentov, sa stane pánom Dôležitým, je náročné sa postavenia vzdať. Nehovoriac o príležitosti so ctenými zákazníkmi manipulovať podľa vlastného uváženia – povedzme ich nechať čím najdlhšie čakať a potom oznámiť, že materiál sa už bohužiaľ minul. A nato vytiahnuť rezervné zásoby a vyhnať cenu na dvojnásobok – možností je neúrekom.
Osobne som sa ale podobným praktikám vždy alebo takmer vždy vyhýbal, aj preto sa mi darí držať na scéne tak dlho.

 

Pravda, nie vždy sa zadarí.
Raz sme s Kubkom viezli z Prahy celkom výživný balíček pomerne čistého heroínu a posrali to na celej čiare. Bolo to v čase colných kontrol na česko-slovenskej hranici. Kubko bol nervózny už keď sme nastúpili do vlaku. Za Pardubicami chcel odbúrať stres špekom, podarilo sa mu však dopracovať k solídnemu stihomamu. Počul štekot policajných psov, cítil ako okolo nás fízli sťahujú slučku, uvedomoval si tie ich šachy.
Keď sme kontraband nakoniec starostlivo zašili v poslednom hajzli posledného vagónu – to preto aby sme si miesto ráno nesplietli - vrátili sme sa späť do kupé a jednomyseľne si odhlasovali intravenóznu aplikáciu. Pamätám si, že som Kubkovi dlho nevedel trafiť rúru, mal hrozne tenké žily, ktoré mu navyše praskali, a podarilo sa mi ho zaštepiť až keď nás heglo na výhybkách.
Zrejme sme si museli streliť väčšie než malé množstvo, pretože sme sa prebrali až niekde pod Tatrami.
„Tak vidíš, nakoniec nám ani neskontrolovali pasy,“ hovorím Kubkovi. „Skočím po to.“
Na chodbičke prišiel šok. Za tým našim už žiadne iné vagóny neboli. Neskôr som sa od sprievodcu dozvedel, že v Přerove ich poslali do Brna. Nepoviem vám pre istotu nič o tom ako sa nám vtedy podarilo vymotať z dlhov, nie, fakt o tom radšej nebudem hovoriť.

 

Inokedy sme zas dokázali veľmi výhodne nakúpiť celý arch tripov značky Komunista. Skonzumovanie papiera potlačeného symbolmi totalitnej éry však žiadne zmeny vedomia nespôsobovalo. Ďalší mesiac sme hľadali debila, ktorému sme tie kosáky a kladivá posunuli. Preklína nás možno dodnes.


Dávajte pozor, čo vám teraz poviem.
K naozaj veľkému biznisu som nikdy nepričuchol. Niežeby som nemal príležitosť – raz mi už takmer rezervovali let do Bogoty – ale v koži drobného kriminálnika som sa vždy cítil najlepšie. Nad úroveň supervízora pouličného predaja som sa nikdy nevyšvihol.


Orgány činné v trestnom konaní by to asi posudzovali inak. Lepšie kilo gandže? Jedenásť rokov, priatelia. Chlap aby potom hltal lyžičky nech ho vezmú aspoň do Trenčína, na výlet. Osobne by som dal prednosť šibenici, ak už štát považuje prenasledovanie obyvateľstva za skladovanie a speňažovanie sušiny za spoločensky prospešné. Tento trest však v ponuke nie je.

 

Rómom som oznámil, že nič nemám, nech prídu v piatok.


Na druhý deň som sa vybral navštíviť veľkosklad. Cítil som sa mizerne. Viac mŕtvy ako živý, zhodnotili by Velveti.
Zastavil som sa pri potravinách skontrolovať smútočné oznámenia. Milovaný otec, manžel, švagor, náš milovaný syn a brat: medzi novopečenými nebožtíkmi však moje meno nefigurovalo. To mi umožnilo pokračovať v stanovenom programe.

 

Stúpal som k Bielemu otcovi a výdatne sa potil, leto sa zatiaľ nemienilo vzdať. Na zákrute na kopci som sa zvalil pod lipu. „I přírodě je špatně ze slunečna a zvrací stíny,“ zarecitoval som si oddychujúc pod stromom. Potom som preklial svoju zábudlivosť, vďaka ktorej som bol bez občerstvenia. Plech plzne zostal doma v chladničke, zistil som, keď som sa šiel napiť.
Skrútil som si cigaretu, zdola sa ku mne približovali dvaja bežci. Na sebe mali napriek tropickej teplote čierne elastické nohavice, tmavomodré bundy, značkovú bežeckú obuv a v ušiach slúchadlá. Pravdepodobne patrili k indivíduám, ktoré potrebujú mať neustále dokonalý prehľad o tepovej frekvencii a každým precupitaným kilometrom sa chvália na sociálnych sieťach. Tam sa stávajú stredobodom pozornosti podobne postihnutých magorov a terčom posmechu normálnej občianskej spoločnosti.


„Odkedy robí výčapník veľké kšefty s menšinami?“ rozosmial sa Biely otec, keď som mu predložil objednávku.
„Okolnosti nás nútia nemyslieť na rasové predsudky,“ hovorím.
„Chystáte krach?“
Bieleho otca ubezpečím, že rozhodne nie, že iba potrebujeme vylepšiť vzťahy s prenajímateľmi, dodávateľmi a rozmanitými inými veriteľmi.
„Tie vaše smädné hrdlá robia vám vo svete len hanbu,“ krúti pán domáci hlavou.
„A dlhy,“ upresním.
Potom sa začne vypytovať na tých mojich obchodných partnerov.
„Vravíš, že boli štyria?“
„Všetci tuční.“
„Boli z mesta?“
„Nie, ale mali žiguli.“
„Ako vyzerali?“
„Jeden bol úplne čierny. Bezmesačná noc by pri ňom bola poludním.“
„Skús menej metafor.“
„Jeden nemal ruku.“
„To už znie lepšie.“
„Tretí bol plešatý a mal bundu s osemdesiatosmičkou.“
„Bože môj, svätý, drahý, ušatý, svet už je fakt hore nohami,“ zalamentuje Biely otec. „Čo ten posledný?“
„Posledný bol celý čas ticho.“
„Kapor by lepšie odmoderoval galaprogram?“ opýta sa.
„Drieme v tebe skutočný talent, starý muž,“ pochválim ho.

Biely otec odíde navážiť tovar, necháva ma v spoločnosti kocúrov. Murovia sa vyhrievajú na slnku, na moje dotyky reagujú pradením. Keď ich hladiť prestanem, dobiedzajú labkami, prevracajú sa na chrbát a zívajú.

 

Ak by som si mohol slobodne vybrať, chcel by som byť v budúcom živote mačkovitá šelma.
Celé dni len driemať, žrať a vykusovať si blchy - taká je moja predstava nenáročnej a šťastnej existencie.

 

Keď sa môj výhradný dodávateľ vráti, podá mi fajku, v ktorej je nasypaný čaj.
„Koštuj,“ povie.
„Prečo mám, preboha, húliť čaj?“ nerozumiem.
Biely otec sa usmeje a hovorí, že materiál, ktorý mi ponúka na inhaláciu má s čajom spoločné len málo, vlastne nič, že ide o exkrakt šalvie divotvornej.
„Čerstvý import z Ostrovov,“ pochváli sa modrostrieborným vrecúškom.
Niečo som o tejto rastline už počul. V Mexiku ju tisíce rokov používajú indiáni, aby pri rituálnych obradoch stratili kontakt s realitou. Od nich sa to naučila aj moderná civilizácia. Na youtube je možné vidieť konzumentov, ktorí strácajú schopnosť artikulovanej reči, prepadávajú nekontrolovateľným záchvatom smiechu, úpenlivo sa snažia vliezť do skrine, kotúľajú sa po trávniku, prípadne skáču z okna. Celkom dosť dobrých dôvodov škrtnúť zapaľovačom.
Not for human consumption, vystríhajú na obale. Samozrejme zbytočne.

 

Ďalej si pamätám zhruba toto.
Tesne po druhom šľuku sa mi v tele rozliala čistá radosť, stal som sa výrečným a veľmi som túžil Bieleho otca vyobjímať. Akonáhle som sa však o to pokúsil, rozlial sa mi rovno pod rukami na kaluž.
„Ach, Biely otec, ako si sa mohol v jednej nestráženej chvíli takto skvapalniť?“ pýtam sa v duchu zmätený.
„Keď to zistím, rád to oznámim,“ odpovedala mláka.
Zľakol som sa a začal utekať dole záhradou, tráva odrazu merala minimálne tri metre. Ocitol som sa pod obrovskou púpavou, z ktorej na mňa zakričala včela: „Haló, pane, myslím, že je tu miesto ešte pre jedného!“
Neznáma sila mi pomohla vyštverať sa hore.
„Bože môj, čo všetko musí chalan v tomto biznise zniesť!“ posťažoval som si.
„Kľud v súdnej sieni!“ ozvalo sa za mnou. Obzrel som sa, po sieti sa ku mne spúšťal obrovský pavúk. Zošmykol som sa z púpavy a pristál pred mraveniskom.
„Je jasné, že sa tu nejaké pekne hnusné indivíduum potrebuje podrobiť vyšetreniu,“ skláňali sa ku mne mravce, intenzívne som vnímal ich mohutné kusadlá.
Čo to má všetko znamenať? Prečo ma tento obludný hmyz mieni vyšetrovať? Začo súdiť? Uvedomil som si, že to najskôr znamená môj koniec.
V tej chvíli spoza mraveniska vykukol lúčny koník a vyzeral náramne pobavene. „Nezmysel, chlapče môj. Sme predsa vedci, čistí vedci.“ A ponúkol mi, že ma dopraví späť.
Vyskočil som na koníka aby som opustil ten satanov príbytok. Potom som mal pocit, že sme sa jedným ladným skokom preniesli cez pár desiatok storočí. Problém bol, že sme pritom jebli do vody.
Prebral som sa v záhradnej vani, komplet mokrý, lúčny koník sa práve snažil dostať z vane von. Biely otec sa od smiechu váľal v tráve, nikdy predtým som u neho takéto správanie nepozoroval.
„Bol som trochu špinavý,“ hovorím aby som objasnil situáciu.
Ale Biely otec nereagoval.
„Ľudia by mali čo najviac času tráviť kúpaním,“ obhajoval som sa ďalej.
Biely otec ale nič nehovorí, iba vydáva krátke, híkavé zvuky, až teraz si všimnem, že príčetný nie je ani náhodou.
„Nechcel by si aj ty podstúpiť očistu?“ prihovorím sa mu ešte.
„Bľu-bľa-hu,“ odpovie mi konečne.

 

Keď nakoniec nadobudneme akotak štandardné vedomie, sľúbime si, že pokus si v budúcnosti určite zopakujeme. Biely otec povie, že najlepšie by bolo urobiť tak v prirodzenom prostredí Mazatékov, ja vravím, že zariadiť to pre mňa bude hračka, pretože sa osobne veľmi dobre poznám s ich náčelníkom. No úplne čistý som v tej chvíli ešte asi nebol. Hoci ktovie? Rozličné megalomanské bludy ma prenasledujú už od detstva. Dlhodobým sebapozorovaním sa mi podarilo zistiť, že ide o neškodnú, možno až výhodnú psychickú poruchu, človek sa popritom aspoň naučí množstvo užitočných vecí, napríklad riadiť svet.

 

Nakoniec mi pán domáci odovzdá materiál, úhľadne zabalený v darčekovom balení. „Prosím, nekradni z toho,“ upozorní ma a pridá mi navyše ešte jeden sak. „Toto je pre tvoju osobnú spotrebu a dnes to máš odo mňa grátis.“ Poťažkám balík v ruke, musí tam byť aspoň tridsať gramov.
Od radosti ho objímem, tentoraz si zachová skupenstvo a potľapká ma po pleci.
„A nezabudni si večer pozrieť správy,“ povie ešte Biely otec, keď sa s ním lúčim a mrkne na hodinky. „Práve zatkli Všemohúceho.“