Dotiahol to do hedlajnov ten náš Všemohúci. Šikovný chlapec, to nik nepoprie.
Aj reportéri sa pochlapili, vyrobili z neho kľúčovú postavu podsvetia. Padali prirovnania k borcom z elitnej päťky. Slovenský Al-Capone, tak to tuším vraveli.

Prišili mu šesť vrážd, sedemnásť pokusov o vraždu, zopár ublížení na zdraví, vydieranie, daňové úniky za niekoľko miliónov, obchodovanie s drogami, kupliarstvo. Musel to byť majster time menežmentu, pretože pokiaľ viem, väčšinu času sedel v kasíne a kŕmil stroje.

Iste, zárodok talentu sa ukazoval už v dobách, keď ešte Všemohúcim nebol. Pamätám si, ako sa prvýkrát objavil v triede, bolo to v štvrtom, možno v piatom ročníku. Čudo z dediny, ktoré komunikovalo výlučne nárečím. Malo štrikované kamaše a sveter s jeleňmi. Predstavilo sa ako Rudko. Jeho foter začal šuflikárčiť niekde na okrese, rodinka dostala príležitosť opustiť selo a obsadiť štátny byt na novom sídlisku.

Prvé dni sa Rudko správal pomerne nenápadne, už sa takmer zdalo, že sa stane objektom triednej šikany. Na hodinách nevyrušoval, do prestávkových aktivít sa nezapájal. Nikto z nás netušil, že iba vyčkáva na príležitosť.

Prišla, keď sme si ho raz vystriehli po škole. Spomínam si, že sme mali všetci peksesátka – takto sa tu označovala útočná zbraň z dvojžilového kábla s natiahnutou gumou a ohnutými drôtikmi ako nábojmi. Rudka sme pod hrozbou ich použitia mienili donútiť vojsť po pás do Hnilca. Náš nový spolužiak sa najprv pokojne nechal odeskortovať k rieke, akonáhle sme ale zmizli z dosahu okien zborovne, prehovoril: „Šo vy jes? Zmateni?“
A keď sme sa na seba nechápavo pozreli, pokračoval: „Nechcite vy miňa nasrati.“
Myslím, že to bol Kubko, kto prvý vystrelil. Ale mohol to byť ktokoľvek, na výsledku by to nič nezmenilo. Keď sme sa o niekoľko minút neskôr váľali všetci v pririečnom poraste, Rudko si utieral z čela pot a pohŕdavo si nás premeriaval.
„Šo jem vam kazal.“

Potom nastalo obdobie, počas ktorého vládla v triede jednoduchá hierarchia. Rudko rozdával príkazy, naším poslaním bolo ich plniť. Na mňa vyšlo písanie domácich úloh, posielanie ťahákov, našepkávanie. Nevďačné zamestnanie, verte mi.

Po prevrate rozbehol Všemohúceho foter biznis s drevom, Rudko ho najprv osobne zvážal z lesa na pílu. Keď starého skosil chlast, z Rudka sa stal šéf firmy. Kúpil si fialové sako a vyžadoval oslovenie boss. Terčom posmeškov to bolo približne štvrťhodinu, kým boss namieste neprepustil päť zo šiestich zamestnancov. Povedal, že za bránou stoja ďalší desiati, a hoci to zjavne nebola pravda, pretože za bránou v tom čase nestál vôbec nikto, všetci piati posmeškári padli na kolená a prosili bossa o zľutovanie. A Rudko ukázal charakter a uzniesol sa, že ich prijíma späť za predpokladu, že nasledujúci polrok budú pracovať za tabak a za žrádlo.
To mu vynieslo povesť odborníka na znižovanie fixných nákladov.

O niečo neskôr zviedol katastrofálne škaredú a o pár rokov staršiu dcéru šéfa lesnej správy. Za pomerne krátke obdobie sa jeho spoločnosť dynamicky rozvinula.
Idylka však netrvala dlho. Rudkova vyvolená totiž nebola len stará a mrzká, disponovala navyše diapazónom nežiadúcich vlastností. Nečudo, že sa mu po čase občas pošmykla ruka a prišlo to, čo zákonite prísť muselo: obvinenie z ťažkého ublíženia na zdraví.
Štyri roky si boss odsedel, pretože zo svojej zákonitej manželky spravil doživotného imobila.

V base Rudko dospel. V kolektíve sa kadečomu priučil. To, že najúčinnejším prostriedkom na dosiahnutie cieľa je hrubá sila a mentálny teror, sa mu dnu len potvrdilo. Že najvýnosnejšie nie sú firmy, čo sa jebú s nejakým drevom, ale tie, ktoré reálne nič nerobia, mu tam vysvetlili.

Po návrate z výkonu trestu Rudko chvíľu vyhadzoval v jednom košickom bordeli. Tam som sa s ním prvý raz stretol po tom, čo ho prepustili. Vybavil mi zľavu na jednu šikovnú Maďarečku a k tomu narysoval grátis. Keď sa táto procedúra neskôr viackrát zopakovala, boli roky ponižovania zo školských lavíc zabudnuté. Vravte si, čo chcete, ale ja človeku prepáčiť viem a schopnosť odpúšťať navyše radím medzi piliere našej civilizácie.

Potom na čas opäť zmizol z dohľadu. Niektorí tvrdili, že je na Cypre, iní, že v Karibiku.
Nech je ako chce, vrátil sa odtiaľ opálený, tučný a bohatý. Neviem prečo sa usadil späť v meste, zrejme aby nebol štátnym orgánom príliš na očiach. Nás tu totiž od civilizácie delí hustý les.

Najprv otvoril krčmu, klientov pijakov nalákal na nízke ceny a povoľnú obsluhu. Potom portfólio rozšíril o eskort a diskotéku. Viac menej vyvlastnil niekoľko na hrane krachu sa potácajúcich miestnych firiem. Neskôr sa sčuchol s nejakými kozákmi a začal kšeftovať so šrotom.
Medzitým v širšom okolí mizli a kapali ľudia. Odvtedy bol Všemohúci. Pepa Hrobník hovorí o zlatej ére podnikania.

Ďalej to už išlo systémom on povedal a stalo sa, on rozkázal a postavilo sa.
Do primátorského kresla posadil jednu vzdialenú príbuznú, o ktorej rozniesol, že mesto povedie železnou rukou.
Obyvateľstvo ju potom volalo Ajron Anča.
Ajron Anča strávila dve volebné obdobia predovšetkým v skrášľovacom štúdiu. To aby našu aglomeráciu dôstojne reprezentovala.
Za ten čas sa Všemohúci zmocnil prakticky celého mestského majetku.
Časť rozpredal, časť zdevastoval za peniaze európskych daňových poplatníkov. Zo zrušenej škôlky sa mu podarilo urobiť kasíno, bývalú basu prestaval na priemyselný park. Žiadny priemysel tam síce neparkoval, o to viac tam však viselo tabúľ s názvami firiem, pre ktoré označenie fiktívna možno chápať ako eufemizmus.

A tak sme si tu nažívali.

Keď šot skončil – v poslednom zábere viedli Všemohúceho v klepetách k sudcovi – rozprúdila sa v krčme živá debata. Niektorí vraveli, že je to len tradičný cirkus určený naivnej verejnosti a Všemohúci bude najneskôr pozajtra doma. Druhí prišli s teóriou, že Všemohúci možno napálil niekoho mocnejšieho, tým pádom ho tak skoro neuvidíme.
Iní tomu neverili. Že je niekto všemohúcejší než Všemohúci im nešlo do hlavy. Všetci však očakávali, že na nás doľahne mocná ruka rozvratu. Hovorili o úbohom meste, o hrôzach, ktoré čoskoro prepuknú.

Ak mám byť úprimný, liezli mi tie reči na nervy. Vypol som televízor, pustil muziku, nalial si tuzemský um, zviezol sa k sudom a vystrel nohy. Všemohúci je kamoš, ale osobne snívam o inej spoločnosti. Snívam o spoločnosti, kde viac žiadny Všemohúci nebude.
Áno, nehanbím sa priznať: snívam o lepšej spoločnosti.

Ako každý správny mizantrop.