Cez týždeň sa neudiala žiadna významná udalosť, no potom prišiel piatok, zaznamenania hodný deň.

Pozametal som bar, doplnil chlast do chladničky a zapol kolibríka. Skontroloval som sud, zostalo len na dne. Odčapoval som humus z trúbiek a natočil si. Vyšiel som pred krčmu, posadil sa na stôl a vychutnával jeden z posledných letných dní. Od budúceho týždňa sa má počasie zhoršiť, varovali meteorológovia, médiá výstrahu dnes už viackrát zopakovali.


Napil som sa a s nevôľou skonštatoval, že pivo sa spackalo už dnes.


Oproti sused robil niečo s plotom. Buď ho staval alebo búral, nezasvätený divák to mohol ťažko rozoznať. Pár minút som ho pozoroval, až kým ma viac nezaujali mraky. Nebolo ich veľa, zato putovali v rôznych výškach rôznym smerom a vôbec na nič sa nepodobali. Nevedel som, či to považovať za dobré alebo zlé znamenie.

Keď ma omrzelo vysedávanie na stole a obzeranie neba, vybehol som hore do hľadiska, aby som získal prehľad nad dolinou. Vyzeral som zákazníkov a vytrvalo fajčil. Čudoval som sa, že ešte neprikvitol Najstarší, v posledných dňoch zvykol stepovať pred bránou skôr, než som dorazil.
Blahoslavený krčmár, ktorý na pijanov čaká, spomenul som si na úryvok už neviem presne čoho.
O piatej slnko zmizlo za brezami, zamieril som späť do výčapu. Zapol som šípky a nastavil päťstojednotku pre dvoch hráčov. Vyhrával som nad sebou stosedem k dvestodevätnástim, keď som zvonku začul známy zvuk. Stihol som hodiť ešte triple jedna, dabl dva a netrafiť, než vošli.

„Tu sme,“ pozdravili.
„Rád vás opäť vidím, páni,“ nechám šípky blikať a podám im pravicu, odniekiaľ si pamätám, že chlapským stiskom rúk sa začína každé správne obchodné rokovanie.
Cigáni si zasadnú za bar a objednajú si pivo.
„A pre šoféra?“
„Malé,“ povie ten najtmavší, ostatní sa tomu zasmejú.
Zrealizujem objednávku, partneri sa napijú a utrú penu.
„Aká bola cesta?“ snažím sa uchovať príjemnú a uvoľnenú atmosféru.
„Asfaltová,“ povie opäť tmavý.
„Sem tam jama,“ doplní ho plešatý. Výsledkom je všeobecné pobavenie.
Ideálny čas prejsť k veci.
„Platí, čo sme dohodli?“ spýtam sa.
Tmavý kývne na bezrukého, ten zašmátra vo vrecku a vytiahne obálku.
„Počítaj,“ vyzve ma.
Vyberiem stoeurové bankovky, voňajú novotou. Prerátam ich, je ich presne päťdesiat. Len ťažko skrývam radosť.
„Ospravedlňte ma,“ vyjdem spoza pultu a zamierim do zákulisia, kde mám schovaný balíček.
„Chcú si páni zmotať?“ navrhnem im, keď sa vrátim.
Cigáni že najprv dopijú ten patok, čo tu čapujem.
„Nehovorte, že ste nepili aj horšie,“ snažím sa zachrániť reputáciu produktu poprednej svetovej spoločnosti.
Návštevníci uznajú, že párkrát už áno.
V tej chvíli sa dole na ceste objaví policajná felda kombi a najnižšou možnou rýchlosťou si to šinie k nám. Ide o obľúbenú pracovnú činnosť našich strážcov poriadku: rozvážať sa dvadsiatkou po meste, plytvať pohonnými hmotami, dbať o verejné blaho.
Rómovia tvrdia, že za týchto okolností bude lepšie obchod uzavrieť, že špeka si dáme nabudúce. Vôbec nemám v úmysle protestovať. Zbalia kontraband a rozlúčime sa. Tučnú obálku skryjem medzi faktúry po dátume splatnosti.
„Bolo mi potešením s vami obchodovať,“ rozlúčim sa, ale už bez odozvy.

Ešte sa za nimi neusadil prach, boli tu mestskí. Najprv chvíľu postáli pri dverách ako nepozvaní hostia, ktorí sa ošívajú vstúpiť, napokon sa osmelili.
„Zdravím zákon,“ zasalutujem.
„Nazdar barman roka,“ odzdravia a dajú dole čiapky.
Všimnem si, že jednému už porast brutálne ustúpil na opačnú stranu lebky. Je to prekliatie mnohých strážnikov.
„Čo si tu mal za družinu?“ nadviažu dialóg.
„Turisti,“ hovorím.
„Turisti?“ začudujú sa.
„Turisti,“ prisvedčím.
„Aha,“ oprú sa o pult.
„Ponúknem vám niečo?“ spýtam sa zo slušnosti.
„Ďakujeme, sme v službe,“ odpovedajú tak ako som chcel počuť.
Vezmem handru a utriem bar.
„Na moment, mládež,“ vyzvem ich. „Nech si nezašpiníte dresy.“
Poslušne sa uhnú.
„Mali nejak naponáhlo, tí turisti,“ začnú znovu.
„Nebodaj ste prišli vyšetrovať?“ zasmejem sa.
„To nie, ale..“
„Poznáte predsa turistov, chlapci,“ dám sa do vysvetľovania. „Chcú veľa vidieť, veľa stihnúť, veľa zažiť. Preto sú v neustálom zhone.“
„V neustálom zhone?“
„Hej, je to smutný osud.“
„Smutný osud?“
„Nepochybne,“ uzavriem.
Mestskí zmĺknu, pustím sa do umývania pohárov.
„Dostalo sa nám do uší, že sa tu dajú kúpiť drogy,“ nadviažu po chvíli.
Položím krígeľ hore dnom a zdvihnem obočie.
„To vážne?“
„Úplne vážne.“
„Mne ešte nie. Kto vám také narozprával?“ kontrujem naučeným spôsobom.
„Ľudia.“
„Ľudia veľa tárajú.“
„Občas trafia.“
„Nech sa páči, páni, skontrolujte si to tu,“ zaujmem postoj naznačujúci, že nemám čo skrývať.
„Pokojne všetky položky v kase.“
„Nešaškuj, neprišli sme ťa zavrieť.“
Nemienim ich školiť, že na podobný úkon možno ani nemajú oprávnenie, spýtam sa čo teda chcú.
„Vyskúšať.“
„Vyskúšať?
„Tú trávu, marišku, či ako to voláte.“
Priznám sa, že preferujem pomenovanie gandža.
„Tak gandžu.“
Rozhodím sklamane rukami. „Ľutujem, priatelia, ale práve som predal posledné kilo,“ zavtipkujem.
„Myslíme to naozaj,“ zalosuje ten menší vo vecku a položí na stôl usmolenú desiatku.
Najprv mi napadne, či na mňa neskúšajú hnusne lacný trik, potom si uvedomím, že na takú sprostosť by ani policajti neprišli. Napriek tomu sa rozhodnem byť opatrný.
„Nikdy som neobchodoval s omamnými jedmi s občanmi v uniformách,“ posuniem im peniaz späť.
„Máme prísť v civile?“ nedajú sa.
O čo tu, kurva, ide? Prišla na nich tesne pred päťdesiatkou puberta? Trápi ich, že niečo dôležité v živote zmeškali? Smejú sa im doma deti? Prečítali si článok o afrodiziakálnych účinkoch marihuany a pochopili ho? Prišlo mi ich ľúto.
„Pozrite sa na mňa, páni. Vyzerám snáď ako díler?“
Mestskí sa zháčia.
„Ako podľa teba vyzerá díler?“
„Díler môže vyzerať rôzne,“ poučím ich. „Vám stačí vedieť, že rozhodne nevyzerá ako ja.“
Naznačím, aby si bankovku schovali do vrecka.
„Čiže sme tu zbytočne?“ začujem v ich hlase sklamanie.

Teraz alebo nikdy, poviem si. Utriem si ruky do mikiny, zmiznem pod pult a otvorím skrinku. Trošku sa v nej prehŕňam: hubičky mexické, hubičky amazónske, to by bolo asi príliš. Zo zadu vytiahnem pikslu od nesky, je skoro plná.


„No trošku tu ešte je,“ ozvem sa zdola. „Rezervná zásoba,“ postavím sa. Mužom zákona sa rozžiaria očičká.
„Len pre vlastnú spotrebu, samozrejme,“ svetlá v očiach zhasnú.
„Ale existuje možnosť..“
„Aká možnosť?“ lampičky sú znova späť.
V tej chvíli sa definitívne rozhodnem zlomiť bariéry a navrhnem, že spolu vyfajčíme fajku mieru.
Na sekundu zmeravejú. „Čo ty na to, pán náčelník?“ obrátim sa na toho, ktorý má frčku.
„No my máme za hodinu padla, prezlečieme sa a sme späť .“
„To nie je nevyhnutné, myslím. V práci vás už zháňať nebudú.“
„Vravel si, že v uniformách..“
„Tentoraz prižmúrim oko.“

Do hodiny dobehne šéf, vyzerá čerstvý, oddýchnutý, monokle sú takmer preč. Nikdy by som nepovedal ako sa za pár dní človek dokáže zregenerovať. Neuveriteľne komplexný organizmus.
„Čo sa stalo s mestskými?“ vybalí na mňa namiesto pozdravu.
„Čo sa s nimi malo stať?“ nechápem.
„Sedia v aute a čumia do blba. Nehlo s nimi ani keď som im predviedol lastovičku.“
Pozriem na nadriadeného mierne vyčítavo.
„Nemusíš sa pred každým chváliť, že si mal v práci absenciu,“ pokarhám ho.
Šéf prejde na moju stranu baru, otvorí chladničku, preskúma jaskyňu, vyloví téčko a naleje si.
„Skoro som sa zabudol pípnuť,“ hrkne ho dnu. Vzápätí si dopraje zas.
„Na prvý raz nevyšlo,“ ozrejmí.
Podám mu rýchlo kofču, šéfovi zabehne. Uštedrím mu buchnát zozadu až sa prehne cez umývadlo.
„Vitaj späť v službe,“ privítam ho, keď sa zotaví.

Prepustím mu miesto a idem sa posadiť. Z tejto perspektívy vidím, že na poličkách sa usádza plieseň. Zrejme to tu zle zreštaurovali, pomyslím si.
Šéf mrkne do kasy a pokrúti hlavou.
„Nemalo by tu tých prostriedkov byť viac?“ nepáči sa mu týždňová tržba.
Začudujem sa, o cash-flow sa nikdy príliš nezaujímal, voľno mu snáď pomútilo myseľ.
„Rozhodne trošku viac, ale..“
„A kde sú?“
„Rozkotúľali sa.“
„Rozkotúľali?“
„Presnejšie, urobil som istú investíciu, ktorú možno považovať za zmarenú.“
Zatvári sa prekvapene.
„A kto túto investíciu zmaril?“ požaduje podrobnosti.
„Djokovič, človeče,“ idem s farbou von.
„Novak Djokovič? Čo ten má proti nám?“
„Neviem, skús mu zavolať.“
Šéf na mňa pozrie podozrievavo.
„Dúfam, že si post zodpovedného vedúceho nevykonával nezodpovedne.“
„Práve naopak,“ uistím ho. „Aj keď zisk z hlavnej činnosti podnikania bol zrejme záporný, v plnej miere, ba i viac, substituovali ho príjmy z čiernej ekonomiky.“
„Výborne a teraz to prelož,“ navrhne.
„Nič zložité,“ vysvetlím. „Straty z pálenky, vynahradili zisky z gandže.“
„Chceš mi nahovoriť, že tie tvoje päťeurové kšeftíky..“ nechce veriť šéf.
„Tentoraz som v prospech baru zmanažoval kšeft desaťročia,“ nenechám ho dopovedať.
„Ochráň nás, Pane,“ zalamentuje.

Stručne mu vysvetlím podstatu transakcie. Vyzdvihnem svoju obetavosť, ozrejmím, čo všetko som riskoval, ako ma takmer na smrť odsúdil hmyz, napokon vyčíslim, že po uhradení všetkých záväzkov a strát som počas neprítomnosti nadriadeného dosiahol hospodársky výsledok devätnásť eur po zaokrúhlení.
„Plus?“
„Plus,“ potvrdím.
Šéfova tvár sa konečne rozžiari.
„Dnes máme veľký deň,“povie s úsmevom. „Čo konzumuje môj barman?“
„Mal som jedno pivko a pred chvíľou fajočku.“
Na moment zamyslí, potom mu ťukne.
„Počuj, nezhúlil si ty náhodou aj mestských?“
„Tvrdili, že majú skoro po službe.“
Tľapne si dlaňou po čele.
„Fakt si predal gandžu policajtom?“
„Nič také by som si nedovolil,“ ohradím sa. „Pohostil som ich.“
Nadriadený pokýve hlavou. „Nerozumiem načo je dobré kŕmiť ešte aj týchto.“
„V rámci programu prevevencie, predsa,“ ukážem strategické myslenie.
Zaloví opäť v chladničke a tentoraz vytiahne Jamesona.
„Na čierne čísla,“ pripije si.
„Na nové kamarátstva,“ pridám sa tiež.

Keď si prípitok zopakujeme, poviem mu nech otvorí šuflík, kde archivujeme podlžnosti. Systémom zima, zima, teplejšie, teplo, horúco ho navigujem až k pokladu.
Šéf otvorí obálku, vytiahne bankovky, vypleští oči a spustí rehot.
„Čo je?“ nerozumiem.
Nadriadený neodpovedá, iba híka a z očí mu tečú slzy.
„Čo sa stalo?“ dobiedzam.
„Ale nič,“ vylezie z neho, keď sa upokojí. „Iba máš zrejme menší problém rozsiahlejšieho charakteru.“
Podá mi môj zárobok.
Vyberiem stovku, nič zvláštne na nej nie je. Možno trošku čudný papier, ale inak v pohode.
„Otoč ju,“ naviguje ma.
Teraz vidím, že je zle. Že celé úsilie o konsolidáciu našej spoločnosti je v troskách.
Na druhej strane stovečky, ako má byť ten most, stálo: Potrebujete založiť? A dole, tam kde je zvyčajne Európa, bolo číslo na nejakú pôžičkáreň v Spišskej.
Rýchlo prezriem ďalšie bankovky, všade narazím na rovnaký problém.
„Ach, regionálna kreatíva,“ zaplačem horko. „Prečo si ty len znenazdajky vhupla do môjho života a pokazila mi ho?“

Predstavil som si majiteľa reklamky z nejakej novoveskej pavlače. Videl som ho podrobne vysvetľovať výhody propagovania finančných služieb pomocou falošného obeživa. Oproti nemu sedel v kresle z Poľska znudený úžerník. Fajčil cigaru a myslel len na to, ako zbiť cenu čo najnižšie. Zabiť málo oboch.

„Môžeš im brknúť, možno ťa založia,“ hľadá riešenie šéf. Ja sa v tej chvíli rozhodnem pre rozumnejšie východisko.
„Hoď mi sem rovno fľašu,“ požiadam.
Nebudem vás napínať, vymyslel som v ten večer desiatky nerealizovateľných spôsobov, ako z maléru von. Priznávam tiež, že so svojím trápením som sa zveroval rozmanitým osobám, v rôznom štádiu omámenia. Viem, že som si vypočul slová povzbudivé aj ľútostivé a patrične sa pritom unavil.

Nakoniec ma Toňal učil hymnu Kelagrundu. „Na okraji tohto hrobu, spievam posledný raz,“ revali sme do noci až sa rozštekali psy po celom meste.