Sedím na pláži, pijem kapitána rovno z fľaše, nado mnou bezoblačné nebo. Je pravé poludnie, šum mora mieša sa so štebotaním lolitiek. Devušky prechádzajú po móle, odhadzujú šatstvo a skáču do vody. Viac než pätnásť nemajú. Toto bude kurva drahý rezort, tipujem.
„Tak poď,“ volajú.
Vyzlečiem košeľu a hodím ju na lehátko. Zhasnem fajku, zložím raybany, rozbehnem sa a plesknem pupkáča do vĺn. Nedospelé nymfy číhajú pod hladinou, chytia ma a vlečú kamsi ku dnu.
„Neboj sa, neboj,“ hovoria. Spejeme do hlbín, ich smiech mi v ušiach zvoní a zvoní a zvoní.



Otvorím oči, som späť na súši.
Ležím v posteli len v trenírkach, na nohách čierne lodičky. Ako som zas toto dokázal? Keby si si pamätal, či si včera prišiel domov triezvy alebo nie, možno by sa ti jednoduchšie hľadala odpoveď, pokarhá ma niekto vo mne.
Zvonenie sa ozve znova.
„Moment,“ zakričím. Zrejme je tu nový deň.
Skopnem lodičky, vleziem do trička a dočmochtám sa k dverám.
„Tu mi to podpíšte,“ podáva mi pani z pošty úradnú obálku.
Hodím autogram, zazubím sa a zabarikádujem. Zamierim do kuchyne po nápoj, list šmarím rovno do koša. Rozumnejší spôsob komunikácie so štátom zatiaľ nevynašli.
Otvorím plechovku, vyjdem na balkón, zapálim si a zvalím sa do kresla. V hlave sa mi pomaly začne skladať mozaika. Optimistický obrázok to nebude.
Aj obesiť by sa zišlo, poviem si, napokon však nápad zavrhnem. Nechce sa mi teraz štránok zháňať. Skúsim sa sústrediť a chladnokrvne kalkulovať: na strane výdajov máme kilo trávy, na strane príjmov nulu. Poľutovaniahodná súvaha, dá sa povedať.

Chvíľu špekulujem, čo robiť, prídem na to, že najlepšie bude zájsť na poprávku. V spoločnosti konzumentov duša človeka zákonite pookreje. Skontrolujem domácnosť, hľadám zvyšnú hotovosť, postupne sa mi podarí vydolovať euro tridsať.
Na malé a panáka až až.
Vykonám hygienu, všimnem, si že moju tvár ozdobil šrám. Aspoň niečím sa pred spolustolovníkmi pochválim.



V pivárni sedeli len dvaja hubári a jeden rybár a keďže takíto ľudia často nedokážu konverzovať o inom než úzkom okruhu vlastných záľub, otočil som sa na päte a pasal preč. U Matky Božej čakali dve tety na vlak, ani to nebola spoločnosť pre mňa. Štadión bol zatvorený, v Káčku som zazrel štyroch veriteľov, našťastie sa mi podarilo zaradiť spiatočku skôr ako ma zbadali.
Nakoniec som zakotvil v Kukurici. Ukázalo sa, že šlo o šťastný ťah, lebo sotva som si objednal, ozvalo sa zozadu: Bingo! Neznámi vetrovkári práve prišli k majetku. Postál som pri pulte, počkal koho pošlú. Dostavil sa chlap s deravým nosom. Rozhodol som sa im robiť spoločnosť.



Vysvitlo, že partiu tvoria fanúšikovia futbalového klubu z Olcnavy. Prišli na majstrovský zápas, na mieste sa však dozvedeli, že sa hrá až zajtra. Teraz preklínali nejakého Muflóna, lebo im zle povedal a rozmýšľali, čo robiť. Poradil som im, že najlepšie bude schuti si vypiť, keď sú teraz v balíku. Uznali, že ide o správne slová. Peniaze predsa naspäť neponesú, to by ich ženy zabili.
Vydržal som medzi nimi päť polčasov počas ktorých som pravidelne konzumoval na účet hostí, nasával nové informácie zo zákulisa šiestej ligy. Hovorilo sa o pokútnych góloch, ťažkých zraneniach, neregulérnych terénoch, úplatných rozhodcoch, kontumačných prehrách, inzultáciách a pijatike.
O tretej poobede zostalo fanúšikom len na vlak, to bol signál k odchodu. Poďakoval som sa za spoločnosť, vyjadril nádej, ba presvedčenie, že sa raz ešte určite možno stretneme a zmizol z lokálu.



Teraz som bol pripravený vybrať sa za Bielym otcom. Už ma netrápili čudné love vo vrecku. Neprekážalo mi ako smiešne som vystrojený pre tento svet.



Našiel som ho v hojdacej sieti, bohužiaľ sa prebral skôr než som sa odhodlal ho z nej zvaliť.
„Ajhľa, výčapník,“ zliezol dole. „Ako idú kšefty?“
Rozhodnem sa zbytočne neotáľať a vydať o sebe svedectvo. Nadýchnem sa silného horského vzduchu a spustím:
„Nerád by som ťa, starý muž, strašil. Nie som žiadny netvor a dobré mravy sú mi sväté.“
Pán domáci sa zatvári pobavene.
„V biznise rozhodne,“ nedám sa.
„Ale polepšiť ľudstvo je to posledné, čo by si dokázal sľúbiť, že?“ zasmeje sa. „Tak kde máme problém?“
„Biely otec, pravda je taká, že nesiem peniaze, ktoré majú len polovičnú hodnotu,“ vypadne zo mňa.
„Ako polovičnú?“ zarazí sa.
„Rád vysvetlím,“ zalovím v mikine a vytiahnem obálku, ruky sa mi mierne trasú.
„Pozri, z tejto strany vyzerajú ako stovky,“ vyberiem jednu na ukážku, „no z tej druhej vôbec,“ otočím ju.
Biely otec vezme letáčik do ruky, zašuští ním a skontroluje proti svetlu. Chvíľu vraví len hm, hm a potom sa spýta: „A nebude to skôr tak, že táto bankovka nemá vôbec žiadnu hodnotu?“
Skloním hlavu a pár sekúnd mlčím. „Iste, aj tak to môže byť,“ pripustím neochotne.
Čakám, že mi úplne oprávnene vynadá, namiesto toho sa začne chechtať ako starý blázon. Mávne rukou a odíde do kutlochu. Neviem, čo si myslieť, nuž si sadnem pod strom.



Vráti sa s nabitou fajkou, prisadne si, škrtne zapaľovačom a výdatne si potiahne.
„To mi nedáš ani čierny bod?“ zaujímam sa.
Zatají dych, zadymí a podá mi náradie.
„Nevidím dôvod, kamarát, “ vyfúkne.
„Nie?“ zostanem prekvapený.
„Rozhodne nie,“ trvá na svojom.
„Dal si mi kilo trávy.“
Biely otec sa zazubí. „Dal som ti seno.“
„Seno?“
„Správne.“
Teraz už nerozumiem absolútne ničomu.
„Spomaľ trochu, starý muž,“ snažím sa utriediť myšlienky a podávam mu fajočku späť.
Biely otec naznačí aby som pokračoval v inhalácii. „Chceš mi snáď povedať, že si ma nechal distribuovať dáku burinu?“
„Bystrosť vždy patrila medzi tvoje silné stránky.“
Dám si posledný prásk a oklepem fajku o podošvu.
Riešiš kšeft desaťročia a nakoniec pomeníš reklamné letáky za akési bylíny. Veď je to ako z béčkovej komédie, pomyslím si.
„Je to ako z béčkovej komédie,“ poviem.
Sivé afro vraví, že ide predsa o žáner, ktorý našim životom zodpovedá najviac.
Osobne s tým nesúhlasím, už dlho som presvedčený, že našu existenciu omnoho lepšie zrkadlí niečo úplne iné, čosi zbytočne dlhé a málo pútavé, taký Sleep povedzme, ale nemienim nasilu vstupovať do sporov so skúsenejším. Inakšie ma trápi viac.
„Neplánuješ mi to vysvetliť?“ nadhodím.
Biely otec si zacloní oči pred slnkom skláňajúcim sa k obzoru. Nad les vyletí kŕdeľ vtákov a narobí hluk. Chystám sa otázku zopakovať, môj zásobovateľ si však priloží prst na pery.
„Počúvaj.“
Operenci urobia niekoľko okruhov, vyskúšajú pár formácií, dosadnú späť na stromy a stíchnu.
Nič rozumné mi nenapadá, dar porozumieť reči vtákov mi sudičky na cestu životom nepribalili.
Kŕdeľ začne vrieskať opäť. Biely otec nastaví ucho a na minútku zmeravie.
„Ľudstvo je zlé a hlúpe,“ povie nakoniec.
„To tvrdia tí vtáci?“ pýtam sa.
„To vravím ja,“ oznámi. „Vtáčky varujú, že zajtra bude liať.“
„Nebodaj ťa tie božie stvorenia vystríhali aj..“ docvakne mi.
„Ó, nie,“ preruší ma hostiteľ. „Tých tvojich cigošov som videl vo sne.“
„Vo sne? To si tušil vopred, že so mnou vyjebú?“
„Netušil, bol som si istý,“ povie Biely otec. „V tú noc som prepotil tri tričká.“
Viac už nedobiedzam, rukopis bytia pre mňa zostáva naďalej nečitateľný.

„Dáš si sýteného drobčeka?“ zdvihne sa zo zeme.
To neviem čo je, preto súhlasím. Odbehne do búdy a vráti sa s petkou nejakej sódovky.
„Nemá to vôbec žiadny sodík,“ pochváli fľašu. „A pollitra je zadarmo.“
„Úžasné,“ prejavím nadšenie. „Nejaká drobnosť k tomu drobčekovi by sa nenašla?“
„Hubičky?“
„Skôr panáka.“
Biely otec zaujme polohu čašníka z čiernobieleho filmu.
„Môže to pán spresniť?“
Zahľadím sa na ruku a zatvárim sa akoby som podrobne skúmal nápojový lístok.
„Záhradnú zmes, poprosím,“ ukážem prstom na dlaň.
Biely otec sa jemne ukloní. „Ročník nula jedna môže byť?“
Raz darmo, je to stará škola.
„Špecialita podniku?“ odpovedám otázkou.
„Dá sa povedať. Ročník bol mimoriadne bohatý na ingrediencie.“
„To rád počujem.“
„Nahnité ovocie som namiešal v správnom pomere, natlačil do suda, zalial zliatym pivom, nechal skysnúť a podrobil destilačnému procesu v systéme vlastnej výroby.“
„V reklame by nepostupovali sofistikovanejšie.“
„Môžem pánovi priniesť rovno celú fľašu?“
„A dva horčičáky k tomu. Dnes mám akúsi clivú náladu, dúfam, že ma nenecháte utápať sa v žiali samotného.“


Do mesta som sa stackal až pred polnocou. Vykračoval som si vyspevujúc, nebo bolo posiate hviezdami. K dokonalosti chýbal už len mravný zákon vo mne.