Musel na mňa ktosi zoslať zvlášť krutú kliatbu, nadránom ma totiž matka príroda zavinula do plienok bolesti a povláčila po strminách strachu, clivoty a smútku. Nebolo nič, čo by vo mne netrpelo: zohnutý bol som a zronený až veľmi, zdrvený takisto náramne.
Pokrútený som blúdil po byte, kŕče postihli celé telo. Neprešli ani keď som vyslopal pol Lesany. Skúsil som ešte slivovicu, cipralex, nadávky a arteterapiu, kvílil som bring me back from the death, ale nepomohlo.

Za oknom začínal nový deň, zrejme posledný. Obloha sčervenela, zapískal prvý vlak. Bolo mi úzko, moje oko zomdlievalo od trápenia.

Vybavilo sa mi, že život je proces, ktorý končí vždy prehrou. Ostávalo už len tipnúť skóre.

Okolo lomozilo ľudstvo, svet si vyl svoj vlastný spev smrti. Ja som bol opicou chladného boha. Kríval som z izby do izby, naťahoval sa a nadával, stukal, stenal, žaloval, preklínal noc svojho stvorenia.
Nakoniec sa mi podarilo aspoň vyzvracať. Odplazil som sa do kúpelne a opláchol si ksicht.
Zo zrkadla sa na mňa škeril slintavý satan. „Ktože sa mi to chystá podlo otráviť posledné chvíle života?“ spýtal som sa čerta. Čert sa pýtal so mnou.

Odpadol som späť do prepotených perín.

To naozaj prichádza smrť? Konečné vývinové štádium jedinca? Ireverzibilná zástava celovzťažného usporiadania organizmu?
Poviem vám, nikdy som nechcel umrieť v posteli. Na madracoch skapínajú slabosi. Statočný muž sa na druhý svet odporúča priamo z výčapu. Prinajhoršom cestou z neho. Ako Kubko.

Z posledných síl som zapol komp a na facebook napísal: „Zvoní u mňa Zubatá.“
Dorazil som Lesanu a chvíľu sledoval ako nabiehajú lajky. Išlo to dosť pomaly, pripisoval som to včasnej rannej hodine.
Po asi štvrťhodine balansovania na hranici života pribudol komentár od nejakej Ivany.
„Konečne,“ napísala.
„Myslím to naozaj,“ naťukal som.
„Aj ja,“ odpovedala vzápätí, smajlík nikde.
Netušil som, čo za dievčinu to môže byť. Meno mi nič nehovorilo, ako profilovku si zvolila fotku psa. Neviem, čím som sa voči tej dáme previnil, podľa všetkého to musel byť hrozný zločin.
Radšej som sa odhlásil a rozhodol sa zomrieť offline.

Upravil som si ležovisko a čakal na koniec zápasu. Ej, sudca, sudca, tento sa veru chystáš spískať predčasne, pomyslel som si a necítil pritom ani radosť ani žiaľ.
Podľa toho čo sa hovorí, mal by som po hvizde vystúpiť z tela niekam ku stropu, cestovať tunelom, postretávať svetelné bytosti, atakďalej. Zavrel som oči a vyzeral tabuľu s nápisom Onen Svet.

Ako tam bude, pýtal som sa v duchu. Zrejme dobre, veď až na výnimky sa zatiaľ nikto nazad nevrátil, žiadny sa spod zeme nevyhrabal. Krčmy tam musia byť otvorené nonstop, počítam. Celkom slušná zbierka známych v nich už nasáva. Rozmýšľal som k akej partii si prisadnem.

Neskôr som tok úvah presmeroval k tomu čo bude nasledovať tu na Zemi. Prísne vzaté nič alebo takmer nič. V prvom rade sa na mne vyšantí patológ. Krv, moč, obsah žalúdka, pečeň, srdce, oblička poputujú do odberových nádob. Ťažká šichta čaká tohto dobrého muža, odhadujem.
Potom ma vyfintia na funus, uložia do ľadu. Zmením sa na drahého zosnulého.
Na pár dní sa stanem témou rozhovorov.
Ľudia sa budú pýtať: „Počuli ste, ktorý náš obyvateľ pobral sa na večnosť?“ Informovaní povedia: „Počuli, počuli.“ Neinformovaní: „Nepočuli.“

Trochu ma aj zamrzelo, že koniec prichádza tak zavčasu a ja nestihnem dokončiť svoje životné dielo: totiž rozpredať rodinný majetok a peniaze minúť na pijatiku. Sám som si však na vine, že som v tomto smere nepostupoval dosť dôsledne.
Pôvodne som plánoval ukončiť životnú púť pod mostom. Len som myslel, že sa presuniem niekam k moru, životná úroveň bezďáka je v letoviskách vďaka turistickému ruchu predsa len vyššia a zimy tam sú miernejšie.

V piatok na obed prídu štamgasti podpísať veniec. Najstarší bude všetkých utešovať, že nikto predsa nemôže žiť donekonečna. Že aj väčší páni pomreli. Pankáči sa popijú.

Pred smútočným zhromaždením vyráta poverený rečník všetky moje životné úspechy, zvýrazní klady: to bude krátky proces. Potom spustí dychovka, ružolíci starci potrápia plechové trúby.
Pepa Hrobník sprievod nasmeruje k miestu posledného oddychu.
„Tak honem, ať nám tady neobživne.“
Ľudia sa zbehnú kolo jamy, spustia ma do nej, zahádžu truhlu kameňmi, povedia úprimnú sústrasť, padla. S poslednou rozlúčkou sa v týchto končinách príliš neexperimentuje, pohrebná tradícia je, prečo to tajiť, dosť skostnatená.

Nedávno som čítal, že napríklad v Amerike je to celkom inak. Amerika je známa tým, že tam dokážu vymyslieť najväčšie bizarnosti. Je napríklad úplne bežné, že telá zosnulých chemicky konzervujú, aby vydržali v rovnakom stave aj bez použitia chladiaceho zariadenia celé dni.
Módou je potom usporiadať kar ešte pred pohrebom a za vrch stola posadiť nebožtíka. Pozostalí sa s ním chodia lúčiť, pripíjajú si, deti mu sedia na kolenách. U nás mŕtveho občana také šťastie nepostretne, len čo Pepa vezme lopatu, poberú sa všetci chlastať bez neho.

Predstavil som si šéfa a štamgastov na kare.
Vypijú na moju počesť dostatočné množstvo liehovín? Koľko špekov zmotajú? Aké spievanky zanôtia? Ktoré vybrané slová chvály prednesú na moju adresu? O kom povedia, že je na šóre?
Kto nedoje párky?

Chvíľu som ešte hútal, aký odkaz svetu zanechať, spomínal pritom na posledné slová slávnych.
Aká nenahraditeľná strata, ľutoval sa jeden. Beda, zdá sa, že sa stávam bohom, lamentoval druhý. Mám dosť, hovoril tretí. Ďalší pýtal viac svetla, iný chcel, aby z jeho kože narobili bubny.

Čo mám žiadať ja? Nech nie som zahanbený? Nech neplesajú nepriatelia nado mnou? Nech moje semä obdrží dedične zem? Či radšej kapurkovú?

Odbilo šesť, ktosi privolal výťah. Vtom padám do mdlôb, blúznenie premáha slabosť, rastú hmly. Môj čas uplynul, ako uplynie doba, o ktorú človek nestojí. Bol to čas úbohý a smiešny.

Vonku sa spustil drobný dážď a ja cítim, že len vlások ma teraz delí od poslednej príležitosti niečo povedať.

S pocitom poníženia však zisťujem, že viac nie je čo.