Sťažovali ste sa v diskusii, že prvý diel bol prikrátky. Ok, tento bude dlhší. Ale verím, že oceňujete tento ko-autorský spôsob písania, zdá sa mi, že sme v tomto premiéroví a možno budeme inšpirovať aj ďalších autorov. A aj keď to možno zostane len v rovine utópie, vedel by som si predstaviť spojené pojednanie na tému konzumácie alkoholických nápojov v podaní Mila Janáča a antizajaca. To by bolo dozaista hodnotné a hlavne inšpiratívne čítanie.

 

Vsuvka Menkib: Už len cesta do Čiernej Hory bola zaujímavá, pretože sa k nám pridalo jedno indivíduum, nazvime ju Chlamka. Plavuša bola už defaultne nasratá, že má na 14-hodinovej ceste do Tivatu zodpovednosť za dve úplne neznáme osoby. Nemusíme sa ostýchať povedať, že so mnou vyhrala bingo, ale Chlamka bola žena s nejakými tými išjús. A veľmi rada sharovala. Tak sme sa už na začiatku cesty dozvedeli, že slečna mala anorexiu, bulímiu aj to, čo je medzi tým, bola zatvorená na psychiatrii, kde sa liečila na nejaké tie –patie, že mala strašné komplexy, ale že je všetko v najlepšom poriadku, lebo má liečiky a je survivor a plne si užíva svoj život. Ten si užíva najradšej s minimálne o dvadsať rokov staršími mužmi, ktorí sú pre ňu dostatočne intelektuálne pokročilí. Diera v tvári sa jej zatvorila asi o štvrtej ráno, keď zaspala. Ja s Plavušou sme sa v jednom momente už len apaticky pozerali pred seba. Našťastie, ja som s ňou bývať nemusela, Plavuša si ju so sebou musela zobrať do hotela v Sutomore. Počas sezóny sme sa s Chlamkou občas stretli, keď som sprevádzala Kotor a aj vtedy to bolo čisté potešenie. Dozvedela som sa bez opýtania, s ktorými slovenskými autobusármi sa vyspala (tými staršími, samozrejme) a že má nepreliečené chlamýdie. Thanks for sharing. Po štrnástich hodinách cesty, troch zlých odbočeniach a jednom nenápadnom preletení po kúsku platenej diaľnice bez diaľničnej známky, sa pred nami konečne vynorila majestátna Kotorská boka, ktorú tvoria Dinárske vrchy. Asi 28-kilometrová cesta vedie po celom pobreží Boky a prechádza mestami Herceg Novi, Risan, Perast, Kotor a Tivat. Najužšia časť fjordu je Verige, kanál, ktorý je len 320 metrov široký. Cesta sa dá skrátiť nalodením na trajekt Lepetane-Kamenari, ktorý vám podstatne skráti cestu. Tak sme dobro došli až do Tivatu, kde sa začínali moje Hunger Games a Plavuša s psychop... Chlamkou pokračovali sprevádzané mojim súcitným pohľadom na Battle Royale do Sutomore.

 

Ako vidíme, cesty delegátov do miesta pôsobenia sú plné zábavy, ale čo samotné príjazdy hostí? V prvom rade tu chcem vyjadriť svoje počudovanie nad autobusovými zájazdmi mimo „blízkeho zahraničia“ (Praha, Krakow, Budapešť a pod.). Ja len keď letím niekam lietadlom, čokoľvek nad osem hodín mi už príde ako utrpenie, aj keď asi je to do veľkej miery tým, že neviem spať a obdivujem ľudí, ktorí prídu, sadnú si, zaspia a zobudia sa v Singapure (na strane druhej, platí staré dobré pravidlo o pre a proti – títo istí ľudia prídu na chatu, opijú sa, zaspia a nezobudia sa, keď im niekto natiera pastu na ksicht a strká pŕhľavu do zadku). A predsa len v lietadle sa dá aj poprechádzať, aj nejaké jedlo sa rozdáva, aj alkohol, a keď neletíte malawijskými aerolinkami, máte aj osobný „počas-letový zábavný systém“. V buse z tohto nie je v podstate nič a ľudia sú aj tak ochotní chodiť na šialené trasy do Španielska či do Grécka (a kedysi, keď bol Milošević a víza cez Srbsko, chodilo sa cez Rumunsko, žiadna diaľnica - rumunské cesty sú, no, presne také, ako si ich každý prvoplánovo predstaví). Ako som spomínal v minulej časti, letecké zájazdy do Čiernej Hory počas mojej sezóny zrušili, lebo prišla kríza a drahšie dovolenky prestali ísť na odbyt a zostalo tak krásne 20-hodinové trmácanie sa autobusom.

 

Problémom týchto zájazdov je ich debilne naplánovaný čas. Keď šofér privezie ráno (tu bude podstata problému, ako sa čoskoro dozviete) ľudí na nový turnus, v ten istý deň poobede berie nazad skupinu, ktorá svoje slnenie/výletovanie/nadávanie na počasie a jedlo a izbu a prostredie a čistotu a svojich spolucestujúcich práve ukončila. A ako si dozaista domyslíte, medzitým sa musí vyspať. A aby sa vyspal naozaj poriadne a cesta nedopadla ako slávny prejazd okolo Gospiću, musí predsa prísť skoro. Reálne to vyzerá tak, že vám v sobotu o pol štvrtej ráno zazvoní telefón uja vodiča, že dobré ráno, o pätnásť minút sme pri hoteli, hoci ste naňho ešte včera apelovali, nech ide pomalšie a pred siedmou sa tu neukazuje. To, že je vám na grcanie z tohto typu vstávania, nie je to najhoršie, je to predsa vaša práca. Vy ale musíte povedať práve prikvitnuvším hosťom, ktorí majú za sebou ešte oveľa horšiu noc než vy, lebo ich susedia nepretržite žrali hnusné spojené chleby plnené ramou a salámom za 35 centov, z ktorých autobus smrdí horšie než žumpa na Haiti po zemetrasení, že čaute, tu si môžete sadnúť na fotelky pred hotel a cca o osem hodín vás môžeme ubytovať. Najhoršie to bolo so skupinou, ktorú doviezol približne podobný, na regionálnu a určite nie medzištátnu dopravu stavaný autobus s michalovskou ŠPZ. Ľudia sú legitímne prednasratí, unavení a ešte ich dorazíte správou, že sa hneď len tak neubytujú. Jasné, že vy ste ich prvý terč všetkých hromov a bleskov, ktoré sú ešte schopní vo svojom stave vyprodukovať, ale vy ste samozrejme úžasný delegát disponujúci šarmom, charizmou a (už v minulej časti spomínanou) empatiou, a tak to nejako vysvetlíte, upokojíte ich, pohladíte, s recepciou vybavíte trošku skoršie ubytovanie a o pár dní ste už najlepší kamaráti. Možno.

 

Vsuvka Menkib: Ono sa niekedy ani to skoršie ubytovanie vybaviť nedalo. Klienti prikvitnuvší o štvrtej ráno, lebo šofér si nechcel len zdriemnuť pred cestou nazad, ale aj trošku vyvaliť guľky na pláž, popiť nejaké to pivo a možno skúsiť zaskórovať u Chlamky, mali možnosť sledovať celý proces výmeny turnusu počas jeho celého trvania. Keď starí odchádzajúci klienti konečne vyhrali kufrový tetris s fľašami rakije, ktoré si nakúpili domov, a konečne opustili svoje temporárne výbehy, mali dostatočne veľa času na to, aby si ešte posedeli s novými turistami a porozprávali im čo najhoribilnejšie príbehy o kvalite ubytovania, črevnej chrípke a o tom, ako to vyzerá na „ubytovni“. A skôr ako o druhej sa izby väčšinou vybaviť nedali, lebo 150 izieb tých päť upratovačiek s mesačným platom 80 eur čiernohorských za tri hodiny upratať nedokázali. Takže som upratovačkám často nosila čokoládu alebo im občas dala nejaké peniaze, lebo boli naozaj obetavé a ja som im bola veľmi vďačná. Normálny pracovný deň v deň výmeny turnusu bolo ráno nasrať hostí, ktorí sa deň viezli autobusom, aby mohli ďalších osem hodín sedieť na bare a aby sa chodili každých 15 minút spýtať, či už je jeho izba pripravená. Izby sa prideľovali pred príchodom nového turnusu. Našťastie bola v tomto veľkou pomocou pani za front deskom, pretože aj napriek jemnej jazykovej bariére dokázala ľudí zabaviť, bola vždy pokojná, aj keď sa dialo hocičo a bola veľmi trpezlivá. A kde sedím na prestávke ja? V kumbáli pre upratovačky, kecáme o živote, ja sa posťažujem na turistov a pritom tlačím do seba pásik mliečnej Milky s džambo lieskovými orechmi...

 

Vráťme sa nazad k zahájeniu delegátskej kariéry. Keď prídete, rozhliadnete sa po okolí a dostanete izbu. Tu veľmi záleží na destinácii, v ktorej ste, lebo – aspoň si myslím, tam som nikdy nepracoval – vo všelijakých Tureckách a Egyptoch sú asi len megarezorty cielené na trochu bohatšiu klientelu, a tak aj izbu dostanete tomu primeranú. Do Čiernej Hory, Bulharska a podobne chodia hlavne menej náročné skupiny hostí (podľa mojich pozorovaní tvorené dvoma hlavnými kategóriami: 1) stredný vek evidentne idúci po lacnote a 2) mladšie páriky, ktoré si chcú hlavne zatrtkať pri mori a popritom aj niečo vidieť), pričom tie hotely tomu zodpovedajú. Sú síce čisté, ale dosť ohlodané zubom času, no a v tej dobe veru nie všetky mali klimatizáciu. Zistíte to tak, že najbližšie tri a pol mesiaca strávite na izbe, kde je pekelne teplo – prší tak raz a potom ešte raz o dva mesiace a nie je tam wifi, ale nevadí, nebudete predsa celé dni sedieť na izbe? No hej, nebudete, ale musíte byť dosť kreatívni pri plánovaní vlastného rozptýlenia, lebo v tej dobe bol Tivat fakt diera. Najlepšie bolo, keď prišla skupina asi 15 mladých chlapov s tým, že im doma v cestovke povedali, že to je centrum balkánskej zábavy a keď prišli, išli sa od nudy zožrať. Potom si zábavu vyrábali sami a sám sa čudujem, že som po nich nemusel chodiť na policajnú stanicu. Dnes tam už je Porto Montenegro, pekný príklad toho, že aj prímorské rezorty sa dajú stavať s citom pre prostredie a nie ako v Budve, kde sa ruskí developeri riadia metódou nacapiť čo najväčšiu budovu čo najbližšie k pláži.

 

Vsuvka Menkib: Chúďatko Balkanológ, bola to tvoja prvá sezóna, ale moja druhá, takže som si už vedela trochu zorganizovať čas. Na Ponta Seljanovo bola každú noc diskotéka, raz za týždeň pena párty a vínko stálo jeden eurošekel. Ale asi to nie je veľká sranda, keď si na sezóne sám. Ja som mala v tomto obrovské šťastie, pretože týždeň po začiatku sezóny mi mala prísť animátorka, ktorá mala so mnou bývať na izbe. S obavami som ráno o piatej stála pred autobusom, ktorým mala prísť a v duchu som sa modlila, aby nebola až taká piča. Predsa len na pláži sa mi spať nechcelo. Najprv sa z autobusu vyvalil substrát a potom vystúpila z autobusu ona.

Trochu sa oteplilo. Z autobusu vyšlo asi 180 cm vysoké štíhle dievča s hustými čiernymi dlhými vlasmi takmer po pás a nohami až po zem. Prstom si pritisla okuliare s čiernym rámikom na nos (Grejty, dýchaš?) a predstavila sa mi: „Ahoj, ja som Miškica.“ Takto sa začalo jedno z mojich najkrajších priateľstiev. Miškica bola veľmi pokojná, analyticky rozmýšľajúca žena, pflegeleicht, za dva mesiace pobytu sme ani raz nemali ponorku. Chodili sme spolu žúrovať, porozprávať sa so stafom, ktorý tvorili prevažne mladí študenti hoteloviek zo Srbska, nechali sme sa opaľovať členmi basketbalového tímu, ktorý bol u nás dočasne ubytovaný. Na izbe bola sranda, mohli sme sedieť na balkóne do noci len v bikinách a s fľašou vínka, ktoré sme si raz otvorili balzamom na pery a prerozprávali sme sa hodiny. Po ceste z Donja Lastva do centra Tivatu bola ešte jeden bar s diskotékou, kam chodili lokálni. Nemali radi, keď tam chodili turisti, ale my sme chodili so srbským stafom a aj tak sme už v polovici sezóny bliakali všetky Cecine pesničky spolu s lokálnymi. V Kotore sa nachádzala mega diskotéka s piatimi stageami a na každom sa hral iný štýl. Ja som tam zavítala na začiatku augusta na Electronic Music Festival, myslím, že tam bol aj Armin, ale čo ja viem, celú noc som sa prebozkávala s mojim letným loverboyom.

 

Ja som mal animátorku tiež, ale nechávam si ju na ďalší diel. Prejdime teda ďalej, a síce k zoznámeniu sa so svojim lokálnym partnerom. To je ten, ktorý vám pomáha organizovať fakultatívne výlety a bez neho by ste boli v prdeli, lebo žiadne výlety = žiadne prachy za provízie z nich. Mať partnera chuja (ako vidíte, môže sa to prihodiť všelikde, nielen pri zakladaní rodiny) musí byť na slučku, našťastie Milorad bol sympatický a na balkánske pomery, kde sa fakt veľa ľudí riadi veršíkom „imamo stav i kad nemamo pojma“ (© Hladno Pivo), dokonca dosť otvorený normálnej diskusii. O to viac ma neskôr prekvapilo, že sa dnes angažuje v lokálnej politike za nie úplne najprogresívnejšiu stranu, ale to už je iný príbeh. Dali sme si teda pelinkovac a sezóna mohla začať. Ešte ale netreba zabudnúť na všetok lokálny personál, s ktorým je fakt dobré byť zadobre, lebo keď niekomu na izbe chýba chladnička, nefunguje zástrčka, alebo sa pod ním zlomí posteľ, najrýchlejšie to nevyrieši riaditeľ hotela, ktorý aj tak potrebuje vo voľnom čase obháňať animátorky, ale konglomerát upratovačiek a montérov.

 

Vsuvka Menkib: Kvalitou izby (v ktorej Balkanológ býval rok po mne) som si definitívne polepšila v porovnaní s Bulharskom. Mala som obyčajnú hotelovú izbu na opačnej strane hotela, ako boli ubytovaní naši hostia. Hotel mal dve hviezdičky a celkom dobrú polohu (no, to už som relatívnejšie ani nemohla napísať, že). Pláže v Čiernej Hore sú strmé, takže to často riešia betónovými plátmi a schodíkmi do už asi metrovej vody. Hotel bol veeeeľmi jednoduchý, izby pripomínali izby na ubytovni, ale bol priamo na pláži a to sa pre Slováka ráta. Mal vlastné ihriská, záhradu, reštauráciu a malý bazén s morskou vodou. Do jeho hlbín sa moje telo nikdy nemalo možnosť ponoriť, lebo po prvé prečo by som sa mala tlačiť v ceckovej polievke s niekým iným, keď more je desať krokov ďalej a po druhé, ani boh nevedel, ký sliz, špina a prach, kde vládne strach sa nachádzali na dne bazéna, ktorý za celý môj pobyt nečistili ani raz. Ako už Fabo podotkol, som nenáročná, takže sa neviem objektívne vyjadriť o stupni luxusnosti izby. Každá mala balkón, chladničku na chľast, posteľ s dreveným rámom, štyri biele steny. Niektorí klienti sa zľakli, už keď vošli do svojho výbehu. Ja som bola celkom spokojná, all inclusive bol dostačujúci, mravcom som občas musela dať nažrať jedu, keď už vyliezali z kúpeľne do izby, ale inak sa celkom správali.

 

Delegát má málokedy na starosti len jeden hotel. Ja som mal tri, ale ten, v ktorom som býval, bol na tivatskom predmestí s názvom Donja Lastva a do centra, kde boli ďalšie dva, to bolo tak tri kilometre. A chápete, tam musíte chodiť často, lebo konzultačné hodiny. Auto ani motorku cestovka nedávala, zostával teda bicykel. Na hoteli bol tak shitný bicykel, že by ním pohrdli aj deti z chudobinca z Dickensových knižiek. Nefungovali mu vôbec brzdy a hneď prvý deň som len-len že nešiel navštíviť útulnosť miestneho „domu zdravia“, ako to tam volajú. Nedalo sa nič robiť, ústredie muselo schváliť kúpu nového bicykla, podmienka ale bola, aby bol fakt lacný. I stalo sa, kúpil som bicykel za stovku, tejto cene však zodpovedali aj gumené pedále, ktoré odpadli (fakt nepreháňam) hneď pri prvej jazde. Našťastie pôvodný chudobincový bicykel mal pedále negumené, tak sa využili náhradné diely a mohol som až do konca sezóny veselo jazdiť a pestovať športového ducha.