Budovanie kariéry
Som síce človek, čo nezvykne mať žiadne plány, ale môj plán po prvej vynáške bol jasný. Dve hodinky si pospím a ďalej sa uvidí. Uvidelo sa to, že spať sa chodí zásadne a bez výnimky až okolo desiatej večer. Takže keď prídem do chaty s vynáškou, vybalím tovar, uložím ho do skladu, prezlečiem sa do suchého oblečenia, najem sa a buď sa spýtam, čo treba robiť (neodporúča sa, vyzeráš akoby si práve odpadol dojke od prsníka, ak môžem parafrázovať Paľa) alebo sa rozhliadneš po kuchyni a iniciatívne sa niečoho chytíš. Čiže umývaš riad, utieraš riad, odkladáš riad a znovu umývaš riad. Niekedy sa dostaneš k tomu, že čapuješ pivo alebo varíš kávu. Neskôr pomáhaš pri príprave večere. Večera je posvätná záležitosť. Mohla by prísť aj kráľovná Alžbeta s vnúčikmi, v tomto čase by ich nikto neobslúžil. A vlastne ani nespoznal. Strava je vždy luxusná a hlavne je jej veľa, čo je dobre, lebo na čerstvom vzduchu nejako dobre trávi. Poslední si nakladajú ľudia, čo mali v ten deň voľno. Po večeri sa ešte do deviatej otvorí bufet, nasleduje upratanie kuchyne, odstavenie piva, vyčistenie trubiek a podľa počtu hostí aj predpripravenie raňajok. Ak je veľa ľudí a už sa nezmestia na postele, ponúkne sa im nocľah na podlahe v jedálni. Nie všetci sa s tým vedia zmieriť. „Na kamieńi? Pan nie ma serca!“ ohodnotí ponuku priemerný Poliak. V tom prípade treba ešte odložiť stoly a lavice a urobiť im miesto. Nadišiel čas osobnej hygieny. Kúpeľňu chce použiť veľa ľudí, vzniká tlačenica. Baby necháme, nech sa umyjú prvé. Na každého pripadne asi vedro horúcej vody, ktorú si nariedi do lavóra so studenou. Tu je dobré podotknúť, že slovné spojenie studená voda naberá na tomto mieste svoj pôvodný význam. Táto voda prúdi zo záveru Veľkej Studenej doliny, a tá nedostala svoje meno len preto, že nie je teplá. Začiatok potrubia je až na pár týždňov celý rok pod snehom. Niekedy máš pocit, že voda je v tekutom stave len vďaka tomu, že tečie a že najneskôr po tom, čo sa ocitne na stene kúpeľne, znovu zmrzne. Keďže umývanie sa v lavóri je len o trochu menej komplikované ako nakladanie bicykla do kufra Fiatu Panda, zahrám sa na hrdinu a zvlhčím svoje unavené telo studenou vodou priamo zo sprchy a v tom momente zabudnem na všetko zlé, čo ma počas dňa stretlo. Po krátkej počiatočnej bolesti nastupuje stav dokonalého umŕtvenia tela, všetky bunky cítia, že prichádza dlhá zima a pripravujú sa na hibernáciu. V hlave mi bliká kontrolka nízkych zásob tuku, zima bude musieť byť krátka. Telesné výrastky sa vťahujú bližšie k pečeni, tepelnému jadru organizmu. Očividne sa mi teda skracujú prsty, uši a nos, ale o chvíľu mi už zrak kalnie a ja nemôžem ďalej pozorovať metamorfózu môjho tela. Nastupuje pocit dokonalej odovzdanosti osudu. Zrazu viem, ako sa cítia polárnici tesne pred zamrznutím. Vidím dlhočizný tunel zo snehových tehál, na konci sa rozširuje do nádherného iglu plného svetla a mrožieho sadla. Nechce sa mi vrátiť do môjho pozemského tela, pomaly sa plazím ľadovým tunelom. Som nahý, pohyb mi sťažuje primŕzanie telesných výrastkov o podklad. Strhávam si jemnú pokožku, a tak sa radšej otáčam na chrbát a snažím sa odtláčať nohami. V momente, keď vstupujem do vyhriateho iglu a načahujem sa za krásnym kusom mrožej slaniny, niečo ma ťahá za nohy späť do studenej kúpeľne. Do reality ma nakoniec vrátilo búchanie na dvere a Paľove sprosté poznámky o umývaní kojencov. Chcem sa namydliť, ale mydlo sa nerozpúšťa, musím ho namočiť v teplej vode. Opláchnem sa vodou z lavóra, naberám ju plastovým pollitrovým pohárom na pivo. Pred sprchou mi teplota teplej vody prišla akurát, teraz som presvedčený o tom, že mi z chrbta zliezla pred chvíľou omrznutá koža a s hrôzou si obzerám kachličky, či nepopraskali po poliatí týmto tekutým olovom. Všetko je v poriadku, dokončím očistu a môžem sa uložiť do postele.
Nosič alebo brigádnik hrajúci sa na nosiča, robí jednu vynášku denne, predtým aj potom maká alebo aspoň pomáha v chate alebo okolo chaty. Takto to ide štyri dni, potom má jeden deň voľno. Voľný deň vyzerá presne ako pracovný deň, akurát je bez vynášky. Čiže, budíček normálne pred šiestou, upratovanie v chate, pomoc v kuchyni. Potom má každý brigádnik šancu urobiť veľkú chybu, čo som moje prvé prázdniny naplno využíval. Keď sa opýtam chatára, či môžem ísť niekam na výlet a nie je nejaká vážna robota, bez problémov ma pustí. Starší brigádnici cez svoje voľné dni ostávajú v chate, sú to pre mňa hovädá lenivé, bez záujmu o vonkajší svet. Predstavujem si ich o pár rokov s obrovským pupkom vyvalených na gauči s plechovkou piva, ako čumia na Panelák, o ktorom v tej dobe chvalabohu ešte nikto ani nechyroval. Lenže tie kurvy vedia svoje. A presne podľa hesla, že nech mladý na všetko príde sám, mi nepovedia, že cez voľný deň treba čo najviac oddychovať. Mladý na to síce príde, ale keďže veľa rozumu nepobral, trvá mu to celý mesiac, a to už odchádza domov. A tak sa teda vrátim, napríklad zo Svišťového štítu, pomáham v kuchyni ako po vynáške, motám sa ako zombie a na druhý deň ma čaká ďalší štvordňový cyklus. *Vedeli ste, že...? Aj potkany (alebo teda potkanice) majú štvordňový cyklus.* Mako je na tom ešte horšie. On, ako skúsený skalný lezec, naplno využíva prostredie, v ktorom sa ocitol a lezba je jeho full-time voľnočasovou aktivitou. To ho dodrbáva možno aj viac ako vynášky. Človek začne mať toho rýchlo plné zuby.
Prvé dni prichádzam na to, že si môžem prihadzovať každý deň 4-5 kg, zastavím sa až na 60 kg čistej váhy, teda takmer 70 kg celkového nákladu. Neskôr prihadzujem 1-2 kilá. Asi po desiatich dňoch sa dostávam do stavu apatie. Idem si svoje, znelo by oficiálne vyjadrenie Zväzu nepochopených slovenských umelcov. Jednoducho kráčam, hlava sklonená, len si nadávam, rozprávam sa sám so sebou o najpálčivejších problémoch ľudstva, vymýšľam motivačno-budovateľské hlášky, (Neotáčaj sa chrbtom k cieľu! Alebo: Nikto za teba nemôže urobiť tvoju robotu. Pretože potom to už bude jeho robota, a nie tvoja), vypočítavam, koľko musím priemerne nosiť, aby som mal po mesiaci dve tony a podobne. Nie, predchádzajúca veta nevyjadruje depresiu brigádnika. Na stav apatie sa teším každý rok. Niekedy príde skôr, niekedy sa načakám, ale vždy stojí za to. Život plynie jedna báseň. Z apatie ma vie vytrhnúť len zvuk vrtuľníka. Vtedy je v doline seriózny prúser. Je to nechutné, keď viem, že niekto zrejme bojuje o život a ja v mojej apatii sa tvárim, že mám všetko v paži. Každý rok počas mojej brigády niekto zomrie v skalách. Raz dokonca priamo na chodníku kúsok odo mňa. Starší Poliak skolaboval, keď išiel zo Zbojníčky. Traja Česi ho oživovali, kým som ja oddychoval pár krokov odtiaľ. Dosť blbá situácia. Predo mnou zomiera človek, asi by som mal niečo robiť, ale už dostáva prvú pomoc, bol by som tam zbytočný. Ale aj tak by som asi mal niečo robiť. Prejdem okolo nich, dávam pozor, aby som ležiacemu človeku nestúpil na nohy a pokračujem hore. Z ďalšieho štandu mám bohužiaľ ešte stále výhľad na márnu snahu záchrancov. Na chate sa dozviem, že Poliak nakoniec zomrel.
Váhovo sa prvý rok dostanem na úroveň 70 kg čistej váhy, ďalšie roky dám k tomu ešte 10 kg. Všetko ale závisí od počasia. To mi zatiaľ praje. Keď však začne pršať, človek radšej oželie pár kíl nákladu, naloží si menej a ponáhľa sa hore do tepla. Dážď v kombinácii s chladom podrýva morálku, núti človeka nadávať si ešte hnusnejšie, ako zvyčajne. Najprv totálne premokne cestou dolu, v studenej unimobunke si oblečie suché tričko a ostane drkotať zubami v mokrých topánkach. Naváži a naloží si náklad a pozerá cez dvere bunky, kedy prestane pršať. A vie, že neprestane. A že nebude teplejšie ako tých 12 stupňov, a hore, keď už bude znovu úplne mokrý, bude ešte o 6-7 stupňov chladnejšie. Ešte aj chodníky sú takmer prázdne, nemá kto obdivovať, trochu zdvihnúť náladu. Ojedinelé dievčatá sú zabalené v goráčových bundách, že je tažké vôbec určiť pohlavie, nie to ešte pokochať sa štíhlymi postavami v športových podprsenkách. A do toho ešte upozornenia starších borcov, ako po dažďoch padajú na tatranskú magistrálu dvestokilové šutre. Na štandoch sa šmýka, ľahko urobíš chrobáka. Ak sa na štande príliš zakloníš a šmyknú sa ti nožičky krošne, celé sa to preváži dozadu a to už pri tej váhe nespravíš nič, stiahne ťa to so sebou. Čiže krošňa leží na chodníku, ty ležíš na chrbte na krošni, ruky a nohy komicky vystrčené do vzduchu a mindžuješ, až ľudia utekajú so zapchatými ušami. Jediná možnosť je vyvliecť sa z popruhov, postaviť krošňu na nejaký šuter a znovu sa s ňou postaviť. Keďže chodník je prázdny, pretože si všetkých odplašil svojim pozitívnym prístupom k životu a teda ti s tým nemá kto pomôcť, tak ti to ešte párkrát drbne, kľaješ už z plného hrdla, na krošni sa ti všetko poposúva, takže k chate nakoniec vyjdeš vytočený do strany a v predklone ako Quasimodo. Pri vybaľovaní zistíš, že z tých 120 vajec, čo si mal úplne navrchu nákladu, ti asi 40 už tečie po krošni a samozrejme aj po chrbte.
