Odchod!
Posledné dni pred odchodom by som strihal meter, keby som nejaký mal. Neskutočne sa teším na ľudí, ktorí nepatria k posádke mojej ponorky. Teším sa na teplú sprchu, svoju posteľ, 12 hodín spánku. Za posledný mesiac som bol v akej-takej civilizácii len keď sme išli s Paľom do Popradu na nákup. Akosi to vždy vyšlo na chladný, daždivý deň. V super-hypermarkete sa tak objavila dvojica až trojica podivných ľudí podivných vôní, vo vibramách a kraťasoch, kým všetci ostatní boli po uši zababušení do teplého oblečenia. Kým nám pekári začali voziť chlieb rovno na Hrebienok, kupovali sme ho normálne v obchode. Paľo príde k regálu s chlebom a poriadne nahlas hovorí: „Pozri na to! Chlieb po 22 Sk! Zobereme dvadsať. Ale čo, zober dvadsaťpäť, dáme do mrazáku.“ Začneme hádzať chleby do vozíka. Vyplašení dôchodcovia začínajú zazerať a pomaly tlačia svoje vozíky čo najďalej od nás. Po nákupe ideme zaviezť posteľné prádlo do práčovne. Tetuška nám oznamuje, že si po to môžeme prísť budúci týždeň. Paľo si dá zavolať vedúcu, ktorá už dobre vie, o koho ide a za päťdesiat (alebo len za dvadsať?) korún do jej vrecka bude prádlo zázračne hotové pozajtra. V aute je príjemne teplo, zakaždým takmer okamžite zaspím.
Mojím cieľom bolo odnosiť za mesiac dve tony, vynášky aj znášky dokopy (samozrejme okrem prvého roku, prd makový som vtedy vedel, do čoho idem a cieľom bolo len prežiť). Ak mi pred poslednými 4-5 vynáškami chýba 300 kg, tak je to pohoda, ale čo ak chýba 400 kg? Vtedy musím poriadne pridať aj na znáškach, čo je dosť nepríjemné a k tomu sa musím spoliehať aj na dobré počasie, a to je v Tatrách vždy lotéria. Navyše to niekedy vyjde tak, že by som mal mať voľno deň pred odchodom. To sa zas musím dohodnúť s chatárom a chalanmi, že odnosím päť vynášok za sebou. Keď všetko dobre dopadne, posledný deň vstanem s ostatnými, začnem normálny pracovný deň, ale po uprataní chaty a posedení pri káve sa idem baliť. Nerozumiem tomu, ako som to mohol všetko napratať do jedného batoha. Znesiem batoh pred kuchyňu, zanesiem chatárovi lístok s jedným číslom: to všetko som mal za posledný mesiac na chrbte. V tomto je na chate absolútna dôvera. Každú vynášku a znášku si vážim sám, sám si zapisujem váhy a nikto ma nekontroluje. Ak by som si ku každej vynáške pripísal 5 kg, nikto by na to neprišiel. Ale bol by som za debila sám pred sebou. Chatár ma vyplatí a nasleduje lúčenie. Nič emotívne. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, zmena je život a hlavne tu je každá zmena vítaná. S niektorými sa stretnem o rok, niektorých už nikdy neuvidím, tak to chodí. V skratke, podáme si ruky a každý sa ďalej venuje svojej robote. Hodím si batoh na chrbát a kolená sa mi podlomia. Bol síce ťažký, ale tu niečo nehrá. Keď zbadám baby, ako ma vyškerene sledujú, otvorím batoh a vyhodím z neho asi 15 kíl kameňov. Jeden dvojkilový šuter nájdem až doma. Chôdza s batohom je úplne neprirodzená, ani len brigádnik nie je hodný tej potupy, aby sa vláčil po doline bez krošne. Batoh poriadne nesedí na chrbte, hompáľa sa, stále mám pocit, že s ním spadnem. Len čo si ako-tak zvyknem na chôdzu s batohom, je tu ďalší problém. Ľudia mi neuhýbajú z chodníka. Za ten mesiac som si zvykol, že mám celú šírku chodníka pre seba, ľudia kričia, že ide nosič, nech všetci uvoľnia cestu kráľovi. Teraz sa nič také nekoná. Občas dokonca musím uhnúť ja. No to som teda dopadol.
Po chvíli si to však začínam užívať. Veď ja som vlastne ako Matej Korvín, prezlečený za žobráka. Vybral som sa pozrieť, ako sa má pospolitý ľud. Je to pocit neskutočnej slobody, ísť si tak dolu dolinou, vedieť, že hore dnes nepôjdem, vo vrecku mám výplatu, večer si dám teplú sprchu a zajtra budem spať do obeda, potom sa najem a budem spať ďalej. Ľudia okolo ma považujú za rovnakého turistu, ako sú oni sami a je na tom kus pravdy, len ja som zaposledný mesiac prešiel dolinu hore-dolu dvadsaťpäťkrát. Na Hrebienku ešte podvedome zabočím k bunkám, pozdravím sa s nosičmi z iných chát a idem popri lanovke do Smokovca. Električka do Popradu mi ide až o hodinu, medzitým si dám zopár nanukov, čo je na chate kvôli obmedzeným zdrojom elektriny nedostatkový tovar. Dvadsaťminútové meškanie rýchlika v Poprade mi môže byť ukradnuté, ja mám času dosť. Turisti vystupujú z vlakov a komentujú počasie. Je polooblačno, hory sú asi od dvetisíc metrov v oblakoch. Vraj keď sú oni v Tatrách, tak je vždy škaredo. Smejem sa takmer nahlas. Čo by sme my dali za to, aby bolo celý mesiac takto. Všetko vnímam inak. V kupé sa ma jeden pán spýta, či nemá zavrieť okno, či na mňa príliš nefúka. Ďalší vtipálek. Zažil som vietor, že som sa bál spraviť krok, pretože na jednej nohe by som to určite neustál. Posadím sa do špinavého sedadla rýchlika Quelle a kým zaspím, stihnem si aspoň nastaviť budík, aby ma nejaká upratovačka nevyháňala z vlaku v Bratislave.
Doma ide všetko podľa plánu. Sprcha (!), večera, telka (samé idiotiny, ale tie pohyblivé obrázky sú také čarovné) a posteľ s poriadnym matracom, perinou namiesto spacáku a normálnym vankúšom. Zobudím sa okolo obeda a snažím sa byť spokojný. Ale čo ma neskutočne prekvapí, je pocit, že mi Zbojníčka strašne chýba. Tohto pocitu sa nezbavím celý rok, každý jeden deň budem ľutovať, že tam nie som a tešiť sa na júl. Nie som žiadna stratená existencia, človek, čo by sa stránil ľudí a nevedel sa začleniť do normálnej spoločnosti a preto uteká do samoty vysokohorskej chaty. Nepochopený génius, ktorý potrebuje meditovať a rozprávať sa počas vynášok sám so sebou, lebo len vtedy sa baví s rovnocenným partnerom. Napriek tomu všetkému mám pocit, že každý deň, keď tam nie som, prichádzam o niečo dôležité. Dám si týždeň oddych, idem napríklad s priateľkou na výlet do Prahy. Vytáča ma to neskutočné množstvo ľudí na Karlovom moste. Motajú sa popod nohy, nikto z nich neuhne. Musíme tam ísť o pol ôsmej ráno, aby som si to vedel trochu užiť. Nikdy som rád nestál v rade, ale teraz som z čakania zúfalý. Ale kráča sa mi ľahúčko. Prvý mesiac mám pocit, že sa vznášam pol centimetra nad zemou. Len tak ľahko sa nezadýcham a som celkovo sebavedomejší. Nikto mi nemôže len tak povedať, ako sa on cez prázdniny nadrel. Makal som dosť aj po stavbách, môžem porovnávať. Fyzicky je to na stavbe niekedy podobné, ak napríklad celý deň vo fúrikoch vozíte betón na prvé poschodie po strmšej trepni. Ale ten pocit, že ste na to kompletne sám v prostredí, ktoré je celou svojou prirodzenosťou voči vám nepriateľské, a určite, ale určite vám s tým nikto nepomôže, to na stavbe nezažijete.
Potom príde škola, menej času na rozmýšľanie nad nosením, ale každý rok sa budem tešiť na mesiac tatranskej sebatrýzne. Dodnes ma štve, že leto po skončení školy, pred nastúpením do normálneho zamestnania, si zlomím ruku a už sa do Tatier ako brigádnik nedostanem. Na Zbojníčku raz začas zavítam ako turista (Paľo by mi povedal, že to nikdy inak ani nebolo, a to mi teda tiež dosť chýba), ale už to nie je ono. Chodníku už vládnu iní králi.
