Povzbudená vedomím, že na pôde DM sa už viackrát objavili pojmy: „Snina“, prípadne „Humenné“, v ktorých sa zhutňuje všetko to, čo sa zlieva do všeobecne zaužívaného označenia „východ“, predkladám ctenému DM crew článok o Kremenci, slovenskom  konci sveta, severovýchodnom hraničnom bode, v ktorom sa stretávame s Poľskom a Ukrajinou súčasne.  Už len fakt, že ide o miesto dotyku s Ukrajinou a východnou hranicou evokuje dojem, že horšie miesto už asi ani nemôže existovať (a pritom môže). Zemepisne je to najvýchodnejší bod celej republiky (49° 05' 18" sev. zem. šírky, 22° 34' 03" vých. zem. dĺžky) a samotný vrch Kremenca (1.221 m) je najvyšším bodom Bukovských vrchov, ktoré sú súčasťou Národného parku Poloniny (NP Poloniny). Údaj o najvyššom bode Bukovských vrchov sa viaže na územie SR.

Temné hvozdy NP Poloniny, ležiace na území všetkých troch štátov, pričom absolútna väčšina Polonín leží na Ukrajine, sú z 80 % tvorené bukovými lesmi. Unikátna celistvosť, temer nulová ťažba (o tomto si ešte čosi povieme) a bohatosť lesného porastu boli hlavnými dôvodmi pre vznik NP. Paradoxne, slovo poloniny znamená horské lúky, ktoré sú tiež súčasťou lokalít bukových lesov.

Tak, akademický úvod máme za sebou, poďme na praktické záležitosti. Ako sa dostať na Kremenec ? Musím podotknúť, že odvšadiaľ je to kurva ďaleko. Ale že fakt. Preto 10 z 10 návštevníkov odporúča teleport. V prípade, že nám nie je dostupný, možno využiť dopravu autom. Takže hneď ako prekročíme hranice územia „Hic sunt leones“ (začína sa na D1 za Avionom), treba niekoľko hodín udržiavať kurz severovýchod na Sninu. Potom smer Stakčín a okolo vodnej nádrže Starina, ktorú zazrieme len na niekoľko okamihov, cez zopár obcí prídeme na parkovisko v Novej Sedlici, kde začína turistický chodník. Do tohto bodu, t.j. do Novej Sedlice, sa hard core cestovatelia, ktorí majú check pri chuťovečkách typu: jazda na streche autobusu v Nepále, stopovanie vo východnom Turecku, prejazd koňmo púšťou Gobi, rafting na Sibíri, let balónom nad Baganom a pod., teda sú dostatočne kvalifikovaní na nový typ zážitku, dostanú vlakom do Humenného a odtiaľ busom priamo do Novej Sedlice a na spomínané parkovisko.

Na parkovisku, kde začína červená značka a je aj turistické centrum, máme niekoľko informačných tabúľ, ktoré nás oboznámia s NP  a predstavia nám, čo môžeme vidieť na našej túre. Znalí pomerov, vyberáme si zaujímavejšiu verziu, t.j. chceme vyjsť červenou nahor a potom cez hrebeň zísť dolu zelenou (dá sa to ísť aj naopak, pochopiteľne, alebo sa vracať tou istou cestou aj naspäť).

Po niekoľkých vlažných metroch po značke nás atakuje prudký a trocha náročný výstup, v rámci ktorého skrížime tankodromoidne pôsobiacu lesnú cestu a dostaneme facku. S výkrikom MOJE OČY ! neverím tomu, čo vidím na tabuli. Ale je to tak, zbohom nedotknuté lesy, papá prales, adieu národný park. POZOR ŤAŽBA A PRIBLIŽOVANIE DREVA. Do hlavy jednoducho nechce preniknúť kombinácia dvoch slov: ťažba vs. NP.

Našťastie, čím hlbšie sa vnárame do lesa, tým menej vidno stopy ťažby a mechanizmov, narastá intenzívny pocit, že sme na jedinečnom mieste, existujúcom x rokov, kde sa životný cyklus neráta na desiatky, ale stovky rokov, kde nikdy nič nekončí, lebo každý koniec je súčasne novým začiatkom.

Už na nás pôsobí ten prefix PRAles. Stromy, mladé, staré (najstaršie majú okolo 240 rokov, z malého semienka vykukli na svet okolo roku 1777, ešte za vlády Márie Terézie), majestátne, pokrivené, poprerastané navzájom, popadané na zemi, tlejúce, obrastené machom. Stromy v akejkoľvek podobe, všade okolo nás. Prítmie a zelenkavé svetlo, ešte oslabené vysokou oblačnosťou, cez ktorú nepreniklo počas dňa žiadne slnečné svetlo. A prirodzené ticho, ktoré počuť cez každý krok po listami zapadanom chodníku, zaškriekanie vtáka, šuchotanie v konároch. Strašne intenzívne zvuky lesa a nulová potreba komunikovať a rušiť pokoj, ktorý nám bol dopriaty.

Prekvapujúci bol veľmi výrazný jedľový podrast, čo s faktom, že sme v bukových lesoch veľmi nekorešpondoval, pravdepodobne nejaké samosejky, ale skutočne v značnom množstve.

Chodník vedie viac-menej stále nahor, ale počas výstupu raz výrazne klesne nadol a treba vyšliapať späť. V poslednej štvrtine už vedie cez kamenné polia, všade okolo nás je plno machom porastených kameňov, terén začína byť kvôli nim trocha náročnejší. Tesne pred cieľom sa dvíha široký prístupový chodník, s pomerne veľkým prevýšením a svetlom na konci tunela. A tu prichádza on, srdca nášho šampión, Kremenec. Na ňom tri metre vysoký trojstranný žulový stĺp, zo slovenskej, poľskej a ukrajinskej strany, osadený v roku 2000, vyrobený na Slovensku a dopravený na miesto určenia letkou MV SR.

Samotný vrchol Kremenca nie je ničím ozvláštnený, okrem spomínaného stĺpa. Sme sklamaní z malého počtu ľudí na vrchole (hoc je víkend). Keď som bola na Kremenci prvýkrát v roku 2012, bolo tam vtedy oveľa viac ľudí. Môžem teda na základe vlastnej skúsenosti povedať, že počas uplynulých 5 rokov tam nepribudla žiadna lavička, alebo altánok, stôl, nič. Je až na neuverenie, že nevznikol žiadny projekt, ktorý by trocha zútulnil a skultúrnil toto miesto, samozrejme žiadne cirkusové šapitó sa sem nehodí, ale niečo naturálne, citlivo vybrané by celý priestor, ktorý je pomerne rozľahlý, uniesol. Nezostáva nič iné, než nájsť si placatý kameň a rozložiť bufet na stojáka. Tak, aby sme nemali výhľad na odhodené papierové vreckovky, použité, váľajúce sa hneď za prvými stromami, sme mierne šokovaní vzhľadom tohto miesta, ktoré je súčasťou národného parku a hranicou troch štátov.

Kvôli nastupujúcej hmle predčasne balíme improvizovaný bufet a modročervenou značkou, ktorá nás vedie hrebeňom a súčasne kopíruje slovensko-poľskú hranicu, cez krásne, neskoro-letno zakvitnuté lúky a lesné cestičky, prichádzame k rázcestiu so zelenou značku, ktorou začína náš zostup späť do Novej Sedlice. Značka vedie lesnou cestou, ktorá slúži na zvažovanie dreva a keď som v tomto článku spomínala tankodrom, tak toto je ešte vyšší level. Už to nie je cesta, ale rigol, ktorý je do pôdy zahryzený na ľavej strane cesty do hĺbky viac ako 2 metre,

s vyjazdenými koľajami. A to všetko v NP, v ktorom nemá prebiehať žiadna ťažba a má ísť o miesto nedotknuté človekom.

Pomerne rýchlo sa zváľame smerom nadol, prechádzajúc okolo jazierka s pozorovateľňami na vodné vtáctvo. Misia je ukončená, Kremenec, síce so zmiešanými pocitmi z toho, ako necitlivo sa zasahuje do lesa, je zdolaný. Máme čas na rýchly neskorý obed, v miestnom penzióne, s perfektnými cenami a ceckatou peknou, mladou, atraktívnou čašníčkou.

Chcem podotknúť, že Kremenec nie je tým jediným, čo ponúka región. Verím tomu, že viete o drevených kostolíkoch, zapísaných v zozname UNESCO. A práve tu, v blízkych okolitých obciach, ich môžeme navštíviť (napríklad Uličské Krivé, Ruský Potok, Topoľa) . Pred ich návštevou si v obci Ulič (ktorou sa prechádza na trase do a z Novej Sedlice), môžeme podľa drevených modelov kostolíkov vybrať ten, ktorý chceme navštíviť.

Na dverách každého kostolíka (alebo skôr cerkvi), je vždy uvedená kontaktná osoba s telefónnym číslom, ktorá po zavolaní príde kostolík otvoriť záujemcom o návštevu. Interiéry, s niekoľkými radmi lavíc, ikony a celá výzdoba, sú niečím, čo určite vie osloviť (vo mne ich pomerne malé priestory úplne prízemne evokujú barbinovské domčeky, no nemôžem si pomôcť).

Skutočnosť, že dostupnosť tohto regiónu je bez akejkoľvek narážky predsa len trocha ťažšia, logicky vyúsťuje do voľby dlhšieho pobytu. A okrem výstupu na Kremenec a návštev kostolíkov dostávame konečne príležitosť navštíviť Múzeum Andyho Warhola v neďalekých Medzilaborciach (úžasný článok o múzeu AW už napísal drahý otrasko https://www.dailymale.sk/articles/terra-incognita-medzilaborce-muzeum-a-warhola_4351) Je to veľmi dobre riešená expozícia, ktorú sa oplatí vidieť, každé slušné európske múzeum, ktoré sa obtrelo o súčasné umenie, má v pop artovej časti niečo od AW.

Ak máme chuť ďalej turistikovať, z obce  Zemplínske Hámre, ktorá leží neďaleko Sniny, nás chodník vyvedie na Sninský kameň, vyvreninový andezitový útvar, tvorený dvomi samostatnými časťami, pričom nahor na plošiny treba vyliezť po kovovom rebríku a môžeme si pozrieť svet z výšky cca 1 km. Zo Sninského kameňa môžeme zísť až k unikátnemu Morskému oku, tretiemu najväčšiemu prírodnému jazeru na Slovensku (pred ním sú tatranské Štrbské a Veľké Hincovo pleso). Vzniklo v poslednej fáze sopečnej činnosti vo Vihorlate a dnes stelesňuje pokoj a kľud vodnej hladiny v tieni lesa.

V tomto intraviláne je ďalší (mnou zatiaľ neprebádaný) zaujímavý kúsok tunajšej ponuky: Park tmavej oblohy Poloniny. Veľmi nízka hustota osídlenia a veľa zalesneného územia bez svetelného smogu tvoria viac než príhodné podmienky na pozorovanie nočnej oblohy v Astronomickom observatóriu v Kolonickom sedle (medzi obcami Kolonica a Ladomírov, smer hraničný priechod Ubľa). Ich webová stránka však aktuálne neponúka žiadne akcie pre verejnosť a tak neviem, či to nie sú len mnou umelo pestované projekcie o tom, že raz z tohto observatória uvidím Mliečnu dráhu. Uvidíme. Máme však možnosť sledovať zábery oblohy nad observatóriom https://www.astrokolonica.sk/ .

Ďalšou, trocha inou atrakciou už však širšieho regiónu, je prírodné vojenské múzeum na Dukle (tiež som ešte nebola), kde si každý môže nájsť svoje a zaručene mu to zapadne do toho jeho názoru na udalosti súvisiace s karpatsko-duklianskou operáciou. Tu len na okraj podotýkam, že v roku 2014 bola do pamätníka vrátená kópia pôvodnej sochy československého vojaka (vytvorená Jánom Adolfom Vítekom), inštalovaná v roku 1949. Táto bola v 50-tych rokov z ideových dôvodov nahradená súsoším od Josefa Malejovského a predstavujúcim tradičnú zostavu čs. vojak, sovietsky vojak, dieťa. A opäť z ideových dôvodov došlo k ďalšej zmene súsošia v pamätníku, v roku 1964 bolo inštalované súsošie  s názvom Žalujem, od Jána Kulicha, prestavujúce čs. matku a sovietskeho vojaka. Tento vizuálny obraz súsošia v pamätníku je najznámejší zo všetkých spomínaných, napokon, bolo tam 50 rokov.

No. Od Kremenca, cez Sninský kameň až po Duklu. S ohľadom na vaše duševné zdravie radšej končím.