Ďalším sortimentom boli zákazníci, ktorí okrem našich služieb využívali aj služby bratislavských verejných domov. Svoje návštevy nazývali rôzne, kolegyňa, kamarátka, sesternica, dokonca manželka či dcéra. Pamätám si trojicu pravých rakušákov tureckého pôvodu, ktorí prišli so ženami, tie poslali na izby, objednali si ďalšie tri a pod zámienkou, že idú do mesta, si zavolali tri kolegyne, dcéry, no to je jedno, proste spoločníčky. Ich vek bol asi 40, 52 a 64. 64-ročný pánko sa ma pýta, ako to tu funguje. Či sa môže urobiť aj viackrát alebo len raz a podobné podrobnosti. Žiaľ nevedel som mu poskytnúť fundovanú odpoveď, tak si len pohladil a pokrútil husté fúzy, uškrnul sa a odišiel na izbu. Keď slečny prišli, rozdelili si zákazníkov a šli do práce. Po dvadsiatich minútach prišla prvá, ktorá obsluhovala najstaršieho pána, utrela si pusu a skonštatovala, že starý je už hotový. Ostatné skončili do pol hodinky a páni sa vrátili ku svojim paniam.

Keď sme hovorili o pracovnom názve kolegyňa, jeden z hostí si raz pozval tiež spoločníčku na príjemnú noc. Na recepcii nám povedal, že za ním príde na pár hodín kolegyňa a že budú riešiť pracovné veci a že spať tu nebude, však kolegyňa, aby neplatil mestskú daň aj za ňu. Nám to bolo jedno a čakali sme tú "kolegyňu". Do pol hodinky prišla stará teta, taká ošlahaná vetrom, životom i inými údmi, bičmi či tekutinami, až sme uverili, že je to naozaj kolegyňa. V tom sa dovalil týpek na recepciu a celý červený sa nás pýtal, či nemáme gumu, aspoň jednu. Že on si aj za čepičku připlatí :-) Zo smiechom sme mu z peňaženiek podali naše poistky a popriali mu príjemný pracovný večer. Len sa uškrnul a utekal do "roboty".

 

Alkohol je metla ľudstva a že s niekoľkými našimi hosťami poriadne pozametala, zaznamenala aj moja klávesnica písmenami tohto článku. Aziati údajne horšie znášajú náš alkohol. Mal som sa možnosť o tom presvedčiť aj na recepcii nášho hotela. Veselý chlapík ázijského pôvodu sa celý natešený, upravený a plný peňazí rozhodol ísť do kasína do Carltonu. Po dvoch hodinách ho doniesli dvaja páni, dotrhaného, smutného, vlečúceho nohy za sebou. Údajne to nezvládol s alkoholom. Asi týždeň po tom sme mali opäť firemnú akciu, kde to jeden hosť tiež prehnal. O tretej sme ho videli ísť na požiarne schodisko a potom sme ho stratili z dohľadu aj kamier. Keď o piatej prišla na recepciu jeho matka, že sa nedostavil domov a že sa mu to stalo len desaťkrát a väčšinou keď sa opil, rozhodli sme sa ho ísť hľadať po hoteli. Na štvrtom poschodí sme našli na chodbe spať ženu, tiež z tej firmy, ale on to nebol a jeho sme nadránom našli spať v garáži. Mama šťastná, že sa našiel, on menej šťastný, že ho našla a my šťastní, že sme pomohli. Idylka piatkovej noci. Pri nachádzaní ľudí na chodbách hotela sme narazili aj na jednu kuriozitu. A to nahý súložiaci pár, ktorý si to rozdával na siedmom. Keď sme ich poprosili, že sa hostia sťažujú na krik a hluk, nech idú do svojej izby, zistili sme, že izbu nemajú a chceli si aspoň takto užiť romantiku nášho hotela.

 

Hosťami na dennom, respektíve nočnom poriadku boli aj bezdomovci, ktorých nám bolo fakt ľúto. Prišli na recepciu, usadili, alebo uložili sa do kúta na sedačky, kde sme ich väčšinou nechali si aspoň hodinku dve pospať. Potom sme ich zobúdzali a posielali s ťažkým srdcom preč. Raz sa však stalo, že pani sa veľmi preberať nechcela. Bola sťatá ako delo až sme si mysleli že omdlela. Známky života mizivé, dýchanie pomalé, tak sme zavolali našu bezpečnostnú službu. Tí ju tiež nevedeli zobudiť, tak ju zdvihli na rukách do vzduchu. Vtedy sa prebrala, poobzerala sa, strhla sa, opýtala sa že či je v Bratislave, či je niekde v meste a potom s veľkým údivom v tvári a konštatovaním, ako sa sem dostala, odišla po svojich.

 

Zaujímavé bolo sledovať aj korporátnych klientov, ktorí v hoteli bývali na útraty svojej korporácie. Zaujímavou skupinou bol letiskový personál. Po celodennej práci na letisku bol každý večer dôvod na oslavu ďalšieho prežitého dňa. Žiaľ, s vyprázdneným minibarom by bola slabá párty, tak po robote zbehli do neďalekého obchodného centra na nákup tekutín alkoholického charakteru. Igelitové, či cestovné tašky však boli pre nich moc mainstream, tak si na nákup zobrali päťdesiatlitrové vrecia na smeti. Po nákupe sa vracali ako trpaslíci s pytlíkmi na pleci. Sem tam sa im z pretrhnutého vreca vysypalo niekoľko desiatok plechovíc piva, čipsy, či rupla aj sklenená fľaša, no vždy to brali športovo a so stratami počítali. Poistka sa našla vo vreci ďalšieho kolegu.

 

Iným typom boli korporáti, ktorí nás presviedčali, že keď ich útratu na bare zarátame do ceny izby, firma im to preplatí. A tak sa stávalo, že účet za jednu noc v hoteli bol aj 750, 1500 či raz aj 2750 eur a za ďalšie len 89 eur, ale to podľa ich presvedčivého tvrdenia údajne korporácia preplatí. Len nech sa to volá ubytovanie a nie bar. Tak milí mladí priatelia, hor sa do korporácii, na služobné cesty a na nich vypiť aj boha aj otca, len si to nezapísať ako chlast, ale ako ubytovanie. Stopercentne vám to preplatia :D

 

Pokračovanie nabudúce...