Už zasa nadávame na vianočné reklamy, nakupujeme do vyvalenia dverí od chladničky a tvárime sa, že duševnou prípravou na Vianoce sú stretká s kamošmi na vianočných trhoch pri mastnom jedle a riedenom varenom víne a tešíme sa na ďalšie haldy kalorického jedla, ktoré do seba vpraceme pri pozeraní z pohovky na stú reprízu rozprávky a upokojujeme sa, že práve takýto oddych potrebujeme. Ak sa náhodou v nás ozve súcit s chudobnejšími, vyrieši to rýchly presun pár eur na konto charity a máme v duši upratané.
Vždy si spomeniem na malého Franka z autobiografickej knihy McCourta Andělin popel z írskej rodiny z obdobia tridsiatych-štyridsiatych rokov minulého storočia. Frank vtipne hovorí, že mu ako malému vtĺkala cirkev do hlavy, že musí vedieť zomrieť za vieru a otec, večne ožratý hrdý Ír, že musí vedieť zomrieť za Írsko a on nevedel, kto chce, aby teda žil a nakoniec, deti aj tak večne hladovali a pár súrodencov na následky hladu zomrelo. Na margo bezdetnej tety neochotnej im pomôcť poznamenala stará mama, že keby ona vlastnila tú maštaľ v Betleheme, Ježiško by sa nemal kde narodiť. Malý Frank chápal, že na Vianoce sa musia uspokojiť s prasačou hlavou, ktorú dostali na prídelový lístok, kým ostatní majú pečenú hus či šunku, ale necítil žiadnu závisť k rozžiareným oknám susedov, ani hnev na osud. Išiel s bratom pozbierať na ulicu rozsypané uhlie, aby mali čím zakúriť, rodina sa spolu navečerala a deti zaspávali pri horiacom ohni spokojné s mamou vo veľkej posteli.
Vianoce sú také, aké si ich dokážeme urobiť, tak ako to urobil Frank, a keď nám ich dokážu posrať dokola sa opakujúce reklamy, pesničky v nákupných centrách a zápchy na uliciach, tak si ani iné nezaslúžime. Možno by sme mali v sebe hľadať práve to dieťa, ktoré sa pozerá na svet Frankovými očami, spokojné s tým, čo má. Možno aj príbeh narodenia Ježiša, ktorý je súčasťou Vianoc, je o pozeraní na svet očami dieťaťa, ktorému stačí teplo obydlia, trochu jedla a pár blízkych ľudí.
Raz si moja bystrá dcérka zaželala na Vianoce cikajúcu bábiku a ja som to považovala za infantilný nápad a kúpila som jej radšej lego pre dievčatá. Lego bez problémov zložila, ale radosť, ktorú som si vysnívala, že bude mať, nemala.
Neskôr ako dvanásťročná ležala s vážnou diagnózou v nemocnici, zúfala som si, že sa dieťaťu s chorým srdcom prihodila ďalšia zlá vec a že to nie je fér od života a ona ma utešovala, že to zvládne. Prekvapila ma tá odhodlanosť malého dievčaťa, aj jej radosť trebárs z obyčajného pohára na vodu, ktorý som jej priniesla v milovanej oranžovej farbe. Tú farbu si obľúbila, lebo jej pripomínala západ slnka za nemocničným oknom, ktorý každý večer obdivovala. Tešila sa, že do Vianoc sa dostane domov a nevedela, aký darček by chcela pod stromček. Nemala žiadnu predstavu, chcela len ísť domov.
Keď sme sa na Vianoce po všetkých tých operáciách dostali domov, pod stromček som dala dvanásťročnej dcére po dlhých zápasoch s vlastnými pocitmi, či už nie je neskoro, cikajúcu bábiku. Mala z nej ohromnú radosť, aj keď sa s ňou dlho nehrala, predsa len, už vyrástla z veku, kedy by sa jej naozaj hodila.
Možno vyznieva môj osobný vianočný príbeh sentimentálne, nakoniec televízie sú plné chorých detí, na ktoré prispievame v rámci predvianočných záchvatov dobročinnosti, mne to však nedalo nepodeliť sa s vami o skúsenosť, ktorá bola pre mňa určujúca pri pozeraní sa na svet. Naučila ma sledovať to, čo ľudia, ktorých mám rada, naozaj chcú, po čom túžia a ak je v mojich silách, tak im to darovať. A trebárs aj kúpiť dieťaťu pre mňa čudnú hračku alebo splniť mu želanie, ktoré považujem za nezmyselné a hlavne byť pri ňom, keď ma potrebuje.
Často práve my dospelí robíme nezmyselné činnosti, o ktorých si myslíme, že nás urobia šťastnejšími. Pritom stačí byť šťastný tu a teraz. A možno byť viac vnímavejší. Aj k tým, ktorí sú okolo nás, v rodinách a sú osamelí, možno by ich potešil náš záujem alebo pozvanie k vianočnému stolu. Franz Kafka to pekne napísal: „Môžeš byť voči utrpeniam sveta zdržanlivý, je to ponechané na teba a zodpovedá to tvojej povahe. Ale možno práve táto zdržanlivosť je jediným utrpením, ktorému by si sa mohol vyhnúť.“
Prajem všetkým čitateľom pokojné vianočné sviatky, pokiaľ možno v teple svojho domova.
