Keď vám poviem, že bipolarita vývoja východu a západu Slovenska trvá už asi od neolitu, určite dostanem odpoveď, že som objavila teplú vodu. Tento trend sa nezmenil ani po cca 7000 rokoch, dodnes v tejto malej krajinke učupenej pod Tatrami zvádzame východno-západný ideový boj.

 

Pretože sa na dailymale.sk akosi množia neprívetivé články o našom hlavnom meste, vyskytli sa určité námietky, resp. pripomienky ohľadom hejtovania Bratislavy. Preto vás chcem hneď v úvode vyzvať – prosím, hejtujte hlavné mesto len tí, ktorí ste tam nikdy neboli (najlepšie sa predsa hejtuje to, s čím nemáme žiadnu skúsenosť) alebo tí, ktorí vopred doložíte na príslušné úrady bratislavský árijský pôvod aspoň päť generácií dozadu.


S lineárne narastajúcim počtom opľutí Bratislavy sa ozval vox populi, ktorý pociťuje celkom jasný deficit hejtov z východnej časti republiky. To, že Bratislavčan, resp. nevýchodniar, nedokáže zodpovedajúci článok napísať, pretože to, že je na východe veľa cigánov, latentných aj chronických alkoholikov a chudoba, je už všeobecne známe, a nikoho tým nikto neprekvapí. Takýto nevýchodniar nedokáže napísať hejt ani z vlastnej skúsenosti, lebo ak aj východné Slovensko navštívil, určite ho v prvý deň opili tak, že si ani návštevu východu nepamätal.

And here it comes...

 

Sklamem vás. Toto nie je kydací článok, aký ste si predstavovali a po akom ste túžili. Nie je to článok, ktorý si predstavujete v mokrom sne o tom, že roxorom rozbíjate auto východniara, ktorý zaparkoval tak, že nemôžete vyparkovať vy. Ja ako osoba, ktorá podľa verejnej mienky nenávidí svoje telo a dušu, nemôžem našpiniť ešte aj na vlastný kraj. Prinášam vám preto deväť opomínaných divov východného Slovenska.

 

 

Džízs

 

Trikrát hádajte, kto na Slovensku sa môže popýšiť 33-metrovou sochou Ježiša Krista. Správne! Nikto.


Jedného pekného dňa si primátor Hagyari povedal, že postaví novú dominantu Prešova, hoci aj z vlastného vrecka. Ježiš mal byť údajne najvyšší na svete. Tento projekt sa zrodil ešte asi 5 rokov pred Matuzalemom, pretože asi tri roky behal Haďari s maketkou sochy po meste, potom tri roky sa pripravovala stavba, ktorá vyvrcholila predskokanom veľkého Ježiša v podobe menšieho, trojmetrového Ježiša umiestneného na Trojici v Prešove. Keď sa čakalo ďalšie tri roky na stavbu sochy, lebo veď kríza, sklamala nás kancelária primátora vyhlásením, že z Ježiša nič nebude, lebo medzitým už postavili jedného v Poľsku pred obchodným domom.
 

 

Košická citadela

 

Pretože som si z neskutočného počtu košických dominánt nevedela takmer žiadnu vybrať, musela som si hodiť lós. Použila som taktiku ostrakizmu, zobrala starú vázu, rozbila ju a na črepy napísala košické divy. Keď sa žrebovanie začalo, najprv som pol hodiny hrešila, pretože som sa na jednom črepe porezala, ale verdikt bol úderný – vyžrebovala som košickú citadelu. Košickú citadelu, alebo obranný bastión, môžete v Košiciach vidieť, keď pôjdete do Auparku autom a zaparkujete v podzemnej garáži. Pretože si Slováci veľmi ctia kultúrne a historické dedičstvo, podarilo sa niekoľkým dobrodruhom zachrániť tých zopár múrov, ktoré po citadele ostali. Už aj tak faux pas národného formátu – spomalilo to stavbu nákupného centra.

 

 

Typická štvrtá cenová

 

Gumené obrusy, za štyridsaťročným výčapom 50-ročná výčapníčka, nápojový lístok, ktorý pozostáva z jednej tabuľky vyvesenej na pípe a amoniakový puch z WC – to je základná charakteristika každej poriadnej štvrtej cenovej. Takáto krčma na východe sa nachádza...všade. V každej poriadnej dedine je zachovaná architektonická koncepcia kostol – Jednota – obecný úrad – krčma. Poldeci poctivej prešovskej robotníckej vodky stoji 50 centov a pivo chutí lepšie ako v pivárni. Krčma je pravidelne plná miestnych štamgastov, ktorí sa opakovane chodia posťažovať na život, ženy a zdravie. Štvrtá cenová vychováva ďalšiu generáciu unavených notorikov, ktorí budú tento div udržiavať pri živote ešte aspoň ďalšie storočie.


*Ilustračné video (týmto sa chcem poďakovať prešovskému Messimu, ktorý mi svojho času toto video forwardol, toto hlboko metafyzické video zmenilo celý môj dovtedajší život) 

 

 

Chujava

 

Smejete sa, bedač, z názvu tejto utešenej dedinky? V tejto malebnej obci pôsobil a aj zomrel Jonáš Záborský a zvečnil ju vo svojom diele Dva dni v Chujave (dnes Župčany). V skratke – dielo popisuje dva dni, jeden škaredý a jeden pekný. V tom škaredom ľud bezcieľne živorí v zapadnutej obci, ľudia nemajú zmysel bytia a utiekajú sa k alkoholu. Ľudia chcú len peniaze a to, aby sa mali čo najlepšie aj keď nič nerobia. V tom peknom dni sa všetko zmenilo a Chujava je na dobré obrátená. Po príchode farára sa zriadi škola, postavia sa nové domy a prebehne reforma sociálneho života v dedine. Prečo vám toto všetko spomínam? Pretože som si po prvé uvedomila, že na Slovensku sa od roku 1873 nič nezmenilo a stále všetci žijeme v škaredom dni a po druhé, najprv som chcela vyzdvihnúť dominantu dediny, ktorou je čosi ako čínska brána pred jedným domom neďaleko kostola, ale fotku som nezohnala. Ak je však niekto zvedavý na multikulti skvost a chce ho vidieť na vlastné oči, z Prešova pravidelne chodí autobus do Župčan z nástupišťa číslo 8.

 

 

Havaj

 

Dovolenka na Havaji znie veľmi lákavo, čo však všetci tí, čo v Havaji žijú celý rok? Sklamem vás, nie je to život o tancovaní hula-hop v trstinovej sukničke a kokosovej podprsenke, či pití piňakolady priamo z ananásu. Je to sobota za zvuku cirkuláru, 40-hodinový pracovný týždeň a jednota s pultovým predajom. To, že tam nie sú žiadne palmy, more a nie je to dokonca ani ostrov nikomu neprekáža, tak napríklad neďaleko od Havaja je obec Kobyly a tam som nikdy v živote žiadnu kobylu nevidela, nieto ešte dve...

 

 

Tunely

 

Nebude to o Branisku, tento tunel už nie je cool odkedy sme sa dozvedeli, že aj tunel vie byť na Slovensku vytunelovaný. Ide o podstatne dôležitejšiu sieť tunelov na hranici Slovenska a Ukrajiny, ktorá je centrom čierneho obchodu a kvitnúcej colnej mafie. Keď prestal byť v kurze paraglajding cez hranice, či púšťanie pltiek po rieke, permoníci čierneho trhu prišli s výnimočným nápadom natiahnuť siete a neprestať nás zásobovať ukrajinskými cigaretami a vodkou. Nikto nevie ako sa to deje, ale všetci vedia, že tieto tunely existujú, prípadne sa raz za čas akože nejaký odhalí, aby aj colná správa SR mohla vykázať nejakú činnosť.

 


Pivný pochod

 

V obci Červený kláštor sa už niekoľko rokov koná akcia nazvaná Pieninský pochod dobrej nálady. Bodaj by nie, keď pochod je pivný a pozostáva z niekoľkých stanovíšť. V princípe ide o to – zaregistrujete sa na webe, vo vybranú júnovú sobotu sa dopravíte do Červeného kláštora na štart pochodu na miesto, kde parkujú na Dunajci plťky a zaplatíte vstup. Po zaplatení obdržíte približne 8 kupónov na pivo (pre odvážnejších na nealko nápoje), promo tričko a ihneď aj pivo do ruky za kupón číslo 1. Potom pochodujete z krčmy do krčmy podľa čísel a kupóny meníte v podnikoch za pivo. Jedno stanovište je dokonca aj na poľskej strane Dunajca. Po stanovišti číslo 7, ktoré je v dvore Červeného kláštora, už cestou k osmičke, kde pochod končí, vídať zreteľne unavených ľudí oddychujúcich na lúke cestou von z obce, prípadne dobrodruhov spovedajúcich sa na zábradlí mosta za kláštorom. Nuž čo, niekoľkokilometrová prechádzka zmôže človeka...

 

 

Kopce naopak

 

Jednou z východniarskych rarít sú kopce naopak. Dalo sa to zachytiť už aj v spravodajstve – sú to kopce, v ktorých idú predmety a zabrzdené autá nie dole kopcom, ale hore kopcom. Takýto kopec sa nachádza trebárs pri Lačnove, ale je ich hneď dokonca niekoľko roztrúsených po celej východnej časti republiky. Keďže ide o takmer 4% stúpanie, porucha zrejme bude v gravitácii alebo magnetickom poli.

 

 

Múr nárekov

 

Viem, že ste čakali, kedy spomeniem našich slovenských indiánov, ale ani táto téma už viac nie je cool, odkedy sme.sk vytvorilo sekciu romovia.sme.sk. Existuje však v obci Ostrovany múr nárekov, pri ktorom plačú jedine tak rómski aktivisti. Tento múr, pred časom predmet nafukovania v médiách s rečami o tom, ako je menšina diskriminovaná, má jednoducho oddeľovať majetok ľudí, ktorí sa oň starajú od ľudí, ktorí sa oň nestarajú a majú záujem sa rovnako nestarať aj o majetok starostlivých.

 

 

Snáď vás tento článok pobavil, pretože to vôbec nebolo mojím cieľom. Nech už je to akokoľvek, aspoň neumriete sprostí, pretože ste sa dozvedeli niečo viac o krajine, v ktorej žijete.