Hudobná produkcia balkánskeho regiónu je natoľko rôznorodá, že vyprodukovala množstvo vynikajúcich umelcov a skladieb, ako aj ohromné množstvo totálneho odpadu na úrovni horšej od štandardných účastníkov súťažného cyklu DailyTrash. Začneme tradične – domáce obyvateľstvo má, minimálne oproti stredoeurópskym kultúrnym barbarom, omnoho bližšie k ľudovej tvorbe (tzv. narodna muzika), a to platí aj pre mladú generáciu. Ide o tie typické odrhovačky, aké ste už dozaista počuli v chorvátskej krčme, alebo srbskom autobuse. Trochu to pripomína našu dychovku, ale badať tu aj turecký vplyv; inak sa o tom nehodlám viac rozpisovať, lebo to vydržím počúvať max. 47 sekúnd a aj to s veľkým sebazaprením. Pripomína mi to senzusoidné estrády, ale fakt to na rozdiel od Slovenska v deväťdesiatom štvrtom nepriťahuje len pánov vo fialových sakách a žienky s modrou trvalou. Táto národná muzika aj v živom podaní často znie i v poslednom zavšivenom pajzli a tak nie je prekvapením, že sa jej interpretácii venuje trilión viac či menej talentovaných jedincov a zoskupení. Ak stále neviete, o čo ide, pustite si Šabana Šaulića.
Takéto tematické články majú inak jeden zádrheľ – môžete tu vymenovať x rôznych interpretov a skladieb a demonštrovať tak svoj veľkolepý prehľad v téme, lenže aj tak nikoho nebude baviť klikať na všetky tie youtube linky, veď ani mňa by nebavilo prezerať si podrobnú recenziu indonézskej hudobnej scény a riešiť, či je sumatranská tvorba kvalitnejšia, než papuánska. Obmedzím sa tak iba na výber najreprezentatívnejších vecí podľa subjektívneho vkusu. Ďalšia vec - keďže najväčšia zábava je vždy písanie o najobskúrnejších shitoch, túto tému si necháme nakoniec a teraz si dáme to, čo sa dá označiť za relatívne progresívne. V prvom rade, v bývalej Juhoslávii fungovala veľmi schopná rocková scéna, z ktorej časť skupín zakapala, časť sa postupom času pretransformovala na elánoidný mainstream a (malá) časť si dodnes udržala slušnú úroveň. Kultovou formáciou bola dlho srbská Riblja čorba, postupom času ale začal jej spevák Bora riešiť skôr politiku a srbský nacionalizmus, v televízii rozprával, ako treba tzv. Egypťanom v Kosove zaviesť hieroglyfy a na kvalitnú tvorbu už veľa času neostávalo. Čorba dodnes odmieta hrať v Chorvátsku (lebo zlí Chorváti rozbili Juhosláviu), ale Slovinsko im nevadí, dokonca im vyrobili aj poštovú známku na objednávku. V strednej Európe nekoncertujú, lebo diaspory tu veľa nemáme, ale napr. do Rakúska sem tam prídu (niet sa čo diviť, keďže Viedeň je so svojimi skoro 200 tisíc Srbmi najväčšie srbské mesto mimo Srbska). Keď ešte boli vcelku dobrí, neskompromitovaní a dostatočne tvoriví, vyzeralo to takto. Kto chce viac - ďalšími velikánmi juhoslovanskej scény boli napr. Ekaterina Velika, Bijelo dugme, Đorđe Balašević, ktorého textová invencia je asi v regióne bezkonkurenčná, či Električni orgazam (nahrali dačo aj do soundtracku k Lepa sela lepo gore spomínanom v minulom dieli).
V Juhoslávii fungoval aj punk-rock. A lepšie, než u nás, lebo veď ako všetci vieme, Češi a Slováci chodili v 70. rokoch juhovýchodným smerom obdivovať výdobytky tamojšieho lavírovania medzi západom a východom, zatiaľ čo u nás chodili kapely na povinné prehrávky. Scéna, ktorá sa v Prahe a Bratislave zrodila niekedy v druhej polovici 80. rokov, tam veselo fičala už dávno predtým. Ako výberovú ilustráciu, ktorá sa dá počúvať aj dnes, ponúkam Partibrejkers, ktorých skladbu hráva aj naša Slobodka. Ďalší hodní spomenutia sú Hladno pivo (niekto s takým menom nemôže byť zlý), Pekinška patka, či Damir Urban. Stále samí chlapi, nuda, tak dajme aj dievky - Super s karamelom aj s klipom. A síce je to úplne iný žáner, ale nebudeme kvôli tomu vyrábať samostatnú kategóriu – slovinský Laibach, industriálna kapela s ohlasom ďaleko presahujúcim tamojší región. Obviňovali ich z príklonov ku komunizmu aj fašizmu, predsa len, ich symbolika bola aj na relatívne liberálnu, ale stále socialistickú Juhosláviu priveľa, a reakcia bola jednoduchá – „sme presne takí istí fašisti, ako bol Hitler maliar.“ S vyslovene súčasnou tvorbou je to ťažšie, znalosti sa tu dajú nadobudnúť napr. na Exite (najväčší festival na Balkáne na petrovaradínskej pevnosti v Novom Sade, síce tam už chodí priveľa západniarskych turistov slintajúcich nad lacným pivom a domácimi dievčatami, ale atmosféra je stále výborná), nemám v tom až taký prehľad, ako by sa patrilo, no ale aby padlo aspoň niečo, tuto máme sympatické alternatívno-rockové záhrebské zoskupenie Gretta.
Stačilo, ak si pustíte aspoň tretinu z vyššie uvedeného, budete mať malé kultúrne balkánske osvieženie, a teraz môžeme prejsť na spomínanú tvorbu fekálneho charakteru. V prvom rade, Balkánu vládne turbofolk. Asi ste to už niekde počuli, každopádne ide o odpornú kombináciu „narodne muzike“ s elektronickými vsuvkami a hrá to na každej diskotéke od Dalmácie po Ohrid. V menších mestách všeobecne chýba väčší výber a nájdete tam buď techno, alebo turbofolk, alebo oboje (je veľmi frustrujúce, keď jediné miesto, kam môžete ísť, je diskobar Herkules s návštevníkmi oblečenými v tielkach zastrčených do teplákov). Obzvlášť v Srbsku a Čiernej Hore je asi 896 tisíc nádejných turbofolkových hviezdičiek, ktorých dĺžka kariéry je podobná našim superstaristom a kvalita tvorby vlastne tiež. Na tejto scéne ale existujú aj veľké mená. Asi najväčšia je Ceca – vdova po jednom z najznámejších srbských kriminálnikov a vojnových zločincov Arkanovi. Jej popularita a vplyv už nie sú také, ako v bájnych deväťdesiatych, ale ak je niečo symbolom turbofolku a doby, keď v mnohých štátoch mali kriminálnikov, ale na Balkáne mali kriminálnici vlastné štáty, je to práve Ceca. Ďalšou do partie je Jelena Karleuša, o ktorej sa síce hovorí, že nevie spievať, ale zato prejavila na pomery srbského showbiznisu neobvyklú úroveň progresívneho myslenia, keď sa postavila na stranu zmlátených homosexuálov počas belehradského gay-pridu a napísala, že je v Srbsku bohužiaľ normálne, keď je národným hrdinom niekto, kto pobije 100 ľudí iného vierovyznania, ale nie je už normálne, keď chcú mestom prejsť obhajcovia tolerancie. Hudobná produkcia je, bohužiaľ, omnoho menej progresívna a priťahuje presne tých, ktorí srbských teplošov tak radi tlčú. Potom tu máme Severinu (čo je síce skôr pop, než turbofolk, hranica je tu ale podobne deravá, ako tá medzi Kosovom a Albánskom), chorvátsku hviezdu vypredávajúcu štadióny. Severina, ktorá na 43 rokov vyzerá stále veľmi dobre, sa na počiatkoch svojej kariéry tvárila ako kresťansky a národne založená deva, ktorá odmieta predmanželský sex, toto jej však vydržalo iba do chvíle, keď sa na internete zjavilo domáce video zobrazujúce jej romantický večer s bosniansko-chorvátskym podnikateľom na jachte. Aj vás vždy tak naserie, keď si niekde prečítate o nejakom podnetnom videu, ale link už v článku chýba, lebo veď to by bolo pohoršujúce a nekorektné a zomreli by nevinné deti v Čade a vy ho musíte hľadať v hlbinách internetu? Teraz to tak nebude, tu je link. Každopádne, Severine videjko v kariére skôr pomohlo a vraví sa, že jeho zverejnenie bolo momentom opätovného zjednotenia Juhoslávie pred obrazovkami.
Na záver si dáme nacionálne podfarbené skladbičky. A nie je ich veru málo. Etnicky motivovaná neznášanlivosť sa predsa musela premietnuť aj do hudby. Počuli ste už o Thompsonovi? Marko Perković Thompson je fašistickejšou – a zrejme aj populárnejšou verziou Dana Landy. Na koncert mu príde aj 50.000 ľudí, ktorí potom zborovo spievajú ustašovskú pesničku z 2. svetovej vojny, v ktorej Srbi plávajú v Drine. Chlap je ale „domoljub“ a takému treba pár excesov v mene lásky k vlasti prepáčiť. Na opačnej strane tu máme Baju, malého Knindžu, ktorého veršík „Ne volim te Alija, zato što si Balija“ (Balija je pejoratívny výraz pre moslimov) je už legendárnou súčasťou srbskej „národnej tvorby“. Počas vojny vznikalo veľa rôznych propagandistických pesničiek pochybnej kvality, hudba bola klasická „narodna muzika“, ale texty riešili to, ako nás zlí Srbi/Chorváti/Bosniaci napadli a ako sa náš dobrý Slobo/Franjo/Alija za nás postaví a tých zlých vybije. Ilustrácia (aj s parodickými vložkami Radovana Karadžića) tu.
Aha, vlastne sú na tomto svete aj ľudia, čo počúvajú rap. Tak tí si zaslúžia jeho albánsku verziu.
P.S. Je to už dlhé a pôvodne to tam nemalo byť, ale keď sa objavili aj v diskusii k predošlému článku, tak aspoň stručná ilustrácia toho, ako vojna rozbila nielen krajinu, ekonomiku a ľudské osudy, ale aj hudobnú scénu. Zabranjeno pušenje bola jedna z najúspešnejších rockových kapiel (pôvodne z multietnickej Bosny) so slušným renomé aj za hranicami Juhoslávie. Keď sa začali 90. roky, vedúci členovia Pušenja už nemohli zostať pospolu; Nele (Srb) odišiel do Belehradu a Sejo (Chorvát) ostal v obliehanom Sarajeve. Kapela sa potom rozdelila na dve vetvy a zostáva to tak dodnes. Západné Pušenje so Sejom si ponechalo väčšinu pôvodných členov a je priamym pokračovateľom pôvodnej tradície, zatiaľ čo na východe v Belehrade vznikol tzv. No Smoking Orchestra, ktorý skladá hudbu aj pre Kusturicu a má na konte aj pesničku, ktorá vzdáva hold Karadžićovi. Balkán je nevyspytateľný.
