Kde bolo, tam bolo, za vysokými krutými horami, v ktorých umierali turisti s ponožkami v sandáloch a pred rozľahlými pláňami, na ktorých sa pásli hnusné malé koníky mongoloidných kmeňov, presne uprostred ležala kúzelná krajina. V tejto krajine vládol dobrý kráľ Robert obklopený múdrymi radcami. Vládol prísne, no spravodlivo. Šikovných poddaných štedro odmieňal, korupčné správanie rázne trestal, poctivú novinársku prácu si nadovšetko vážil a ku všetkým sa správal láskavo, bez ohľadu na ich náboženstvo, politické presvedčenie, či etnický pôvod.
Jedným z kráľových najbližších radcov bol Andrej. Hoci Andrejovi osud nenadelil také množstvo rozumových schopností ako ostatným, radil Robertovi, ako najlepšie vedel. Andrejovou veľkou záľubou boli vlaky. Nenávidel síce žlté vlaky, ale tým bielo-červeným oduševnene fandil. Napriek deficitu intelektuálnych kvalít však Andrej vedel, že ak chce dbať na dobro poddaných, svoje osobné preferencie musí niekedy potlačiť. Koniec koncov, Andrej sa pre svoju pozíciu kráľovského radcu vlakmi ani nevozil, mal svojho vlastného pohoniča a koč, v ktorom boli zapriahnuté krásne vysoké kone slovanského typu. A tak mala kúzelná krajina dúhové železnice, na ktorých jazdili dopravcovia najrôznejších farieb.
Poddaní mali najradšej žlté vlaky. Na ich prehľadnej internetovej stránke si rýchlo a pohodlne zvolili zo širokej ponuky rôznych miest to, ktoré im najviac vyhovovalo. Zaplatili férovú cenu a mohli sa voziť. Nemuseli ani zadávať číslo občianskeho preukazu. Na nástupišti ich s úsmevom vítala slečna v ružovej blúzke a pomohla im s naložením batožiny. Na rozdiel od bielo-červených vlakov, v žltých sa vám podarilo na svoje miesto dostať už niekoľko sekúnd po nastúpení. Nemuseli ste sa predierať cez hromžiace davy demotivovaných študentov a prehnane zhovorčivých dôchodcov. V žltých vlakoch totiž poddaní nestáli, všetci sedeli. Nemuseli ste v nich čakať na objemného päťdesiatnika, ktorý bezducho opakoval frázu „PRISTUPOVALI?!“. Nemuseli ste sa obávať jeho nevraživého pohľadu, ktorý vám venoval, keď ste sa na neho obrátili s nejakou otázkou. Keď ste boli nedajbože z iného kráľovstva, na vetu „Excuse me?“ ste nedostali odpoveď „Ja ti dám ikskjúz mí, nauč sa slovensky, ty rakušák pojebaný!“ Nemuseli ste sa obávať ani holohlavých ujov v zelených tričkách, ktorí si plnili svoje mokré sny o hrdinských vlakových rytieroch.
V žltých vlakoch vám ružová slečna s úsmevom ponúkla vodu, kávu a čaj, slúchadlá, noviny a časopisy, všetko zadarmo. Starala sa o vás počas celej cesty naprieč kráľovstvom. Keď ste boli hladní, nemuseli ste prechádzať cez 11 vozňov, aby ste sa dostali do gastronomického skanzenu rokov osemdesiatych, v ktorom od vás pýtali dukáty aj za použitie lyžičky. Ružová slečna vám za pár drobných priniesla pochúťky priamo pred nos. Keď ste neboli hladní, mohli ste sa napojiť na zábavný portál a cesta kráľovstvom vám hneď ubiehala rýchlejšie.
Hoci krajina, v ktorej žltý dopravca jazdil, bola kúzelná, žlté vlaky kúzelné neboli. Boli celkom obyčajné. Niekedy v nich nefungoval záchod, inokedy klimatizácia, sem-tam kávovar. Po takomto traumatizujúcom zážitku vám však už pri vystupovaní na kredite pribudla adekvátna kompenzácia. Žltý dopravca si totiž poddaných vážil. Živili ho. Bielo-červeného dopravcu však poddaní nezaujímali. Väčšina uňho aj tak jazdila zadarmo. Vlaky platil kráľ Robert. Za dukáty poddaných, samozrejme. Kúzelná krajina, však, deti?
A takto si na tomto čarovnom mieste žili všetci šťastne až do smrti. Vozili sa vlakmi podľa svojho výberu, alebo si dokonca mohli kúpiť vlastný vlak a pokúsiť sa konkurovať tým ostatným. Mohli slobodne nakupovať, kedy sa im zachcelo, aj počas Dňa ústavy. Ak pociťovali potrebu uctievať božstvá, ktoré im prikazovali na hlavách nosiť šatky, mohli to pokojne robiť. Mohli robiť čokoľvek, čo im spôsobovalo radosť a neubližovalo iným. V kúzelnej krajine kráľa Roberta totiž vládla sloboda.
A zazvonil zvonec a rozprávke bol koniec.
