Motorky vzbudzujú emócie. U jazdcov a fanúšikov výsostne pozitívne, u iných negatívne, málokoho však tieto stroje nechajú úplne chladným. Dnešné pokračovanie bude o tom, čo vlastne motorkár prežíva na cestách.

 

Zatiaľ čo auto väčšinou slúži iba na presun z miesta A do miesta B, pričom to neraz berieme ako nutné zlo, na motorke sa jazdí pre samotnú radosť z jazdy. Cieľ býva občas druhoradý, a aj pri jasne stanovených presunoch z A do B sa stáva, že cestou navštívime aj C a D, dáme si kávu v E a cestu si schválne predĺžime hoci aj celým zvyškom abecedy. Nejeden motorkár by vedel porozprávať, ako sa vybral „na chvíľu vyvetrať mašinu“ a vrátil sa o niekoľko hodín a niekoľko sto kilometrov neskôr.

 

V prvej časti som už spomínala, že motorku jazdec ovláda celým telom. Je to neustála hra s fyzikálnymi zákonmi, konkrétne s gravitáciou, akceleráciou a dostredivými silami. Povedané laicky, máte pod zadkom stroj s výkonom niekoľkých desiatok koní, s ktorým podľa potreby zrýchľujete, brzdíte a klopíte do zákrut. Jemné preťaženie, ktoré človek cíti pri zrýchlení a svižnom prejazde zákrutou, je zrejme tým tajomným faktorom, ktorý spôsobuje vylučovanie endorfínov.

 

Samotné zrýchlenie je téma hádam aj na samostatný článok. Nepopieram, že na motorke nie je vždy jednoduché dodržiavať maximálnu povolenú rýchlosť. Stroj, ktorý má motor s výkonom porovnateľným, ba u mnohých motoriek oveľa vyšším než bežné auto, a s hmotnosťou sotva štvrtinovou, proste láka k potiahnutiu za rukoväť a vyrazeniu s vetrom opreteky. Tomuto pokušeniu nie je ľahké odolať. Tým nechcem nijako ospravedlňovať tých, ktorí jazdia bezohľadne a agresívne. Rozumný jazdec dokáže odhadnúť, kde môže svojim koňom povoliť uzdu, aby tým nikoho neohrozoval a neobťažoval. Podľa tých nerozumných si zvyšok populácie robí obraz o motorkároch ako celku, čo je smutné, ale nič s tým nenarobím.

 

Vráťme sa však k tomu, čo robí motorky také neodolateľné. Ďalší aspekt ich príťažlivosti spočíva v bezprostrednom kontakte s okolím. Keď nasadnete do auta, ste vo svojom vlastnom mikrosvete, oddelenom od všetkých ostatných (výnimkou sú majitelia kabrioletov). Vonkajší svet vnímate prakticky iba zrakom, všetky ostatné zmysly sú uzavreté v karosérii. Na motorke je to niečo celkom iné. Prilba na hlave síce v závislosti na kvalite do istej miery odfiltruje zvuky z okolia, no i tak ich počujete intenzívnejšie než v aute. Predovšetkým teda hluk vlastného stroja, čo vie byť po dlhšej jazde dosť únavné.

 

Jazdec cíti nápor vzduchu, ktorý sa mu – podľa toho, či a ako je motorka kapotovaná – opiera o väčšiu či menšiu plochu tela. Podľa toho, aké je práve počasie, to môže byť veľmi príjemné i veľmi nepríjemné. Začiatkom jari a koncom jesene môže i za slnečného dňa pekne premrznúť, a naopak, počas letných horúčav občas k ochladeniu nepomôže ani jazda v tričku a kraťasoch. Kombinácia rozpáleného vzduchu a rýchleho pohybu má podobný efekt ako teplovzdušná rúra. Keď sa však vydarí deň s teplotou okolo 25°C, jasnou oblohou a bez silného vetra, je ten príslovečný „vietor vo vlasoch“ kvintesenciou pôžitku.

 

Že som detailista, neodpustím si poznámku, že toho vetra si na motorke práve vlasy ktovieako neužijú. Nielen preto, že prilba na hlave je povinnou výbavou. Dlhovlásky a dlhovláskovia vedia, čo je to za tortúru, keď treba vlasy po jazde rozčesať. Vejúca hriva Lorenza Lamasa vyzerá síce skvelo, ale v praxi si také vlasy ich majiteľ(ka) radšej pozapletá do vrkoča a pre istotu ešte aj strčí pod bundu.

 

Ani ďalšie zmysly nie sú pri jazde ukrátené. Keď ste v aute, zapnete vnútornú cirkuláciu a nerozhádže vás ani dusivý dym z výfuku starej Avie, za ktorou sa musíte vliecť v kolóne. Na motorke váš nos pracuje bez obmedzení. Aviu síce obehnete hravo, ale či odér zrazeného zajaca ležiaceho týždeň pri ceste, či omamná medová vôňa kvitnúceho lánu repky či agátovej aleje, všetko si vychutnáte naplno. A ak jazdíte v otvorenej prilbe, ľahko sa môže stať, že to vychutnávanie bude doslovné. Hmyzákom sa vyhnúť nedá a je im vskutku jedno, či sa vám rozplesknú na výstroji, alebo rozšíria váš denný príjem proteínov.

 

Hmyz je vôbec zaujímavou súčasťou motorkárskeho života. Čistiť motorku aj výstroj od tých maličkých mŕtvoliek je celkom otrava, ale stále je to príjemnejšie ako schytať chrústa napríklad do holene v mieste nechránenom čižmou ani kolenným chráničom. Alebo si počas jazdy odrazu nájsť v prilbe živú včelu či osu. Alebo počas letných horúčav, keď sa jazdí len tak naľahko v tričku, dostať pri stovke na tachometri pecku rovno do bradavky. Podľa toho, ako mi oči slzili ešte po dvadsiatich kilometroch, usudzujem, že ma musel trafiť prinajmenšom Messerschmitt.

 

Keď sa to tak vezme, jazda na motorke sa vlastne skoro stále spája s nejakým nepohodlím. Raz je príliš chladno, inokedy príliš horúco, občas človeka chytí dážď, občas veľmi fúka, po dlhšej jazde bolí zadok, chrbát i ruky, uši sú ohučané od motora, hlava otlačená od prilby. Napriek tomu, a možno práve preto, nás jazdenie neustále láka. Pri ideálnom počasí si jazdu dokonale užijeme, na druhej strane z jázd v nepohodlí bývajú najzaujímavejšie historky, ktoré sa mimo sezóny vykladajú v krčme pri pive. Pohľad na chatkový kemp ovešaný sušiacimi sa čiernymi koženými bundami a nohavicami, keď kolónu čoprákov na výjazde zastihol lejak, sa len tak ľahko zabudnúť nedá. Mimochodom, kto si doposiaľ myslel, že je koža nepremokavá, by mal vedieť, že veru nie je, a mokrá sakramentsky dlho schne.

 

O večnej motorkárskej dileme „koža verzus textil“, výstroji a výzbroji nabudúce.