S napísaním pokračovania som otáľal do uverejnenia prvej časti v naivnej viere, že v diskusii získam cenné podnety pre ďalšiu prácu. Heh, meh. Nenavštevujem konšpiračné weby, preto ma vaše spájanie skautov s jehovistami, prisluhovačstvom RKC a light udičkou hodenou smerom k pedofílii mierne zaskočilo. Nemá zmysel na to obšírnejšie reagovať, ale vzťah skautingu s náboženstvom asi ešte neskôr objasním, pretože hrach má teraz v zimnom období presne tú správnu konzistenciu, aby sa hádzal o steny vašich kurióznych myšlienkových konštruktov.
Presuňme sa však od teórie k praxi. A teraz nemyslím takú tú origo „skautskú prax“ zahŕňajúcu viazanie uzlov a odlievanie stôp lesnej zveri do sadry, poďme sa trošku zabaviť skautskými hrami. Pre objektívnosť musím podotknúť, že prívlastok „skautská“ pri hre nutne neznamená, že ju skauti vymysleli, ale sa im zapáčila, tak si ju osvojili. Leví podiel na tom má spisovateľ a skautský guru Miloš Zapletal, prezývaný ZET, ktorý roky systematicky zbieral hry a vydal niekoľko obsiahlych encyklopédií, vytvoriac tak dielo, unikátne aj v celosvetovom meradle. Staršie ročníky si možno budú pamätať jeho Knihu hlavolamov, váľala sa na poličke v nejednej domácnosti, čo je však len zlomok jeho tvorby určený nerdom a nespoločenským maňasom. Skautskí radcovia radšej listujú jeho bychlami špecializovanými na hry v klubovni, v prírode, na ihrisku v meste... Alebo tie jeho hry hľadajú v rôznych databázach, ktorých je dnes už neúrekom. Ako som už spomínal minule, v skautingu figurujú tri hlavné vekové kategórie, preto sa pristavím pri každej zvlášť a aspoň letmo nadhodím nejaké evergreeny.
Vĺčatá a včielky
Deti v rozmedzí prvého stupňa základnej školy sú na začiatku svojej skautskej púte, preto ešte nemajú úplne zažité také nuansy, že by sa pri hrách nemalo podvádzať, že nie je dôležité vyhrať, ale zabaviť sa a pod. Preto vĺčatám a včielkam servírujeme hry, ktoré majú robustné a ľahko verifikovateľné pravidlá. Archetypom takýchto kratochvíľ sú napríklad Zipsák a Pipi & Wawa.
Zipsák
Deťom vysvetlíme, že každý z nás má na chrbte neviditeľný zips. Keď je zips zapnutý, dokážeme normálne chodiť, behať, hýbať sa, ako sa nám páči. Avšak v okamihu, keď nám niekto zips rozopne, telo nám vypovie službu a my odkväcneme, čupíme na mieste neschopní pohybu. Zachrániť nás môže len obetavý kamarát, ktorý k nám pribehne a zase nás zazipsuje. Zipsovanie funguje tak, že dotyčnému prejdeme po chrbtici spojeným palcom a ukazovákom (za súčasného vyludzovania zvuku zzzzzt) buď zhora nadol (rozzipsovanie), alebo zdola nahor (zazipsovanie). Keď toto deti pochopia a vyskúšajú si, určíme Zipsáka, ktorý ostatných naháňa a snaží sa všetkých rozzipsovať. Deti unikajú pred Zipsákom, prípadne zazipsovávajú chytených kamarátov. Hra končí buď výhrou Zipsáka, ktorý všetkých dostane, alebo keď sa všetci dochuti vybehajú a hra už neprináša nové vzruchy (vtedy vyhrali zipsovaní). Zipsáka robí spravidla radca, pretože skôr unesie negatívnu rolu a dokáže lepšie regulovať dynamiku hry (naschvál nechytiť posledného, ak sú deti mantavé a pod.)
Pipi & Wawa
Deti sa rozdelia do dvojíc a až na dve osoby, ktoré budú mať inú úlohu, sa všetci rozostavia do väčšieho kruhu na voľnom priestranstve tak, že druhý z dvojice stojí za prvým, všetci otočení smerom dovnútra kruhu. Dvaja voľní hráči dostanú nasledovné úlohy. Pipi je malé kuriatko, ktoré túto skutočnosť demonštruje tým, že pri pobehovaní vyludzuje zvuk pi-pi-pi-pi. Wawa je príšera, ktorá sa snaží kuriatko chytiť a zožrať. Pri pohybe samozrejme reve strašidelné wá-wá-wá-wá. Naháňačka prebieha z vonkajšej strany kruhu tvoreného ostatnými deťmi. V prípade, že má Pipi namále, môže vbehnúť do kruhu a postaviť sa pred niektorú z dvojíc. V tom okamihu sa z najzadnejšieho človeka z takto vzniknutej trojice stáva nový Wawa a z doterajšieho Wawu je nové Pipi, ktoré musí začať zdrhať. Hra nemá núdzu o dramatické momenty, najmä keď Pipi ubzikne do kruhu tesne pred dolapením a Wawa, v zlomku sekundy degradovaný na Pipi zistí, že sa zotrvačnosťou ženie v ústrety svojej záhube, t. j. novému Wawovi. Nesmieme zabudnúť ani na žartovný aspekt v akustických prejavoch dvoch hlavných aktérov. Ak vám to vtipné nepripadá, bude to tým, že nie ste šesťročné deti a viete toho o svete priveľa.
Skauti a skautky
Detváky na úrovni druhého stupňa základnej školy tvoria gro skautskej základne, práve pre ne je program asi najvymakanejší a najpestrejší. Musia dostať do krvi skautský zákon, prepracovať sa cez Nováčikovskú skúšku (náhodne som vygooglil tu), čo je súbor istých basic skills, aby boli v komunite platní a vedeli, o čo v tom skautingu vlastne ide. Ak vytrvajú, vodca im jedného dňa (väčšinou na tábore) povie: „Dnes večer budeš skladať skautský sľub.“ Z vlastnej skúsenosti viem, a videl som to viackrát aj neskôr z pozície vodcu, že s cca dvanásťročným človekom to celkom zamáva. Na jednej strane dôvera, že som toho hoden, na druhej strane záväzok na celý život. Samotný sľub je väčšinou silný zážitok a vodcovia sa snažia k celému aktu pridať nejaký ten gýčik, aby to malo väčšie grády (noc, povedzme opustený kameňolom, fakle, oheň a rozličné oddielové rituály, atď.). Tým, samozrejme, skautská výchova nekončí, skôr sa novému skautíkovi otvoria dvere do ďalšej dimenzie individuálnej realizácie v podobe napríklad plnenia odboriek, vedenia družiny a podobne. Aby som veľmi neodbočoval, potrebujem ešte spomenúť, že počas roka prebieha v skautských oddieloch tzv. etapová hra. Ide o určitý tematický rámec (napr. osídľovanie Západu, staré grécke báje, Hra o tróny, čokoľvek), čo sa ako leitmotív ťahá celým skautským rokom, aby to nakoniec rozbujnelo na tábore. Družiny súťažia proti sebe, zbierajú body v rôznych súťažiach a čelendžoch, aby sa nakoniec v nejakom fajnl betli rozhodlo, kto je najlepší. Lebo nezabúdajme, tie milé detičky z predchádzajúceho odseku postupne chlpatejú, mutujú im hlasy, plieska nimi puberta a nezanedbateľnou motiváciou sa stáva túžba oslniť osoby opačného pohlavia. Preto uvediem dve notorické hry, z ktorých prvá je síce kolektívna, ale môže pri nej vyniknúť individuálna chrabrosť, a druhá je, no, atraktívna iným spôsobom.
Hu-tu-tu
Hraciu plochu rozdelíme čiarou na dve územia. Na každom území je rovnako početná skupina hráčov. Hráč z jednej skupiny vkročí na súperovo územie a za neustáleho deklamovania hu-tu-tu-tu- sa snaží pochytať čo najviac protihráčov a vrátiť sa späť bez toho, aby sa nadýchol (práve na to slúži spomínaný nepretržitý hlasový prejav, aby sa to dalo ľahko verifikovať). Ak sa mu to podarí, tí, ktorých sa dotkol, odchádzajú s ním a stávajú sa súčasťou opačného družstva. Ak sa však musí nadýchnuť na cudzom území, ostáva tam. Takto striedavo vybiehajú jednotlivci z jedného i druhého družstva. Hra končí vychytaním jedného družstva. Hráči, u ktorých je práve niekto hutútajúci, nemusia len submisívne utekať, môžu dotyčného skúsiť zadržať a počkať, kým mu dôjde dych. Ak sa toto deje blízko čiary, spoluhráči sa môžu pokúsiť podať hutútajúcemu pomocnú ruku a vtiahnuť ho do bezpečia (nemôžu však prekročiť čiaru). Z uvedeného vyplýva, že ide o kontaktný šport a najlepšie je, keď ho hrajú koedukované skupiny.
Buldozér (Živý pás)
Hra s množstvom názvov je vlastne len taká drobná kratochvíľa, ideálna skôr pre starších skautov a roverov, pri ktorej je veľmi žiadaným prvkom spravodlivé zastúpenie oboch pohlaví. Používa sa najmä ako icebreaker pre skupiny, ktoré sa medzi sebou až tak dobre nepoznajú, aby sa trochu viac zoznámili. Ľudia si na dostatočne veľkej lúke políhajú tesne vedľa seba systémom hlava-nohy, hlava-nohy tak, že majú všetci bruchá v jednej línii (začína sa ležiac na chrbte). Na dané znamenie začína celý tento živý pás rotovať jedným smerom. Človek, ktorý je na konci pásu, naň vylezie a nechá sa rotujúcimi telami previezť na začiatok, kde si opäť ľahne a začlení sa do pásu. Takto by sa postupne mali všetci previezť celým pásom a nadviazať užší fyzický kontakt s ostatnými. Hra má ešte svoju galantnú modifikáciu, keď sa každému, na koho bruchu či chrbte práve spočívame, slušne predstavíme, aby vedeli, s kým majú tú česť a čí lakeť sa im to zaryl do žalúdka.
Roverov ako najstaršiu vekovú kategóriu som si mimovoľne nechal na pokračovanie, pretože sú mojou srdcovou záležitosťou a veru aj je o čom písať. Teším sa na vaše postrehy a skúsenosti s uvedenými hrami, ako ste ich implementovali vo vašich zasadačkách a open-space officoch. Ak sa ich rozhodnete hrať na pracovisku, určite pozvite aj chlapcov zo skladu, bude veselšie. Na Buldozér prizvite aj učtáreň s odbytom, aby mali (okrem firemného večierka) čo nasledujúci rok preberať. Oddelenie HR nepozývajte. Jednak nemajú zmysel pre humor, jednak hrozí, že tie hry použijú na najbližšom teambuildingu, a nadiktovaná zábava už nie je zábavou.
Buď pripravený!
