Pred časom sa tu objavil jeden článok opisujúci zážitok od zubára, ktorý sa mi ale vo svojej podstate javil vcelku rutinný (myslím skúsenosť, napísané to bolo dobre). Vtedy som si povedal, že Vás oblažím tým najluxusnejším, čo som vo svojej bohatej dentistickej kariére kedy zažil. Viem, že prerušujem svoju zatiaľ nedokončenú Zoo sériu. Aby vám nebolo ľúto, tu si prečítajte tento true story Madagaskar/Prison break príbeh, a nabudúce naservírujem sľúbené nosorožce.

Kde začať... Svojmu genofondu vďačím za mnohé, avšak jedna z vecí, ktorú mu naopak srdnato vyčítam, sú sekvencie kódujúce chrup, konkrétne jeho odolnosť a trvácnosť. Okrem extrakcie osmičiek som si už snáď zažil každý zložitejší zákrok, ktorý v zubárskej praxi existuje, niektoré z nich aj viacnásobne. Tento príbeh je o prvom z nich.

Písal sa zhruba rok 2003-2005 (v smeráckom letopočte epocha datovaná ako raná doba kešu), mal som tuším práve sladkých sedemnásť. Na inak skvele prebiehajúcom koncoročnom výlete z gymnázia sa odrazu objavuje neželaná komplikácia – Au! Bolí ma zub. A poriadne.

Pamätám si, že ma dosť prekvapila skutočnosť, že išlo o zub plombovaný – tie predsa už bolieť nemajú (ach tá mladosť a naivita). Spolužiaci okamžite naordinovali slivovicové a rumové výplachy, ktorým som sa ochotne poddal (doktora treba počúvať). Tie však už druhý večer aj pri zvýšených dávkach a stúpajúcej percentáži účinnej látky prestali zaberať a chatová veselica sa mi krok po kroku premenila na chatovú agóniu. A tak ma jedno krásne nedeľné popoludnie zastihlo nadopovaného tabletkami ružového šťastia, čakajúc na neslávnej zubnej pohotovosti na Drieňovej.

Po nekonečnom čakaní ma v ambulancii privítala na prvý pohľad milá doktorka stredného veku, v skutočnosti minimálne Sauronova sesternica. Neviem už, ako presne vyzerala, pamätám si len, že vedela povedať názov každej pesničky, ktorá hrala v rádiu. Po otvorení chlebárne sa dozvedám, že zub mi možno zomrel. Keď som nezacítil priloženie tyčinky so suchým ľadom (alebo čím) na sklovinu, hypotéza sa potvrdila. Zub je už mŕtvy a bude treba vyčistiť kanáliky.

Spokojne som sa v kresle uvoľnil mysliac si, že po celý zvyšok zákroku už nebudem nič cítiť. Možno si to myslela aj pani zubárka, pretože si nespomínam, že by mi možnosť umŕtvenia bola vôbec ponúknutá. Alebo proste nebol čas, lebo veď nedeľa, plná čakáreň a vôbec...

V úvode zákroku mi opäť zatrnulo, pretože doktorka vytasila niečo, čo pripomínalo skôr konvenčnú zbíjačku. V nasledujúcej chvíli som už len prekvapene sledoval kusy skloviny vylietavajúce mi z bukálnej dutiny ako kusy štrku, avšak nič som necítil. Opäť som sa upokojil. Potom sa však zubárka moja mučiteľka prepracovala k jadru problému a už to prišlo.

Vytiahla takú malú nenápadnú špachtličku, zľahka sa mi oprela voľnou rukou o hruď (zatiaľ som nechápal prečo) a vrazila ju priamo do odkrytého kanálika. Zub možno mŕtvy bol, celý nerv však zatiaľ nie. Iba zapálený. A hnisavý.

Netušil som, že taká koncentrovaná bolesť vôbec existuje. Áno, viem, pôrod je hrozný, ale tento level pri ňom podľa mňa dosiahne akurát tak pigmejka, ktorá svojho milého podvádzala so slonom (alebo nosorožcom). Amen tma. Hirošima hadr.

Svet začínam opäť vnímať vo chvíli, keď mučiteľka veselo špachtľuje druhý kanálik, stláčajúc ma z jednej strany. Jej asistent, ktorý bol doteraz úplne ticho, mi len tak pre istotu pridržiava druhú ruku. Sviňa podvraťácka. To už bez hanby kričím na celú budovu.

„No tak, vydržíme chvíľku...“, prehodí zubárka konverzačným tónom a pokračuje v procedúre. Hajzel zub má totiž aj tretí kanálik. Ručiac zarývam nechty do koženkového poťahu kresla a dúfam, že ho dokážem pretrhnúť, nech je na mne tyranka aspoň škodná. „Keď uhádnete, čo je toto za pesničku, tak už prestanem,“ zavtipkuje. Keďže sa nemám k odpovedi, vyslúžim si posledné dve vyšpachtlenia.

Pri opustení ordinácie som sa triasol a po lícach mi stekali slzy ako hrachy. Ľudia v čakárni (zdalo sa mi, že ich bolo o čosi menej) na mňa vypliešťali oči, krik bolo zrejme počuť celkom dobre. Tmolil som sa na zástavku a hrozne som sa hanbil. Keď som sa niekde neskôr dočítal, že pri podobných procedúrach bez umŕtvenia sa dá aj skolabovať, hanba ma celkom prešla.

K zubárovi sa paradoxne chodiť nebojím, pretože nič horšie sa mi už asi nemôže prihodiť. A aj prah bolesti mám asi trošku vyššie. Kaz ide trochu hlbšie? Who cares. Zbytkový radix treba precvaknúť a vytiahnuť postupne? V pohode. Pri ďalšom čistení kanálikov som si ale injekcie dal radšej dve.