Spoločné priestory
Keď som rozmýšlal na odsťahovaním sa z nášho takpovediac azylového bytu, zistil som, že by som si tým ani veľmi nepomohol. Väčšina ponúkaných bytov sa totiž podobala tomu nášmu a naozaj nehľadám bývanie s dvadsiatimi izbami a kuchyňou o dĺžke takých 15 metrov, kde býva cca 40 tichých a mladých ľudí, väčšinou umelci a študenti. A všetci dobre vieme, že umelci a študenti sú najväčší bordelári. Umelci v tom vidia svoju unikátnosť, študenti sú proste alkoholici a lenivé svine. Pre všetkých je jedna mini kúpeľňa, k tomu treba prirátať nejaké tie zvieratá, a nesmiete zabudnúť ani na to, že sa tam môžu objaviť isté osoby kvôli couchsurfingu, ktoré tam väčšinou ostávajú natrvalo.
Nie! Kašlem na to! Veď v našom byte to nie je až také zlé.
Nepovažujem sa za extra čistotného, ale časom začnú rôzne maličkosti naberať veľkosť. Keď som sa na tieto maličkosti sťažoval v práci, kolegyňa mi odporučila jednu knihu, ktorá jej zmenila život. Jej cieľom bolo osobu presvedčiť, že upratovanie celého bytu, vynášanie odpadkov atď. sú vlastne stále iba maličkosti a netreba sa nimi zaťažovať, vypnúť mozog a urobiť to bez reptania. Odmietol som a utrel jej tečúcu slinu po brade. U nás sa takáto „maličkosť“ prvýkrát prejavila pri chladničke.
V jeden nedeľný večer po príchode zo Slovenska som sa tešil, až si svoje nabalené šnicle od mamy odložím do našej chladničky. Neviem, či ste niekedy skúšali nejaké najsmradľavejšie jedlá sveta (Surstromming, Hákarl), ale to, čo bolo tam, by ich hravo prekonalo. Portál do pekla, ktorý Satan používal ako svoje osobné WC. Nič iné to nemohlo byť. Myslím, že keby som na chladničku nakreslil fixkou oči, tak by ožila. Ak raz vypukne zombie apokalypsa, určite to nebude kvôli nejakému chemikovi, ktorý bude skúšať nový Head&Shoulders na besnej gorile. Bude to kvôli smradu, smradu takému, že donúti mŕtvych vyliezať z hrobov. Bear Grylls zjedol už asi všetko, ale jedlo z našej chladničky by isto odmietol. Ostatným obyvateľom bytovej jednotky asi odišli čuchové receptory, inak si neviem predstaviť, že im to nevadilo a že neležali tuhí na jednej kope pred našou chladničkou.
Ďalší deň sa vyhodilo z chladničky zopár krabíc s pokazeným mliekom, ale situáciu to nezlepšilo. Bože, ako to mlieko krásne voňalo. Nakoniec sa však našiel pôvodca problémov. Boli to kuracie prsia! Teda nemôžem potvrdiť s istotou, či to boli prsia a či boli kuracie, ale vyzeralo to tak. Ťažko povedať, či ich niekto zabudol vložiť do mrazáku, alebo ich proste len má rád hnilé. Možno to bol iba nejaký záškodník, pretože ich tam celkom šikovne ukryl. Prsíčka boli krásne zelené, absolútne nepoužiteľné, dokonca ani pre veľké obchodné reťazce. Kúpeľ v grilovanom korení a prebalenie by ich už sotva zachránilo. Jediný, kto by ich mohol ešte ponúkať ďalej, bol Apu zo Simpsonovcov. Príchod Satana na Zem sme zastavili v poslednej chvíli. Smrad sa tam síce držal ešte hodnú dobu, nakoniec sa však ustálil na znesiteľnej úrovni mŕtveho bezdomovca. Po mesiaci sme dostali novú chladničku a našu starú relikviu museli asi zaliať do betónu.
Spolu s chladničkou sme v kuchyni mali aj ďalší pekelný nástroj, a to práčku. Pre mňa je to doteraz nepochopiteľné zariadenie. Viem, ako funguje počítač, viem, ako funguje auto, ale neviem, podľa akej mágie funguje práčka. Milión tlačidiel, režimov, symbolov. Ak by ľudstvo vyhynulo a na našu Zem by prišli mimozemšťania, určite by si práčky zobrali na svoju planétu a vystavovali v múzeách. Keďže som chcel apgrejdovať level svojho bývania, naučiť sa prať bola pre mňa takmer rovnaká výzva ako zabehnúť maratón. Moje prvé pranie bolo ako prvý sex, tiež naň nikdy nezabudnem. Tekutý prací gél po pravej strane, špinavé prádlo na ľavej a práčka predo mnou. Kopu oblečenia som úhľadne uložil do bubna práčky a gél som radšej nalial do každého zásobníka. Rád dodržujem manuály, preto som nepovažoval za čudné, že na obale od gélu bolo napísané: „V prípade väčšieho množstva oblečenia nalejte prostriedok do vrchnáka a vložte do práčky.“ Pragmaticky som nad tým pouvažoval a vložil vrchnák do bubna práčky, pekne navrch oblečenia a dával pritom pozor, aby sa náhodou nerozlial. Zavrel bubon a buchol päsťou do mechanizmu. Chvíľu som si myslel, že sa práčka chystá odletieť na svoju domovskú základňu do Severnej Kórey, ale asi jej došiel letecký benzín. Len som tam pokojne sedel a počúval rachot vrchnáka, ktorý som nechal v práčke. Po niekoľkých minútach som zistil, že to bolo zlé rozhodnutie, ale neľutujem to. Pranie – level up!
Už spomínané dve Rusky, ktoré sa ku nám nasťahovali, si pravdepodobne z domu priniesli všetko oblečenie, ktoré potrebovali oprať. Neviem, či si taká práčka nepotrebuje po praní oddýchnúť, dať cigu alebo čo, ale tá naša nemala šancu. Tá išla v kuse hádam celý mesiac, od rána až do noci. Po intervencii spolubývajúceho bola večierka pre práčku stanovená na 22:00. Mne by to osobne nevadilo, ale prať si jednu podprsenku o polnoci je tiež trošku divné. Takéto nápady máte, len ak vám ich hovorí nejaký cudzí hlások v hlave. Celkom aj ľutujem majiteľa bytu, pretože tie účty museli byť hrozné, či už kvôli praniu, nonstop osvetleniu alebo zimnej sezóne, kedy sme museli zaspávať s otvorenou ventilačkou na okne, keďže sme v byte mali simulované ovzdušie tropického pralesa.
Italian man went to Brno
Zozačiatku sme si o našom talianskom spolubývajúcom mysleli, že je mafián. Vykľul sa z neho vedec/spisovateľ. Jeho správanie nijak nevybočovalo z nejakých štandardov, párkrát sme s ním boli aj na pive a normálne sa bavili. Chceli sme poznať jeho tajomstvo, pretože ženské osadenstvo sa na jeho izbe veľmi často striedalo. Možno niečo vymyslel vo svojom labáku, čím dievčatá prinútil chodiť za ním. Ťažko povedať. S odstupom času však začala kvalita žien upadať a pravdepodobne vsadil na kvantitu. Mal večné problémy s platením nájomného a nechápem, ako to všetko zvládal platiť, pretože každý večer si robil stejky. Kus dobre vyzerajúceho mäsa s pár cestovinami vo vriacej vode sa točili v nekonečnej slučke.
Neskôr za nami prišiel s úžasným business plánom. Predávať rakvy z Brna do Talianska. Chvíľu sme opäť zvažovali, či fakt nie je náhodou synovcom nejakého Dona di Tutti Frutti, ktorého gestom dobrej vôle bolo zabezpečiť pre niektorých členov svojej famílie drevený spacák. Jeho podnikateľský zámer však zlyhal na našom odmietnutí, keďže jeho plán prevedenia bol veľmi bizarný.
Osudným sa mu stala totiž jedna z jeho posledných ženských obetí. Talianovo froté pyžamo sa jej muselo zdať veľmi neodolateľné, hlavne tým, že ho mal zapravené až po prsia. Camel toe u chlapa! Táto žena sa neskôr ku nám aj nasťahovala a začala bývať s nami. Bola celkom škaredá, ale myslím, že sa našli, pretože obaja objavili záľubu v pestovaní svojich bordelárskych zvykov vo veľkom. Kúpeľne boli rozdelené medzi izby, kde oni mali svoju vlastnú, v ktorej by sa ani bezdomovec neopláchol. Samozrejme, že chodili aj do tej našej, svoju však zásadne nikdy neupratali. Nebudem tu opisovať celkový bordel, ako nahromadené vrecia s odpadom, ktoré nikdy nevyniesli, špinavú dlážku a zasraný sporák s riadmi v umývadle. Stačí len spomenúť časté hádky, ktoré patria k istému typu talianskeho spolunažívania, krik a búchanie dverí, keď od neho partnerka utekala. Komoru, ktorá slúžila ako sklad pre vysávač, čistacie prostriedky a podobne vtedy zaplnil vínom, hromadou krabíc s vínom, ktoré dokonca začal u nás v byte predávať, robiť rôzne ochutnávky a podobne. Môj odchod bol na spadnutie. Prišlo však spasenie. Úžasný zázrak, ktorý mohol viesť iba k jednému koncu. Jeho frajerka otehotnela!
Najprv sme to brali ako výbornú správu, znamenajúcu jeho skorý odchod, pretože nie je možné vychovávať dieťa v sharovanom byte. Na druhej strane sme vedeli, že on je schopný všetkého. Bolo mi ľúto toho ešte nenarodeného decka, pretože sa ho bude snažiť od prvých dní odnaučiť plakať, aby sa mohol v pokoji vyspať. Jeho odchod prišiel skôr, než sme čakali. Možno trochu akčnejší, keďže sa majiteľka bytu dozvedela o jeho kontrabande s vínom a normálne ich z bytu vyhodila. Bránil sa, že tento byt je vďaka nemu lepší a celkovo ho veľmi zveľadil, čo tam býval. Nestačilo a museli sa pobrať. Samozrejme si vzal so sebou z kúpeľne svoje žiarovky, z kuchyne panvice a utierky a cca 300 fliaš vína z komory. To, že mi zobral misku na cereálie, si s ním ešte vybavím o niekoľko rokov v mafiánskom štýle. Mám právo na vendettu!
Momentálne teda panuje v našom byte mier. Menšie vykývy správania u anorektickej Rusky sú tiež v norme. Maličkosti zmizli a každý si svoje úchylky berie so sebou do svojej izby. Už sa teším, ako si kúpim mravčiu farmu, k tomu malú jaštericu a niekto o mne napíše článok.
