Ako som už spomínala, nenávidím ľudí. Nie tak ako vy o šiestej poobede za horúceho letného dňa spolucestujúcich v električke. Ja ich nenávidím úplne, vždy a celý deň. Nič nie je tak odporné ako ľudia. Sú hlúpi, náladoví, klamú, smrdia a idú si jeden druhému po krku. Našťastie pre mňa, a asi aj pre nich, sa viem dokonale pretvarovať a kontrolovať. Len tak nikto z mojej tváre nevyčíta, že keby bolo po mojom, bol by odstrel niektorých jedincov nielen legálny, ale dokonca povinný.

 

Tak, ako nenávidím ich povahové vlastnosti a črty, nenávidím aj ich telá. Hnusné mäkké hromady svalov a ovísajúcej kože, ktoré hnijú hneď po poslednom údere srdca a niektoré dokonca už pred ním. Ale najviac zo všetkého neznášam nechty a vlasy. Nech hodí kameňom ten, komu sú cudzie vlasy a nechty príjemné. Očakávam rýchlu smrť ukameňovaním od kaderníčok a manikériek. Ale ani tam nebude každá milovníčkou chlpov a zrohovatenej kože.

 

Predo mnou v autobuse sedí mladá slečna. Je vyobliekaná, vymaľovaná a veselo vypisuje kamarátke, ako sa celkom teší, že ju Milan niekam pozval, len nevie, kam ten pako bude chcieť ísť, lebo jej mama dala len 15 evráčov. Myslí si, že ony dve idú spolu do kina. "Xi xi xi." Kamarátka jej odpisuje, že sa s ním nemá hneď oblizovať a že si má rozpustiť vlasy.

 

V tom momente jej prestanem čítať smsky cez plece a začínam sa tíško modliť, nech túto dobre mienenú radu počúvne, až keď bude vonku z autobusu. Márne. Dievča je asi z tých jednoduchších a robí všetko, čo jej kamarátky poradia. Na moje zdesenie pomaly vyťahuje spomedzi sedačky a trička neuveriteľne dlhý cop, sťahuje gumičku a tým "sexy" spôsobom vyhadzuje vlasy do výšky. Tá nechutná záplava zle odfarbených vlasov mi padá do lona. V krku sa mi hromadí žalúdočná kyselina. Má ich síce umyté, takže to nie je až také zlé, ale aj tak sa neveriacky dívam na niečie hnusné chlpy, ako sa dotýkajú mojich kolien a jednej ruky. Tú prudko zdvihnem do výšky. Výborne. Teraz som jej ich pár vytrhla a visia dole z mojej dlane. Šklbnutie ju donúti otočiť sa. "Au!", sykne na mňa a tvári sa, ako keby som jej ich trhala zo závisti.

 

"Slečna, môžete si spratať vlasy z môjho lona?", žiadam ju slušne, aj keď mám chuť nazvracať jej za golier. Prevráti očami. Hoci to nemám ako vidieť, viem, že to urobila. Za toto by jej ich v mojom štáte vypichli. Zhrnie si tú huňu na jednu stranu cez plece dopredu. Nekoordinovanými pohybmi sa snažím vytriasť tých pár chlpov preč z ruky. Pomaly sa upokojujem a snažím sa nebyť stredobodom pozornosti. Tej šťande to však vydrží len chvíľu. Keďže si to nahrnula dopredu, padá jej to cez oči a ona nevidí ťukať do telefónu. Podvedome hádže hlavou a na moje kolená sa zase sypú jej peroxidové sračky.

 

Dnes nie je môj "slušný" deň. Všetky dobré spôsoby som si už vyčerpala v práci a v obchode. Už sa mi nechce. Jemne zachádzam prstami do jej vlasov. Keď ucíti môj dotyk na krku, vystrie plecia. Viem, že jej po chrbte behá mráz. Pomaly si okolo prostredníka oviniem tenký prameň, lebo ten bolí viac ako hrubý a nečakane silno zatiahnem. Zvýskne bolesťou, našťastie nie tak nahlas, ako som čakala. Nakloním sa jej k uchu.

 

"Počúvaj ma, ty malá kurvička. Ešte raz sa jeden z tvojich hnusných vlasov dotkne čo i len mojej podrážky na topánke, oblejem ti celú hlavu benzínom do zapaľovača a zapálim. Ohorí ti pri tom aj polka tvojej jebákovej tváre a to sa tvojmu Milanovi páčiť nebude.", šepkám jej do ucha a usmievam sa, nech to pre ostatných vyzerá tak, že sa so slečnou poznáme a ja jej hovorím nejakú klebetu.

  

"Viem ako sa voláš, kde si nastúpila a počkám, kde vystúpiš. Mám číslo na tvoju kamarátku Elenu a keď ťa ešte raz stretnem a nebudeš mať túto hnusnú, zle odfarbenú hrivu omotanú okolo hlavy ako Tymošenková, podpálim aj Elenu. Rozumela si mi?", kývne hlavou. 

Nie je mi celkom jasné, prečo nekričí, nevstane, alebo sa aspoň nepokúsi otočiť. Strach ľudí paralyzuje.

 

"Teraz vypadni z autobusu, urob si cop a ak ti môžem poradiť, vyspi sa s tým chudákom, kým obe polky tvojej tváre vyzerajú rovnako." Vytiahnem si ruku z jej vlasov.

 

"A neotáčaj sa!" Toto hovorím skôr z pasie, lebo viem, že by sa aj tak neotočila. Autobus zastane a mladá rýchlo vystupuje.

 

Po tvári jej začínajú tiecť slzy a zúfalo ďobe do telefónu.

Neďakujte mi... táto vám už vlasy po kolenách nerozhodí.