Štvrtok 12. marca 2015 bol deň ako hociktorý iný. Motroci motročili, účtovníci šturmovali s daňovými priznaniami, diskutéri na DM komentovali najnovší Ľubov článok a odškrtávali si políčka v bingu, v Inchebe sa rozbiehala výstava motoriek, vonku sa koniec zimy naťahoval s prichádzajúcou jarou o vládu nad počasím.

 

Pohodu narušila nečakaná správa, že umrel spisovateľ Terry Pratchett. Otriaslo to mnou, akoby išlo o niekoho z blízkej rodiny. A vlastne to ani nie je ďaleko od pravdy, pretože jeho knižky sú už dlhé roky súčasťou môjho sveta.

 

Životopisnými údajmi sa zaoberať nebudem, dajú sa vyhľadať na internete. Fanúšikovia pána Pratchetta vedia, že niekoľko rokov bojoval s Alzheimerovou chorobou, ktorá ho postupne obrala o schopnosť písať svoje texty vlastnoručne. Knižky teda diktoval, no na kvalite im to nijako neubralo. Svojmu hendikepu hovoril „embuggerance“. Táto nepreložiteľná slovná hračka odvodená od vulgarizmu „bugger“ (análne súložiť) vystihuje pocity človeka, ktorý si uvedomuje, ako s ním choroba, prepáčte za výraz, vyjebáva a on si uvedomuje, že s ňou nemá šancu vyhrať, no i tak berie život naďalej s humorom.

 

Humor Terryho Pratchetta je totiž presne tým, čo k jeho knižkám prilákalo milióny ľudí. Humor láskavý, ironický, štipľavý, ale vždy plný pochopenia pre ľudskú povahu, jej klady i zápory. Úžasným spôsobom sa vedel hrať s jazykom a používal množstvo slovných hračiek, veľa z nich nepreložiteľných. Preto musím na tomto mieste zložiť pomyselný klobúk z hlavy aj pred prekladateľom Janom Kantůrkom, vďaka ktorému si českí a slovenskí priaznivci Zeměplochy* a ďalších Pratchettových diel môžu vychutnať autorove majstrovstvo v neochudobnenej verzii.

(*Aj v ďalšom texte používam mená a názvy z českého prekladu. Se stim smiřte.)

 

Najznámejším a najpopulárnejším plodom Pratchettovej tvorivosti je séria Discworld, v preklade Úžasná Zeměplocha. Štyridsať kníh (štyridsiata prvá má vyjsť posmrtne tohto roku), niekoľko rôznych dejových línií a kvantum postáv a postavičiek – malých i veľkých, starých i mladých, živých i nemŕtvych. Všetko sa to melie na obrovskej placke Zeměplochy, ktorá stojí na chrbte štyroch gigantických slonov, a tí zas na pancieri vesmírnej korytnačky, Veľkej A'Tuin. Hoci primárne sa celá séria radí do žánru fantasy, samostatne by niektoré knižky zapadli bez problémov medzi detektívky, paródie i drámy.

 

Z množstva postáv, ktoré v jednotlivých knižkách, či dejových sériách majú hlavnú úlohu, by sa každej jednej dal venovať samostatný článok. Všetci stáli hrdinovia sa s postupom času vyvíjajú a úplne ako v reálnom živote, ich prežité udalosti formujú. Ako prvého je nutné spomenúť zbabelého mága Mrakoplaša a jeho Zavazadlo – truhlicu z dreva mysliaceho hruškovníka, ktorá sa pohybuje na stovkách malých nožičiek, pretože práve on je hlavným predstaviteľom (rozhodne sa nedá napísať „hrdinom“) prvých dvoch častí zeměplošskej ságy. Z ďalších mágov veľmi stručne uvediem profesorský zbor Neviditeľnej Univerzity na čele s arcikancelárom Vzoromilom Výsměškom, ďalej kvestorom, ktorého v relatívnej príčetnosti udržiavajú pilulky zo sušených žiab, knihovníkom, ktorého magická nehoda zmenila z človeka na orangutana, a mladým Rozšafínom Ctibumom, ktorý je zeměplošským ekvivalentom stereotypného pozemského ajťáka.

 

V iných dejových líniách sa objavujú čarodejnice na čele s Bábi Zlopočasnou, ktorej robia spoločnosť Stařenka Oggová, Magráta Česneková a neskôr Anežka Nulíčková. Ich domovom je maličké horské kráľovstvo Lancre, udalosti ich však povodia po veľkom kuse Zeměplochy, vrátane mesta, či skôr mestského štátu Ankh-Morpork, ktorý je dejiskom prevažnej časti celej série. Tam sa okrem zvrchovaného vládcu, patricija Havelocka Vetinariho, stretávame s ďalšou významnou skupinou postáv v podobe mestskej hliadky, ktorú vedie veliteľ Sam Elánius. Neodmysliteľnými členmi hliadky a stálicami ságy sú seržant Tračník, Noby Nóblhóch a Karotka Rudykopalson, ktorý sa zo zelenáča v priebehu času pomerne rýchlo vypracoval na kapitána.

 

O postavách, čo len v krátkosti, by sa dalo písať ešte veľmi dlho, preto spomeniem už len jednu – zeměplošského Smrťa. Antropomorfná personifikácia, ako sa sám označuje, ktorej reč sa vždy uvádza veľkými písmenami a objavuje sa takmer v každej knihe zo série. Niekde sa len mihne, inde hrá jednu z hlavných úloh. Napriek svojej funkcii je to veľký sympaťák, a hoci technicky nie je schopný cítiť emócie, zdá sa, že má ľudí vlastne rád.

 

Hlboká znalosť ľudskej nátury z Pratchettových kníh priam srší. Pri ich čítaní sa človek neraz nahlas rozrehoce, no rovnako často nútia k zamysleniu. Jeho kladní hrdinovia nie sú ani zďaleka dokonalí a často bojujú s vlastnými slabosťami či vnútornými démonmi. Dej sa dotýka aj takých tém ako rasová nenávisť, náboženský fundamentalizmus, drogová závislosť alebo bezohľadná honba za ziskom a defraudácia. Špeciálne v knihách s čarodejnicami v hlavnej úlohe je cítiť dôraz na potrebu kritického myslenia, používania vlastného úsudku a šírenia osvety.

 

Zeměplochu jej autor označoval ako svet a zrkadlo svetov, a tak v nej nachádzame odkazy na rôzne spoločenské a kultúrne udalosti známe z nášho života. Či už jemný náznak v jednej vete alebo dej celej knihy, objavíme tu staroveký Egypt, blízky Východ, Čínu, Austráliu, Hollywood i viktoriánsky Londýn. Na Shakespeara je narážok viacero, Macbeth a Sen noci svätojánskej si však vyslúžili každý vlastnú zeměplošskú verziu. Opera, muzikál či rockový festival, aj tie tu majú svoje miesto. V priebehu série sledujeme technický pokrok zhruba od počiatku renesancie až po objav parného stroja.

 

Nielen zeměplošská sága bola dielom Terryho Pratchetta. Pre mladších čitateľov napísal dve skvelé trilógie. Jedna v hlavnej úlohe s chlapcom Johnnym Maxwellom, druhá o nómoch, maličkých humanoidoch žijúcich v obchodnom dome, ktorých okolnosti prinútia hľadať si iný domov. Ďalším, podľa mňa veľmi vydareným dielom je román Národ, ktorý vyšiel v roku 2008. Ktovie, aký vplyv naň malo objavenie sa prvých príznakov spisovateľovho ochorenia, táto knižka je však oveľa depresívnejšia ako ostatné. Odohráva sa na alternatívnej verzii našej vlastnej Zeme, na malom ostrove, na ktorom po živelnej pohrome ostane z pôvodného obyvateľstva jediný človek, mladý chlapec na hranici medzi detstvom a dospelosťou. I keď mu postupne robia spoločnosť ďalší ľudia, jeho vnútorná osamelosť je leitmotívom celej knihy.

 

V spolupráci s inými autormi vznikli aj ďalšie výborné diela. S Neilom Gaimanom napísal Pratchett Good Omens, v preklade Dobrá znamení. Táto je pre zmenu priamo zo Zeme a dej pojednáva o tom, čo sa stane, keď sa v príprave na armageddon udeje malý zádrheľ, o ktorom nevedia nebesia ani peklo. Účinkujú anjel, diabol, Antikrist, štyria jazdci apokalypsy, kniha proroctiev a pesničky skupiny Queen. Pre mňa osobne je to jedna z najobľúbenejších kníh vôbec.

 

Najnovšia séria, ktorá vznikla spolu so Stephenom Baxterom, sa volá The Long Earth, The Long War a The Long Mars. Prvé dve z nich už vyšli v českom preklade. Tu sa dej znovu začína na našej Zemi, v neďalekej budúcnosti. Základ zápletky spočíva v tom, že sa ľudstvo naučilo „kráčať“ na rovnaké miesto v časopriestore na alternatívne Zeme v paralelných vesmíroch. S objavovaním nových svetov prichádzajú nové problémy pre jednotlivcov i celú spoločnosť. Dej sa v niektorých pasážach trochu naťahuje a mne osobne tam chýba istý zeměplošský šmrnc, napriek tomu som však prvé dva diely prečítala takpovediac na jeden šup. Tretí ešte nemám, no aj na ten čoskoro dôjde. Podľa kuloárnych informácií by už mala byť dopísaná aj štvrtá čať, ktorá by mala vyjsť niekedy tohto roku.

 

Svojím odchodom zanechal Terry Pratchett prázdne miesto na poličkách v knižniciach nespočetných priaznivcov, kde už nebudú pribúdať ďalšie diely z prostredia fantastickej Zeměplochy. Každá z nich stojí za to, aby sa k nej človek vrátil, pretože vždy sa dá nájsť nejaký ďalší skrytý význam či narážka, ktorú pri prvom prečítaní človek prehliadol. A prvé prečítanie čerstvo kúpenej pratchettovky bolo nielen v mojom prípade často nedočkavé a hltavé. Pri nejednej zeměplošskej časti sa stalo, že som knihu nepustila z ruky, kým som ju neprečítala od začiatku do konca. Ich čaro nespočíva v tom, že sa odohrávajú vo svete, ktorého je mágia bežnou súčasťou, ale v tom, ako autorov štýl dokáže čitateľa dokonale vtiahnuť do deja a spôsobuje, že s napätím očakáva, čo bude ďalej, drží palce postavám, ktoré prežívajú všelijaké peripetie, a vybuchuje smiechom nad slovnými hračkami vsunutými na nečakaných miestach.

 

Písať tu frázy o tom, ako si niektorí ľudia svojím dielom vyslúžia nesmrteľnosť, mi pripadá trápne a zbytočné. Celý tento kostrbatý článok je iba snahou o vyjadrenie hlbokej poklony, poďakovanie a vzdanie úcty niekomu, kto neopísateľným spôsobom obohatil môj svet, inšpiroval moju predstavivosť a postaral sa mi o dlhé hodiny strávené duchom na Zeměploche s jej obyvateľmi.

Budete mi chýbať, pán Pratchett.