Mnoho chlapov hľadá spôsoby, ako na prvom rande urobiť dojem na svoju vyvolenú. Keď sú už zúfalí, som tu ja, aby som im v tejto oblasti pomohol...

 

Zo série školení nášho najčítanejšieho denníka a najčítanejšieho ženského magazínu som si priniesol nasledovné poznatky. Dobrý, čo dobrý, výborný článok, musí začať pútavým nadpisom. Najlepšie vraj je, aby bol nadpis v opytovacej forme. Splnené. Ďalej tam má byť číslovka, to ľudí vraj pritiahne. Tak som tam dal číslovku a čo najväčšiu, aby to ženám pripomenulo napríklad  centimetráž penisu. 19 cm je že vraj viac, než dostačujúca miera, ale také 7 centimetrové monštrum tiež nie je na zahodenie. Školenie toho denníka končilo tým, že čitateľ si prečíta aj tak hocijakú pi*****u, tak načo sa snažiť písať niečo zmysluplné. K nadpisu ešte stačí prihodiť  obrázok nejakej nahej krásnej devy a je vymaľované. Druhá udalosť bol meeting redaktoriek časopisu Prvá žena. Tam som si osvojil úplne iné poznatky. Neuspokojené, škaredé, spuchnuté dievčatá/redaktorky  poúčajú ostatné ženy, ako chlapovi nenaletieť na prvom rande, ako sa s ním hneď nevyspať, ako byť nezávislé, ako myslia chlapi a podobné múdrosti. Síce rande videli naposledy vo filme s Jennifer Lopez, bývajú s mamičkou alebo s 9 kamoškami v neprerobenej garzónke v Petržalke a najbližšie k sexu boli, keď si našetrili na novú hlavicu do sprchy s rýchlejším prietokom vody a ďalej viete, čo s tou hlavicou.

 

Ako ste si už stihli všimnúť, tento článok ani trošku nekorešponduje s nadpisom. Mojim cieľom bolo pritiahnuť vašu pozornosť a keďže toto čítate, tak sa mi to úspešne podarilo. Chcem sa vrátiť ešte k prvému školeniu  s našim najsamlepším denníkom. Nedával som poriadne pozor, lebo som zabudol na tú najpodstatnejšiu vec – dokonale pútavý nadpis, ktorý dá okamžite všetkým na známosť, že sa bude nabetón jednať o umelecký článok redaktora, ktorý musí byť minimálne krížencom či potomkom Williama Shakespeara, Ernesta Hemingwaya a Ľudovíta Štúra. Sorry ľudia, žiadna spisovateľka či novinárka ma nenapadla. Teda napadli ma iba Ema Tekelyová a Evita Urbaníková, ale to by som bol rád, keby sa ich gény ani len zo srandy ďalej nešírili. Otázku a vysokú číslovku som síce splnil, ale nepodporil som nadpis tzv. dominantným slovom, zakončeným výkričníkom. Uveďme si pár ukážok:

 

„ŠOKUJÚCE! Sisa Sklovská jedáva na večeru hovädzie mäso. Môže si to dovoliť?“

„ŠKANDÁL! Erike Judínyovej vypadol z kabelky lubrikant. Čo vyvádzajú so Števom pod paplónom.“

„Drsný odkaz Nely Pociskovej Ďurovčíkovi: „Máš malý penis a v posteli si nestál za nič.“

 

Keď už toto nepritiahne náročného čitateľa, tak potom už neviem. Pripomínam, výkričník je povinný! Nadpis bez výkričníku je totižto ako ponorka bez stieračov.

 

Samotný článok by mal byť bez intelektuálnych zbytočností, lebo je veľká pravdepodobnosť, že by boli čitatelia prinajmenšom zmätení. Slová a slovné spojenia ako úroková sadzba, minister, tender, provincia by mohli v čitateľoch vzbudiť dojem, že im nebodaj redaktor nadáva a to rovno do ksichtu. Redaktorova kreativita pritom nemá hraníc. Článok o chlapovi, ktorý sa narodil bez penisu, mal v posteli stovky žien, pričom im túto kozmetickú vadu tajil 10 rokov a nakoniec mu šikovní plastickí chirurgovia vytvarovali nový penis z jeho ramena? Myslieť tento článok smrteľne vážne a nie ako skvelú ukážku čierneho humoru? Jasnééé, žiaden problém. Dosiahnuť čítanosť 50 000 a vyššie ? Bez problémov. Prij**b***sť tohto článku tromfne naozaj iba diskusia pod ním. Keď sa prechádzam po ulici, po nákupnom centre, som v MHD alebo hocikde, vidím mnohých budúcich držiteľov Darwinovej ceny ( vygoogli si to). Ale to nie je nič v porovnaní s ľuďmi v takýchto diskusiách. Nikdy som neveril, že medzi človekom a orangutánom bude taká tenká hranica. Možno raz tých orangutánov dobehneme. Keďže som nevymyslel žiadnu zaujímavú tému, ktorá by sa hodila do portfólia tohto denníka, proste ma vykopli ako žurnalistické bahno nehodné slovenskej žurnalistiky.

 

Preto som rýchlo utekal na meeting redaktoriek ženského magazínu Prvá žena. Najprv to začalo prednáškou krátkovlasej sufražetky, ktorá polemizovala s babami o tom, prečo je v Biblii prvá žena vytvorená z chlapského rebra, keď je žena jedinečné ľudské stvorenie nezávislé od chlapa. Žena si sama zarobí, na zábavu jej stačia kamošky a ani na sex nepotrebuje chlapa. Hodinová debata bola zakončená výrokom, že stvorenie prvej ženy z rebra bola jediná dobrá vec, ktorú chlap v histórií dokázal.

 

Prvá téma bola séria článkov typu „12 spôsobov ako zbaliť chlapa“, „Ako si podrobiť chlapa“, „3 typy chlapov, ktorým je lepšie sa vyhnúť“ a podobné klenoty estrogénovej žurnalistiky. Najviac ma zaujala rapavá, moletná, zatrpknutá redaktorka, ktorá písala článok „Ako nás chlapi vidia“. Nevymyslela to však sama, ale v spolupráci s 19-ročným študentom VŠMÚ Szilárdom, ktorého obľúbeným športom je krasokorčuľovanie, rád kreslí, spieva, obľúbeným nápojom mu je virgin mojitko (neviem, či také niečo existuje) či tekvicové mokačínko a ženy považuje za anjelov, ktorí práve zostúpili z nebies, aby nás chlapov vytrhli z pazúrov pekelných.

 

Čo nemôže  určite chýbať v každom čísle tohto magazínu sú reklamy na predraženú kozmetiku, šaty či topánky. Vycapia tam desaťkrát vyretušovanú modelečku s klobásami miesto pier, malými kozami a vybielenými zubami ako z reklamy na zubnú pastu. Alebo ako Ross Geller v jednom z dielov Priateľov, určite ste ho videli. Stačí si kúpiť šaty značky GUC*I, hodinky ARMA*I, kabelku PRA*A a potom budeš určite vyzerať ako Monika Flašíková Beňová, ktorá sa každý deň modlí k Pánovi Božkovi za to, že vymyslel botox a plastických chirurgov. Potom baby, ktoré majú jednu-dve kozmetické vady, šprintujú do obchodu, minú tam 200 eur, na ktoré ocko musel ťažko makať v bani či prehrabávať sa v hnoji, namachlia si gamby, zmaľujú sa ako rómske prostitútky, na pravú nefalšovanú Luíz de Vittón kabelku síce nemala, ale fejk tiež  môže byť, veď kto to rozozná? „Aj tak sú všetky LV kabelky fejky, veď tie štetky na to aj tak nemôžu mať,“ pomyslí si naša figurantka. Ľahko sa zarába na hlúpych ženách ((ľahšie na hlúpych chlapoch, ale to nie je teraz predmetom rozpravy).

 

Nemôžu chýbať fotky a rozhovory s naozaj krásnymi chlapmi. Husté vlasy, zamračený sexi pohľad, našpúlené pery, brucho ako pekáč na buchty, minimalistické slipky zmyselne stiahnuté, aby vynikol vytvarovaný porast nad pýchou tohto chlapa,  jemné a štýlové tetovanie s výrokom toho chudého Inda s okuliarmi, čo pasívne bojoval proti Britom. Ženy potom po troch dňoch autoerotiky vyjdú na vzduch, sadnú do Auparku či Eurovei a čo nevidia? Presne tak, nevidia ani jedného z tých chlapov. Skutočná realita je, že nie všetci chlapi vyzerajú ako z magazínu a keď aj náhodou na takého natrafia, tak ten na nich j**e ako na placatý kameň. Každý iný im potom pripadá ako chudák, ktorý im nesiaha ani po opätky ich fejkových šteklov.

 

Každá žena však chce byť pekná a to za každú cenu. Lebo škaredá žena je ako muž. Musí proste chodiť do práce.