Prišla stredajšia polnoc a s ňou výkriky, ktoré som laxne prisúdila vonku súložiacim mačkám. „Že sa im chce v tom teple, a ešte aj v kožuchu!“ pomyslela som si. V momente, keď som bola schopná rozoznať ucelené prvky slov, mi napadli len dve možné vysvetlenia. Buď sa mačky dali na štúdium cudzích jazykov, alebo sa u našich doma odohráva dranie z kože, na ktoré nemám pozvánku. Priskočím k oknu - nič nepočuť, otvorím izbové dvere, nech ľahšie lokalizujem zdroj hluku - ovalí ma intenzívna zvuková vlna. Mama hučí moje meno v tak vysokých tónoch, že všetky R vytvárajú praskliny v krištáli po babke.

S atletizmom, ktorým štandardne neoplývam, letím k nej. Skrčená v rohu spálne, vydesená na smrť roní hrach očami odolávajúc náletom zeleného lúčneho koníka. Čakala som, že v tej izbe uvidím minimálne začiatok genocídy, súdiac podľa pišťavého entrée, ale trt, dospelá žena a malý lúčny koník. Poslala som ju preč, zobrala pohár a chytila bazmeka narušujúceho nočný kľud. Moja mama zatiaľ začala utierať podlahu na chodbe, lebo to je logický krok, ak sa niečoho bojíš. Spanikár, nič sa nepýtaj, chyť handričku a utieraj. Doniesla som jej ho ukázať, nech sa pozrie, čoho sa bojí. „Daj tú kurvu preč, daj tú kurvu préééééč!“ sipela, mávajúc malými dlaňami ako za mlada na prvého mája, držiac mokrú handričku namiesto zástavy. Spojené národy čistých podláh mali prvý raz oficiálne zastúpenie vo fiktívnom sprievode.

Komickosť danej situácie mi nedovolila inak, než sa začať smiať. Smiala som sa a s kŕčom v boku padala k zemi, trímajúc toho koníka v pohári. Som veľmi praktický človek. Mama mi oznámila, že som krava, lebo sa jej smejem. Moja mama je vtipné stvorenie, samostatne neschopné reálneho života. Vždy, keď sa balí na dovolenku, nezabudne prihodiť kilo soli, propán-butánový varič a fľašku octu. Netuším načo, lebo ostatných desať rokov chodia s otcom na dovolenky len do hotelov. Naposledy, keď sa balila totožným spôsobom, som sa jej pýtala, či náhodou plánuje uviaznuť v divočine. Argumentovala, že nikdy neviem, kedy sa mi tie veci zídu. Vravím jej: „Áno, ale na ktorého boha ti je liter octu? Keby si sa stratila na opustenom ostrove, prvé čo by si spravila, by bolo, že by si začala odvápňovať rýchlovarné kanvice v okruhu dvadsať kilometrov?“ Opäť som sa dozvedela, že som krava.

***

Nemám rada beh. Vo všeobecnosti a dobre to vieš, tak nerozumiem, prečo sa ma naň snažíš zmotať. Nebežím ani ak vidím, že mi odchádza autobus, nevidím v tom zmysel. Beh bol pre mňa naposledy zábavou, keď otec prvýkrát doniesol krówky z Poľska. Dovtedy som bola zvyknutá na cukor len v červivých jablkách, a tak si vieš predstaviť, aký príval energie spôsobil môj prvý „sugar rush“. Dve hodiny som klusala po byte, až kým som nedala čelovku o dvere. Okrem pokusu o zabitie som si dodnes nevedela predstaviť situáciu, v ktorej by som dobrovoľne utekala. Mama sa rozhodla, že chce nové radiátory. Keď mám ja, tak musí mať aj ona! Za deň výmeny určila štvrtok. Nevadí jej, že chodíme do práce, ona má vtedy voľno.

Brat nahadzoval ventily na odpílené trúbky, i zrazu sme začuli podozrivo známe bublavé zvuky stúpajúcej vody. Jeden pohľad stačil na vyhodnotenie rovnice, ktorej neznámou bolo, kto z nás rýchlejšie príde k stúpačkám vo vchode. Bez slov sme sa zhodli, že moje vetché telo držiace hasák to zvládne rýchlejšie, než jeho 112 nabúchaných kíl zúfalo očami hľadajúcich akýkoľvek objekt aspoň náznakom pripomínajúci vedro. Hľadám v databáze slov iné než kokot, no nenachádzam vhodnejšie pomenovanie pre človeka, čo pustí ventil aj napriek oznamu o výmene radiátorov. Dáka dobrá duša (zrejme ten kokot) bola vo výťahu na ceste nahor. Povieš si: „Zákon schválnosti!“. Ja si poviem: „Do piče!“. A tak si hopkám dole ôsmimi poschodiami tempom, ktoré ženie moje srdečné BPM na úroveň priemerného DnB tracku, snažiac sa odvrátiť katastrofu kolosálnejšieho dosahu, než vylúčenie Sagana. Na štvrtom poschodí sa mi zastavil dych a okolo druhého poschodia som si začala predstavovať, aké vence budeme mať na kare, keď nás naša máti pozabíja. Ostatné metre som videla len na fialovo. Zastavila som ventil a s posledným utiahnutím vracala ako šteňa. Vraj sa na spoločenské dno klesá rýchlo. Môj odhad je asi 42 sekúnd.

***

Je len utorok ráno a ja som sa už stihla stať eskort službou pre ježka. Ani jeden z nás nečakal, že sa situácia uberie týmto smerom, keď sme sa stretli. Rozkročila som nad ním nohy ako bránu do neba, no jeho reakciou bolo, že sa schúlil do klbka. Trochu nevychované z jeho strany, vzhľadom na to, že stál v strede cesty, myslela som, že má iné ambície. Vravím si, nevadí, nenechám sa predsa odbiť predstieraným nezáujmom a hrou na nedostupného. Nevadilo mi ani, že blokujem premávku a jazdia okolo mňa trúbiace autá. Kupodivu moja odozva na trúbenie v znení: „Mám medzi nohami ježka, ty hovädo!“ sa nestretla s očakávaným uznaním.

A tak sme ostali sami, len ja a on a tlmené svetlo nočných lámp. Zapínajú len každú tretiu, mesto šetrí. V diaľke som videla, ako mi odchádza prvý, aj druhý, aj dvanásty autobus. Snažila som sa rozumne ježkovi vysvetliť, že takto to ďalej nepôjde, jeden z nás musí ustúpiť a ja to v záujme jeho bezpečnosti nebudem. Ak by ťa zaujímalo, či je ježkovčina ťažký jazyk na naučenie, tak nie, nie je. Stačí len silno funieť. S nevídanou plynulosťou som mu odfunela svoj plán. Zrejme pochopil, že hádať sa so ženou o piatej ráno nemá význam. A možno len zabralo moje: „Ňuf ňuf ňuf ňuf chŕŕŕŕŕ ňuf ňuf ňuf!“. (Preklad: „Buď pohneš tou zježenou riťou, alebo ťa budú lúpať z cesty, keď sa vysušíš, vyber si!) Vzdal sa, rozbalil klbko  a nesmelo šmatlal za mnou.