S obavami som vystúpila z autobusu č. 39 na Mlynoch. Už len samotná jazda bola zážitok, pretože nikdy by som nepovedala, že sa do neho môže zmestiť toľko ľudí, batohov a kufrov a k tomu jeden trpezlivý kolega rodu slsp.  A to som ešte netušila, že takto budem cestovať takmer každý deň.  Horko ťažko som vystúpila, niekto po mne hodil ešte môj batoh (ako dobre, že som nevzala aj tie zaváraniny, čo mi nasilu strkala mama). K mojím nohám však dopadol ešte cudzí kufor a igelitka, ktorá mi tiež nebola povedomá. Nič to, majitelia sledovali, kde bude miesto dopadu a tak o chvíľu sme si už batožinu spravodlivo rozdelili a už som mala prvých známych. Podľa pokynov som začala hľadať kanceláriu, kde som sa mala prihlásiť a vyfasovať kľúč od izby. Veľmi som sa namáhať nemusela. Rad sa ťahal takmer až k zastávke, kde som pred chvíľou vystúpila. Čo už, niekde prespať musím, takže počkám. A čakanie trvalo pár hodín. Za tých pár hodín v radovej zástavbe ste však stihli všetko, dohodnúť si rande, ochutnať špeciality kuchýň rôznych krajov a vypiť si, odbehnúť si do mesta aj pospať si.

Konečne som dostala vytúžený a vystáty kľúč.  Prídem na izbu, pôjdem sa osprchovať a oddýchnem si. Konečne som našla izbu, odomkla dvere a vošla. Očividne som tu bola prvá, spolubývajúce ešte nedorazili. Izba bola malá so starým nábytkom a podľa počtu postelí som pochopila, že tu budeme tri. Ten kto býval na intráku vie, že táto informácia  nie je pravdivá. Lebo počet spiacich na izbe sa rovná súčtu ubytovaných a ich frajerov, priateľov, spolužiakov, jednoducho tých, čo nemajú kde hlavu skloniť. Ale ja som tu bola zatiaľ sama. Otvorila som balkónové dvere vo viere, že je to balkón. To som nemala robiť. Od tej chvíle sa to totiž stal vchod a východ pre rôznych ľudí. Balkóny boli totiž pospájané a ak ste sa chceli dostať na chodbu, najľahšie to išlo cez akúkoľvek izbu. Niektorí prechádzajúci pozdravili, niektorí sa slušne opýtali, či môžu prejsť a niektorí jednoducho prešli. Ak ste boli sčítaný a obchodne založený dokázali ste tento pohyb cez vašu izbu využiť. Od každého ste si vypýtali niečo. Nie prachy, boli sme študenti, tie nemal nikto. Ale potraviny, cigy a chľast sa dali nájsť vždy. A ak ich nemal prechádzajúci, vždy vám odporučil niekoho v blízkosti a vy ste už len zaklopali na dvere a cudziemu človeku oznámili, že vám má dať zháňaný tovar, lebo nás poslal ten a ten. Dodnes sa čudujem, ale fungovalo to.

Sprchy a záchody opisovať nebudem. Jednoducho všetky záležitosti ste riešili mimo intrák.

V podvečer dorazila spolubývajúca. Nasratá a k tomu ešte aj blondína. Celý večer so mnou neprehodila  ani slovo. No nič, musím prelomiť ľady, tak začnem ja. Využila som príležitosť, keď sa vybaľovala a skúsila som to najskôr na  ženskú strunu.

„Jéj, ty máš taký istý šampón, ako ja“

„Mám taký, aký mali v obchode“ zavrčala

„Vieš čo moja? Strč sa...“ pomyslela som si  a už som si ju nevšímala.

Lenže prišiel večer a potom noc a v tej tme sme si uvedomili, že nie sme samé. A keď svetlo zaplavilo izbu, zdesili sme sa. Boli všade, väčšie menšie, samotári, aj skupinky – šváby. „Ty berieš ľavú a ja pravú stranu, ostatné dorazíme spolu.“ rozdala pokyny bloncka. A začal sa masaker. Pravá dedinská zabíjačka švábovačka. O dve hodiny zadychčané a spotené (áno Potwor, stále len tie šváby) sme išli spať s tým, že ráno múdrejšie atď.

Ráno viedla naša prvá cesta do kancelárie, kde sme žiadali novú izbu. A nie len my, ale tuším celý náš blok. „No, pozrite, ja môžem nahlásiť hygiene, že sa objavili šváby, ale internát bude okamžite zatvorený a iné izby už nemáme. Takže si zariaďte privát, alebo hotel. Alebo počkajte do Vianoc. Cez Vianoce môžeme zatvoriť a vystriekať to.“ Odpovedala pracovníčka na naše otázky. Privát, alebo hotel? U mňa nepripadal do úvahy. Jednoducho som na to nemala. Tak fajn musíme vydržať.

A tak sme zakopali vojnovú sekeru so spolubývajúcou aj s malými kámošmi. Tých už až tak veľa nebolo, asi si medzi sebou dali informáciu, že na našu izbu liezť nemajú, lebo tam bývajú dve šialené agresívne ženské. Z bloncky sa vykľula skvelá baba, ktorá len nemala rada ženy, tak sa s nimi nebavila. Mňa vzala na milosť, možno kvôli spoločnému nepriateľovi.

Tretia spolubývajúca sa neukázala ani na druhý, ani na tretí deň, takže sme si pomaly zvykli, že je to niekto, kto existuje, ale mimo nás.

Kto žil na intráku tak vie, že vždy bol dôvod na oslavu. Izbovice, chodbovice len tak frčali a vždy sa niečo dialo. Zrejme o tom, čo sa na takýchto akciách deje kolovali rôzne historky, pretože keď sme jeden deň s chalanmi zaklopali na izbu, kde sme netušili, kto býva, otvorila nám dievčina, príliš slušná, aby tu vydržala dlhšie ako rok. Jeden z nich jej oznámil, že bola vyžrebovaná a že sa musí s niektorým z nich vyspať, ale že k nej budú dobrí a môže si teda vybrať. Dievčina zvýskla a naradostená sa opýtala: „Júúj, tak už sa to začalo?“  Neviem, či jej niekto dopredu povedal, že na intráku sa znásilňujú panny, ale táto sa očividne potešila.

Rehotali sme sa ešte aj na druhý deň a táto hláška u nás zľudovela.

Tretia spolubývajúca sa zatiaľ neukázala, ale na malý moment sme zazreli jej ksicht v škole. Úzka tvár, tenké pery, okuliare a vlasy neurčitej farby. Bŕŕ, nechcem ju mať na izbe, nech ostane tam, kde je.

Až jedného dňa sa otvorili dvere a tam stála ona – s kufrom a prísnym výrazom. Volám sa Alica a  a pred týždňom som sa vydala za Nemca. „No a čo? Mám zaspievať  O Tannenbau? Alebo niečo od Rammstein?“ Milostivá sa však takto predstavovala každému, tak sme pochopili, že je to pre ňu dôležitejšie, ako všetko iné. Hlavná úloha bola teda jasná. Dostať ju z intráku čo najskôr preč. Ale ako? Jasné, šváby budú to najlepšie riešenie. Začal teda boj, buď my, alebo nemecká žena.

Ako to dopadlo? Nabudúce....