Nejdeš s nami do Bejrútu? Sa ma tak raz kamarát opýtal. Bez nejakého rozmýšľania som sa prihlásil, že idem, však čože by som doma hnil. Z Viedne tam začali lietať Srbské aerolinky s prestupom v Belehrade, za celkom prijateľné ceny, pár kliknutí a letenka bola vo vrecku. Či vlastne v počítači. Po čase som zistil, že to je Blízky východ. Potom, že sa tam strieľalo a nejaké vojny boli. Potom, že je to vedľa Izraela. A keďže je známe, že Izrael je obkľúčený samými nepriateľmi sídliacimi na jeho území, tak tam vždy hrozí, že si prídu s tankami poorať polia. Prečítal som si, ktoré časti naša ambasáda neodporúča navštíviť. A už radšej nič nezisťoval. Hlavne, že sa ide na výlet.
V rámci spoznávania matičky Európy som mal 12-hodinový prestup v Belehrade. Ostatní šli viac „na priamo“. Pekné je to mesto, asi ako Bratislava. Keby tam niekto šiel, tak múzeum Nikola Teslu je fasa. Aj ich historické vojenské múzeum v miestnej pevnosti. Škoda len, že anglické popisy majú až tak od prvej svetovej vyššie. Faktom je, že tam majú problém so značením, sem-tam je čosi v azbuke, sem-tam čosi v latinke, či niektoré názvy ulíc ani nie sú. Tiež by mohli mať aj autobusové nástupišťa označené, či keď už sú, tak aby autobusy aj stáli tam kde majú. Ale to sa snáď časom doladí.
Večer späť na letisko, stretnutie s tými, čo nechceli tak dlho prestupovať, a o 4:00 miestneho času sme dorazili do Bejrútu. Tam nás čakal vopred objednaný taxikár, čo vyzeral ako superMario. Fúziky a červená šiltovka. Po treťom prejazde na červenú sme pochopili, že sme v inom svete a že na cestách to funguje trochu inak. Všetky značky či pruhy na cestách, blinkre, semafory tam majú len informačný charakter a nikto sa nimi príliš neriadi. Načo aj. Často bolo vidno, že čiary na ceste sú zatreté na čierno, aby nemýlili. Zebry pre chodcov tam nepoznajú, hlavnú a vedľajšiu tiež nie, trúbenie je veľmi časté. Väčšina je ale typu: "Som tu, tak si ma všimni a nenabúraj do mňa." a nie ako u nás: "Ty tri bodky! Čo ti už úplné tri bodky? Nakopem ťa do troch bodiek!". Všetci sú ale ohľaduplní a navzájom sa púšťajú, predbiehajú len pomaly, zipsujú sa. Celkovo som mal dojem, že sa tam jazdi plynulejšie a rýchlejšie ako tu. Hocikto od nás by sa v tomto štýle stratil, ale tam to tak nejak pasovalo. Autá sem-tam obité nejakými štuchancami, občas až tak, že sa nedala rozpoznať značka či model vozidla. Ale dali sa vidieť aj klasické mercedesy zo 70tych rokov, čo ešte prežili a jazdili.
Miestna klíma asi prospieva a autá sa tak neničia, aj superMario na svojej toyote corine z 96. roku a najazdeným miliónom kilometrov bol toho dôkazom. Hotel bol fajn, vychutnal som si nosiča kufrov, chlapíka, čo otváral dvere, peknú recepciu a uchádzajúcu izbu. 4 hviezdičky ale znamenali par chybičiek, ako napríklad, že na izbe nebola vývrtka, alebo poháre, či všade prítomna slaná voda v kuchyni aj v sprche.
Bejrút je hlavné mesto a je pri mori, tak na začiatku sme sa vyrútili tam. V blízkosti ubytovania bola možnosť ísť do niekoľkých klubov, ktoré aspoň oddeľovali miestnych obyvateľov chudobnejšieho charakteru, a bol tam celkom poriadok. Cena tomu zodpovedala, každý deň by sa tam chodiť nedalo. Ochotne sa postarali o slnečníky a pivo. Miestni ľudia boli veľmi milí. Napríklad v bazéne sa nám prihovorila miestna Libanonka Rita s veľkými... očami, že odkiaľ sme. Mala z nás radosť, lebo že robí pre Etihad airlines a že pozná viac Slovákov u nich a že aké je to super, že už chodíme na dovolenky aj tam k nim. Poradila, kde čo isto pozrieť a navštíviť. Podľa jej rád sme nenašli jeden super bar na streche. Alebo jeden miestny kaviarnik z chudobnejšej štvrte, od ktorého sme chceli kúpiť také tie ich malé pekne šálky, a rovno nám 2 daroval. Všeobecne, keď niekto vedel anglicky, tak sa rad porozprával a pomohol čo mohol. Náš prvotný strach z miestnych tak opadol a neskôr nebol problém ísť aj na miestne verejne pláže. Tak či tak tam bolo málo miestnych aj turistov.
Večer sa šlo do centra mesta, ktoré okrem áut bolo akési prázdne. Vojny si vyžiadali svoju daň, Obnova začiatkom 90 rokov sa však podarila. Väčšina budov pôsobila ako novostavby, miestna mešita hneď vedľa kostola a rímskych vykopávok pôsobila monumentálne. Ulice lemovali výškové budovy, občas sa vyskytol nejaký betónový skelet so stopami po guľkách. Centrum mesta okolo Libanonského parlamentu je ohradené závorami a vojakmi, udržiavajúcimi poriadok. Pár reštaurácií, nejaký suvenír-shop i luxusný veľký obchoďák však zívali prázdnotou. Celkovo sme zistili, že v samotnom Bejrúte vlastne nič nie je. 15 rokov občianskej vojny zrušilo skoro všetky múzeá a kultúrne pamiatky.
Ďalšie dni sa cestovalo po krajine. SuperMario nás povodil po miestnych pamätihodnostiach - múzeum mydla, staroveké trhy v Saide - škoda, že zabudol, že je víkend a sú zavreté. Majú to tam také srandovné, víkend je v piatok a nedeľu. a v polku soboty, kvôli prispôsobeniu sa rôznym náboženstvám a okolitým štátom. V Tyre sme našli parádnu pláž, s kopou piesku, minimom ľudí a vodou hádam 30-stupňovou. Ďalší deň Byblos so zrúcaninami križiackeho hradu a reštauráciou založenou istým Pepem, miestnym dobrodruhom, podnikateľom, a vraj aj kurevníkom a pasákom. Zaslúžil sa o rozvoj turistiky a tak ho tam majú radi. A mal na stene fotky s rôznymi slávnymi ľuďmi a celebritami. Napr. s naším bývalým prezidentom Obuvníkom. Odkaz na trip advisore neklamal, jedlo bolo drahé a uchádzajúce.
elektroinstalacia v Saida-e
Z prírodných krás bola veľkým zážitkom jaskyňa Jeita Grotto, pekne spravená, nasvietená, plná kvapľov rôznych tvarov, aj s výletom na loďke po jej vodnom systéme. Akurát zakázali fotiť. Celý deň zobral výlet cez hory - až do výšky 3000m nad morom, aby sme sa dostali na libanonskú plošinu, plodné to údolie. Tam sídlia nejaké tie miestne vinice, s ochutnávkami. Chutilo. Cieľom cesty bolo ale mesto Baalbek, ležiace asi 7km od hraníc so Sýriou. Tam sa totiž nachádzajú staré Rímske zrúcaniny známe aj ako Heliopolis. Jeden Heliopolis je v Egypte, toto je ďalší. Podľa miestneho rozprávača si tam dávali rande Kleopatra s Marcom Antoniom, minimálne boli vytesaní do reliéfov. Ruiny zemetrasením zničených chrámov stále pôsobili monumentálne. Obrovské stĺpy, ťažké kamene úctyhodných rozmerov, zložitá práca kamenárov na hlaviciach stĺpov, strechách, stenách. Pre mňa teda zážitok. Aj to, že sme tam boli viac-menej skoro sami. Tak 10 turistov max. A iba raz bolo počuť streľbu kdesi na kopcoch. Cestou tam bolo asi 5 cestných kontrol, vojaci s guľometnými hniezdami a obrnenými vozidlami si prezerali naše pasy. Predsa len, Libanon má skoro 5 miliónov obyvateľov a k tomu približne 6 miliónov sýrskych utečencov (zdroj superMario, OSN reportovalo len čosi okolo 1,5 milióna), čo sem-tam robia bodrel. A číslo rastie. Rozlohou je Libanon pritom veľký asi ako Trnavský a Nitriansky kraj dokopy.
Baalbek - Heliopolis
Odtiaľ zase späť k pobrežiu. Cédrové lesy, paláce, kostoly, mešity... to už sa akosi zlieva dokopy. Ono vlastne či nová, či tisíc rokov stará stavba, kameň má rovnakú farbu a líši sa len vyžratosťou povrchu a tak sa to z diaľky aj ťažko rozoznávalo, že čo je čo. Takto to majú viac-menej po celej krajine. Skôr tie hory, údolia či banánové plantáže dávajú krajine charakter rozmanitosti. O niečo viac ako polovica obyvateľstva je moslimská, zbytok sú kresťania. S toleranciou navzájom nemajú problém. Aspoň teraz. Čo ma prekvapilo, takú tú klasickú arabskú ženu, ktorej vidno len oči, som videl len jednu a aj to len v aute kútikom oka, ostatné mali len previazané šatky cez vlasy a bradu. Takisto tie klasické stereotypy aké by som čakal v tomto regióne, sa vôbec nediali. Na uliciach aj v trhoch ma nikto neťahal, a nepresviedčal o návšteve jeho obchodu a na mnohých miestach bol tovar označený cenovkami, žiadne zjednávanie sa nekonalo. Tam kde, cenovky neboli, som sa dozvedel cenu rovnakú, či veľmi podobnú tej, čo mali inde. To je veľké plus, keď turistu nikto do ničoho nenúti. Kiež by sa tak mierumilovne a zhovievavo správali všetci v regióne. Zaujímavá bola aj ich prezamestnanosť. V kaviarni pobehovalo 10 zamestnancov, pričom každý mal svoju úlohu. Jeden zberal poháre, ďalší vymieňal uhlíky na fajkách, iný bral objednávky, ďalší odnášal prázdne poháre. Preto aj keď ich tam bolo veľa, na vykonanie požiadavok sme čakali nadpriemerne dlho, lebo vždy bolo treba nájsť a zavolať človeka so správnou funkciou.
Celkovo by som Libanon zhodnotil ako zaujímavú krajinu, západne orientovanú, turizmom neskazenú, s v pohode ľuďmi (aspoň tými čo sme stretli), kam by sa nemusel báť isť hocikto – teda aspoň teraz, situácia sa môže zmeniť, predsa len je to nepokojný región. A možno sa treba aj poponáhľať, lebo že koniec sveta bude o 3 mesiace ( zdroj superMario ). Cestovaniu zdar.
