Je to pár týždňov, čo som zmenil pôsobisko výkonu trestu a našiel si nového motrokára, ktorý ma môže vykorisťovať ako sa na správneho podnikateľa/korporáciu patrí. Mojím hrdlom od vtedy pretieklo už slušné množstvo vína a tak bola moja trauma mierne rozpustená.

 

Ale pekne po poriadku. Z O2 sme sa viacerí pobrali inam, pretože sa s Lackom Mackom už nedalo existovať. Najprv odišla kamoška do banky a keďže sa jej páčilo, snažila sa zlanáriť i nás. To, že za to mala provízie, sme sa dozvedeli až neskôr.

 

Príprava na pohovor bola celkom zaujímavá. Mal som už všetky infošky ako to prebieha, aké otázky sa pýtajú a pripravila ma i na trápne scénky. Prijímací pohovor mal viacero kôl, pričom prvé sa uskutočnilo v centrále pri pýche Bratislavy, autobusovej stanici. V mojej skupinke na prvom kole bolo cca 12 utečencov, pardón, dobrovoľníkov na pracovnú pozíciu s erotickým názvom – poradca klienta.

 

Poviem Vám, že bez prípravy by to zvládol málokto, pretože okrem mňa vedel odpovedať na otázky len 1 uchádzač. Keby som sa uchádzal o vysokošpecializovanú prácu v nejakej vedeckej spoločnosti, nič nepoviem. Ale tu sme sa hrali na strááášne dôležitých a tak padali asi takéto šmakovice:

 

Ako dlho je ich banka na trhu? Koho to zaujíma.

V ktorých štátoch má pôsobenie ich skupina? Ja chcem pracovať tu, nie v iných štátoch.

Aké majú produkty? To ma snáď dokážu naučiť, aký má význam to vedieť?

Aké majú úrokové miery? Ehm...prehnane vysoké, uvedomte sa.

 

A takto nejako to pokračovalo pomerne dlho, ale musím uznať, bola sranda pozerať sa na tie tupé tváre ostatných, nie že by som bez kamoškinej prípravy vyzeral inak. Pohovor bol zakončený tým, že nám huby potreli medom, pikaom, nutelou a ešte posypali cukrom. Tak krásne sa pochválili, ako sa dá v banke pekne zarobiť, aká je to prestížna práca a aké styky môžeme získať. Až neskôr som zistil, že to asi mysleli svoje platy a styky možno tak s nimi na vianočnom večierku v prítmí rohového stola, po pár pohárikoch vodky.

 

Druhé kolo, keďže som uspel, prebiehalo už na pobočke asi podľa toho, ktorý vedúci/vedúca prejavil o vás záujem. A tu už to prišlo, blbého vystriedal ešte blbší a tak som mal aj otázku, prečo chcem odísť z O2. Ako to fakt čakajú, že im niekto povie pravdu? Prečo im nestačí odpovedať na to len raz? Akú má logiku pýtať sa túto question 4x? A keď je tá ich banka taká skvelá a pracovať pre nich je výsada kráľov,  na kieho fasa ma idú presviedčať, že mám super prácu, tak prečo by som chcel pracovať v banke? Ale aj túto mínu som zaľahol, asi podľa očakávaní a tak ma nakoniec prijali. Aj by som povedal jupííí, ale už vtedy mi malo byť jasné, že toto zaváňa kokotizmom. Následne sme sa dohodli, kedy mám prísť do práce.

 

Prvý deň v práci, všetci poznáte to napätie, tých motýľov v brušku ako pred prvým sexom, ktorý aj tak stál zaprd. Tak nejako prebiehal i môj prvý deň. Prídem na pobočku, zamknuté, nikto vo vnútri. Tak klopem, búcham, zúrim, pičujem....aha osoba. Mávam a pani upratovačka ma pustí dnu, dosť odvážne na to, že ma v živote nevidela. Po chvíli príde prvý zamestnanec, ja pozerám na ňu, ona na mňa, chvíľka napätia. Už som len čakal, kedy medzi nami preskočí iskra a ja padnem k jej nohám; ženy a ich paralyzéry. Našťastie vytiahla z kabelky len telefón a volá vedúcemu, hmm...krása, ten zabudol, že mám prísť ja i ďalší nováčik. Máme si vraj sadnúť do jeho kancelárie a čakať.

 

A tak sme čakali, čakali a čakali, už sme v tom boli skoro majstri, keď tu zrazu... šéfinko. Pánko sa uráčil prísť po obede, nám to bolo jedno, platia nás za hodiny, tak nech to trvá. Ako prišiel, tak mohol rovno i odísť. Keďže na nás zabudol, nič nebolo pre nás pripravené. Ani miesto na sedenie, prihlasovacie údaje, zamestnanecká karta, kľúče, skrátka nič. Pravdepodobne si uvedomil, že v našich očiach vyzerá presne tak ako sa správa, a tak nám po pobočke pozbieral letáčiky pre klientov, aby sme si mali čo čítať.