Začalo to všetko masážou. Polihovala som nič netušiac na masážnom lôžku a tešila som sa, ako uvedomelo sa starám o svoje zdravie. Niet nad prevenciu! Možno pošlem fotku zdravotnej poisťovni, nech si ma vyvesí do vestibulu ako príklad vzorného poistenca. Navyše mám rada svoju masérku Elen. Nedá sa nemať rád niekoho, kto sa tak oduševnene zaoberá mojím telom. Už som si aj zvykla, že súčasťou reflexných masáží je aj jemné, takmer nežné hladenie, ktoré som sprvu pochopila ako aktivitu mimo proces, ktorou mi chce niečo naznačiť. Do tváre som jej nevidela, cez dieru na masážnom ležadle som mala k dispozícii len pohľad na útle nôžky v ortopedickej obuvi, ale pamätala som si, že je veľmi pekná. Zvažovala som, či predsa len neskúsim v živote aj niečo iné ako hetero a cez dieru som sa diskrétne šeptom spýtala, či to hladenie niečo znamená...

„Znamená upokojovanie svalov po aplikácii tlakových techník,“ vysvetlila mi pobavene a pridala príhody s klientmi, ktorí sa pred klasickou masážou chrbta vyzliekli donaha, alebo sa dožadovali masírovania v medzinoží. Samozrejme, vraj zbytočne. Ostali sme teda s Elen pri masážach.

Po masáží sa má oddychovať, žiadna fyzická aktivita, ani cvičenie, a tak som sa vybrala na fajnú prechádzku s naším psom. Uvoľnené svalstvo sa tešilo z pomalého pohybu pod stromami, aj stromy sa tešili a pes sa radoval chvostom, parádny relax. A potom sme stretli iného psa, zrejme v zlom citovom rozpoložení, rozzúril aj toho môjho a zmenil ho na trhača. Fuck it! Trhol tak vôdzkou, až svaly uvoľnené masážou a voľne plápolajúce okolo skeletu ako zástava mieru stuhli prekvapením. Ranné prebúdzanie na druhý deň bolo horšie ako prekvapenie občanov po tohoročných voľbách. Bolesť až vystreľovala do pravej ruky. Nemohla som ňou trebárs ani hajlovať (nerobím to, ale čo keby to tu bolo raz treba?!), ani ukazovať deckám, ako mám upratovania po nich už totálne nad hlavu (toto robím, čiže aj upratujem, aj ukazujem nechuť).

Počas nasledujúcich dní som sa snažila rozchodiť chrbticu jogou (au, píp, au, pííííp... hinduistom by sa moje sprievodné slovo zrejme nepáčilo), za účelom prehlušenia bolesti som nasadila zvýšené pracovné úsilie (kolegovia navrhovali utratiť ma), večer som zasa bolesť porážala chľastom alebo bohapustým nadávaním (keď chľast došiel) a celé toto trápenie som musela ukončiť, lebo ma decká pristihli plakať. Pred deťmi sa neplače. To ma naučila nemocnica. Deti strácajú v mame, ktorá plače, oporu.

A tak mi neostalo nič iné, len navštíviť príslušné zdravotnícke zariadenie. Netušila som, že to bude ešte väčšie trápenie. Nechce sa mi otravovať opismi preplnených čakární, dlhých čakacích lehôt nielen na vyšetrenia, ale čo je šok, aj pridlhé čakanie na následnú rehabilitáciu po skončení medikamentóznej liečby. To akože za tri mesiace rehabilitácia? Veď to ma môže za ten čas znovu seknúť?! Kolegyňa, ktorá má s uvedenou diagnózou už skúsenosti (súčasne ma obvinila, že si nielenže podľa nej nadstavujem menštruačný cyklus, ale už kopírujem aj jej diagnózy!) mi vysvetlila, že sa jej to už raz stalo, veď máme sedavé zamestnanie a tento folklór k tomu patrí.

Našťastie, pacient si môže vybrať rehabilitačné zariadenie, tak som si našla jedno, kde mali prijateľné voľné termíny. Mala som šťastie na fyzioterapeuta, robota ho bavila. To je vždy na ľuďoch vidieť. Prechádzal mi prstami po chrbtici, oči privreté a sem-tam sa ma niečo spýtal a odrazu vedel aj bez RTG snímky, v akom stave mám každý jeden stavec a čím všetkým si prešiel môj ubolený chrbát.

Odrazu som sa hanbila pred svojím chrbtom. Naozaj si toho odniesol už priveľa. Celé mesiace som mu nedovolila odpočívať, skrútený trpel na stoličkách a v kreslách pri detskom nemocničnom lôžku, často do hlbokej noci a potom znovu od skorého rána hrkotajúceho skúmavkami, stres mu zauzľoval svaly ako povrazy. A zohýbal sa k deťom, ktoré sa učili chodiť. To jedno, ktoré dlho chodiť nevládalo, ohýbalo ako búrka stromy. Sem-tam stuhol v nemom úžase, ako na neho môžem tak kašľať a ja som ho upokojila občasnou masážou a upiekla mu srnčí chrbát. Ani sa nečudujem, že s tým sekol. Načo mne, nevďačnici, bude slúžiť ako nevoľník?! Mea culpa.

Pochválila som fyzioterapeutovi jeho profesionalitu a on sa mi priznal, že už aj na prechádzkach sa pozerá na ženské kvôli ich chrbticiam. Najlepšie vraj vidieť na tých mladučkých štíhlych, keď sú len tak priliehavo oblečené, lordózu a kyfózu. Tvárila som sa, že mu verím, o aké krivky mu na tých fešandách ide a pokrútila som pohoršene hlavou nad jeho nechápajúcou frajerkou. Však je jasné, že choroby z povolania sú potvory.

V rámci rehabilitácie mi fyzioterapeut vysvetlil, že počas celého dňa, kedy sedíme pri počítači, by sme mali po nejakých dvoch hodinkách aspoň na chvíľu rozhýbať krčnú chrbticu, skúsiť pár cvikov. Obzvlášť decká vysedávajúce pri počítači si spôsobujú trvalé poškodenia chrbtice. Zhruba do dvacinky si nenávratne vykrivia chrbticu, obzvlášť tú krčnú a v neskoršom veku majú postarané o tanečnú zábavu platničiek. Budú im vyskakovať jak z toastovača.

Učil ma trpezlivo všetky potrebné cviky. Rozčuľovalo ma akurát to, že ako žena mám schopnosť uvažovať nad viacerými vecami naraz, a tak počúvam pokyny fyzioterapeuta, vystieram plecia, priťahujem k sebe lopatky a súčasne premýšľam o tom, ako obmedzím deťom počítač. No dobre, lenže tie mrchy tam polezú, keď nebudem doma! Dobre, tak ho zaheslujem. Určite to heslo prelomia, už vidím do ich čiernych hackerských duší! Zároveň bradu pritláčam do krčnej jamky, fyzioterapeut tomu hovorí, že mám dať hlavu akože do pomysleného šuflíka. Môjtybože, vo filme Anthropoid strčili tomu mučenému chalaniskovi pod nos matkinu hlavu vo vedre, až to ho zlomilo. Hádam aj mne deti neodrežú hlavu za to, že im zaheslujem počítač. Však je to pre ich dobro, mrchy jedny mizerné. Keď ma nahnevajú, tak im ho rozoberiem. Cvičiteľ zdôrazňuje, že cvičenie je účinnejšie ako kúpa novej kancelárskej stoličky. Docvičené. Počítač rozobratý.

„Budete vedieť cvičiť takto aj sama? A vôbec, budete to robiť? Väčšina ľudí po odznení bolestí prestane cvičiť,“ povie a zatvári sa ako Nostradamus. Horlivo prikyvujem a vysvetľujem mu, že som si objednala cez internet elastické lano na SM systém a už to je prvý krok k cvičeniu.

Na toto všetko som si spomenula o pár dní, keď som pri upratovaní naďapila na to lano a premýšľala som, čo som s ním chcela robiť. Plná výčitiek svedomia som odrazu cítila smutný zanedbaný chrbát. Ako väčšina mám tendenciu utešovať sa, že však aj iných chrbát bolí, tiež ho zanedbávajú a hocikoho z času na čas sekne. Dokonca som dospela vo svojich úvahách tak ďaleko, že som sa skoro stotožnila s vedeckou štúdiou ekológa Silvera, ktorý tvrdí, že preto majú všetci ľudia na zemeguli problémy s bolesťou chrbta, lebo nás na Zem vysadili mimozemšťania, sme z inej planéty a naša kostra si doteraz nezvykla na väčšiu gravitáciu. No môžem ja cvičiť, koľko chcem, keď nie som z tejto planéty! Nabudúce to poviem svojmu lekárovi, aj keď riskujem, že mi dá žiadanku inde ako na rehabilitácie.

„Dnes ti to sekne,“ povie mi kolega vo výťahu a chrbát mi pri tom slove poskočí. Usmejem sa, poďakujem a opravím ho, aj keď určite v duchu zo mňa urobí grammar nazi, že by som sa oveľa viac potešila komplimentu, ako mi to dnes pristane.