A dones kilo cukríkov. Zober tie s tým citrónom na obale a potom ešte s makovým kvetom. A nevystávaj zase dlho pri tom počítadle. A potom pozri, či im doviezli banány, alebo mandarínky.

Skoč do rusov bol najčastejší povel u nás doma, častejší, ako daj si šunku. Len raz si to otec vzal príliš k srdcu, to keď mu ožratý oficier zobudil novopečeného syna a skočil do Rusa a malo to dosť tiahlu dohru. Rus bol v tých rokoch niečo ako živočích tesne pred vyhynutím, hájený až za hranicu únosnosti vtedajšieho obyvateľa ČSSR. Sovietsky človek – idol každého z nás. Niektorí s nimi museli vychádzať dobre, niektorí nemuseli, niektorí nechceli. Dobrý príklad bola naša rodina. Mama, ako učiteľka v ich škole, musela, ja som nemusela, otec nechcel. Dodnes je mi záhadou, ako oni dvaja mohli fungovať, lebo ideologické rozpory by vo mne zabili akúkoľvek lásku, ale zrejme to mali ošetrené, že mama šprtala po večeroch VUML a otec si púšťal v kočikárni Slobodnú Európu a keby niekto znenazdajky vošiel, stružlikal pro forma kukučkové hodiny. Tie hodiny za toľký čas aj reálne vystružlikal, namoril a čo už mal robiť, tak ich aj nalakoval a spojazdnil. Kukučka potom vyrevúvala každú hodinu, kým jej naše batoľa nezakrútilo krkom. A tak budú pre mňa kukučkové hodiny naveky niesť symbol neslobody.

168. gardový motostrelecký pluk sa do Ružomberka nasťahoval  v roku 1969, posledné haraburdy si odviezli v roku 1991. Za ten predlhý čas si tu otvorili магазин – bol na terajšej Poľnej ulici a predávali v ňom potraviny ruskej proveniencie, chodili sme si tam len po cukríky, ruský čaj a zmrzlinu, lebo s väčšinou potravín vedeli asi len oni, čo si počať. Mäso aj tak nemali, len konskú salámu a koně my nežerem. Cukríky balili do takých dlhých kornútov zo sivého hrubého papiera, mne sa vždy páčil ten šikovný pohyb, akým to tetka zakrútila, mala som na výber, na čo sa budem pozerať – buď na jej líčenie, ktoré odkukala od mačky domovej, alebo na jej ruky, ako zvŕtajú kornút, výber bol jasný. Potom som rada sledovala, ako narábajú so sčotmi – najprv som to volala hrkálka, keď som už bola veľká školáčka, začala som to volať počítadlo, ale veľmi rýchlo som presedlala na výraz lietajúce guličky, lebo princíp som nikdy nepochopila. Čím som bola staršia, tým viac mi bolo smiešne, že v našom obchode sme mali pokladňu a oni tam šaškovali s počítadlami ako malé deti.

V dobe vianočnej som častejšie chodila do vedľajšej budovy, na sklách mali nastriekané nápisy Овощи (ovošči)  Фрукты (frukty). Kto si myslí, že ovošči je ovocie, há-há. Logicky, je to zelenina. No dobre, teraz mi slovo frukty pripomína ovocie viac, lebo nemecké Früchte , anglické Fruit je tomu bližšie, ale vtedy mi to zamútilo mozgové závity statočne. Ovocím boli zásobovaní lepšie, ako slovenské Zelovoce, síce sme sa tam nastáli ako somáre tak či tak, lebo prednostne boli, samozrejme, obslúžené manželky oficierov, ale mali tam pitnú fontánku, takže odpadnuvším jedincom sme mohli špricnúť do ksichtu namiesto mandarínkovej šťavy pitnú vodu. Keď teraz vidím asertivitu niektorých nakupujúcich a premietnem si, ako vtedy poslušne čakali všetci, či bol starý, mladý, zdravý, chorý a tesne pred jeho obslúžením prišla báryšňa, poručila si 5 kilo mandarínok a na človiečika slovenského zostali akurát posledné tri prihnité v debničke ( a skúsili by pípnuť), mám z toho ambivalentné pocity.

Tá pravá sranda čakala v susedných dverách a to bol obchod, ktorý by sa dal nazvať zmiešaný tovar. Mala som rada jeho vôňu, lebo tam predávali koberce, samovary, mlynčeky na kávy, lampy podivných farieb, so strapcami, látky, maľované misky, medvede na kľúčik s činelami, matriošky a podobné hovadiny. Mama tam chodievala kupovať podarúnky pre školu, pri ruských výročiach typu mačka prdla, oslava sa strhla toho potrebovala pomerne dosť. Ja som za ten čas skúšala, čo taký medveď vydrží,  preskupovala matriošky, jedným slovom, bola som ticho a poslušne som čakala. Vedúci sa vždy na mňa usmieval zlatými zubami a otec potom doma vravel – daj tie cárachy na balkón, nech majú šancu si ich vziať naspäť. Keď vyňuchali moje mustangy, hádam zavetria aj svoje smrady.

To sme si tak raz v sobotu večer sedeli v obývačke, čakali na Ein Kessel Buntes a otec zrazu zrúkne, ako keby mu niekto čerstvo zarúbal do pazuchy – Boha, rifle! Dvoma skokmi bol na balkóne, rifle tam už neviseli. Pre vysvetlenie – v Ružomberku sa pred zotmením muselo z nižších poschodí všetko prádlo, aj keby z neho akokoľvek ciagala voda, zvesiť a vziať dnu, inak ste ráno nenašli ani len štipce. A tak pošli aj otcove mustangy, ktoré si za krvavé bony bol kúpiť v Tuzexe. Zrejme mali bratia voľný pľac na stene, tak si ho vyplnili riflami. Iný dôvod tejto krádeže ma nenapadá, veď vo vojenských mundúroch a sapagách chodili hádam aj spať. Rusi totiž koberce vešajú na steny, nedávajú ich na dlážku. Po koberci by to ich ribjonkovi na tej smiešnej trojkolke tak nemastilo. A aj švábom treba utvoriť koridory. 

Človek si naozaj zvykne aj na šibenicu, lebo ja som si zvykla zaspávať aj za zvukov dupotania čižiem, keď mali vojaci cvičenie, nepohol mnou ani presun bojovej techniky do niektorej z okolitých dolín – Zachvatčiky totiž cítili neodbytnú potrebu zdevastovať Ľupčiansku dolinu, vyvýšeninu nad Turíkom, Ivachnovské luhy a háje, priestor pod Likavským hradom, priestor pod Vrchvartou, kaštieľ sv. Žofie a pre predstavu konečného stavu ich bytov odporúčam googliť Luník IX  – ráno, keď som išla zaniesť brata do škôlky, som nosila vojakovi strážiacemu bránu chlieb, lebo mama povedala, že im ani žrať nedávajú, mlátili ich ako kone, v mraze -20°C tam stávali s lodičkou na vyholenej hlave a uši im pomaly černeli. Keď v tomto vyrastáte a tvorí to súčasť vášho sveta, ako keď vám mama povie, že tráva je zelená a trhanie krídiel muchy šteklí  - vy tomu jednoducho uveríte. Preto bol život s nimi taký nebezpečný.

Rok pred revolúciou otec zomrel. Pred Vianocami 1989 prišiel vedúci z ruského zmiešaného tovaru so zlatými zubami a kyticou mamu požiadať o ruku. Sedel v obývačke s kávou pred sebou a mama v kuchyni krájala klobásu a plakala.

Podľa Boha pravdy by sa tá kukučka mohla pozviechať a vyklovať mu do hlavy dieru. Ale nestalo sa a vedúci predsa len odpráskol smer východ tak, ako aj ostatní trúfalí rozpínaví smradi.