"Mária! Mária, kde si?"
Bála sa vyliezť. Ale ak sa neukáže, bude to ešte horšie. Takto na ňu možno iba nakričí.
"Tu, madam," pípla.
"Zase si ušla! Opakuje sa to pričasto."
"Prepáčte, madam. Ja ... už budem dobrá," pozerala na špičky svojich bosých nôh.
"To isté si vravela minule. Asi som na teba príliš mäkká. Ale s tým je koniec. Dnes budeš hore do polnoci. Dokončíš všetko, čo si kvôli svojej nedisciplinovanosti zameškala."
"Ale ... ja som už teraz unavená. Nevydržím to," odvážila sa vzdorovito zdvihnúť oči hore k tmavej postave.
"Keď vládzeš utekať, vládzeš aj robiť. Teraz sa vráť. A nech to zajtra nemusím zase riešiť."
Sklopila oči a pomaly odchádzala. Cítila na chrbte vyčítavý pohľad. Ešte príde ponaučenie.
"Si už veľká slečna. Dobre vieš, kde je tvoje miesto. Mysli na naše Poslanie."
Samozrejme, že to vedela. Jej miesto bolo v rade s ostatnými. V šere, pri ťažkej a úmornej práci, ktorú tak nenávidela.

Keď bola malá, všetko bolo inak. Pravda, bola sirota. "Otec nikdy nie je istý," povedali jej. Nerozumela prečo, no viac sa nedozvedela. Mamu poznala, ale bolo to rovnaké, akoby žiadna neexistovala. Neprišla ju ani raz pozrieť. Vychovávali ju s rovesníkmi podobného osudu. Vlastne netušila o nikom, kto by na tom bol lepšie. Ale dobre sa o ňu starali. Jedla samé dobroty a mohla sa veľa hrať. Vtedy ešte mala rada svoju madam. Zaúčala ich do tajomstiev života a vysvetľovala im Poslanie. Všetko to vyzeralo rozprávkovo krásne a vznešené.

Keď podrástla, dostala na starosť maličkých. Ach, koľko len kašičiek sa nachystala. A ako jej išlo na nervy ich večné mrnčanie. Sama dostávala menej dobrôt a mala menej času na hranie. Vtedy spoznala Viliama. Bol asi v jej veku. Ryšavý, trochu tučko a chodil tak nemotorne. Ostatné deti sa mu smiali. Ale Mária nie. Bol jej najlepší kamarát. Vedel tak pekne rozprávať. A tá čudná chôdza je určite len jeho pohodlnosťou. On si to mohol dovoliť. Bol šľachtic. Nemusel vôbec nič robiť. To mu samozrejme závidela. Ale aj tak ho mala rada. Nosil jej občas dobroty z hodovania vyššej spoločnosti.

A teraz už bola "veľká slečna". To znamenalo žiadne hranie. Iba robota a robota a trochu jedla a robota. Mala na starosti upratovanie. Musela čistiť rozľahlé sály a nekonečné tmavé chodby. Každé ráno to isté odznova, akoby včerajšok ani neexistoval. Dostala tiež vlastnú komôrku. Aj o tú sa musela starať. Niekedy večer po práci za ňou prišiel Viliam. Keď bola veľmi unavená a smutná, hladil ju a rozprával jej ako vyzerá svet. Mladý šľachtic jeho veku už mal dovolené túlať sa po vonku. Hovoril ešte krajšie ako kedysi. Mária väčšinou zaspala a všetka ta krása sa jej potom prisnila.

Raz sa jej podarilo na chvíľu vyzrieť von. V ten deň ich napadol Nepriateľ. Všade bol zmätok, ostatní pobiehali okolo alebo sa kdesi schovávali. Dostala sa pred hlavný vchod. Kúsok odtiaľ prebiehal urputný boj, ale nevšímala si to. Vnímala len teplé slnečné lúče a oslepujúci jas vonkajšieho sveta. Potom ju ktosi starší zahnal dnu, vraj je to tu nebezpečné. Znovu skončila v šere. Tentoraz bolo ešte tmavšie. Na druhý deň si ich madam zavolala a vysvetlila im, že včera prišli o mnoho dobrých bojovníkov a robotníkov. Odteraz budú musieť pracovať viac a rýchlejšie.

Viliam za ňou chodil častejšie. Ovieval ju, keď bolo príliš horúco a dlho jej rozprával, kde všade bol a čo zažil, kým bol vonku. Robil všetko len aby ju potešil. Ale jej už to nestačilo. Chcela ujsť preč, kdesi ďaleko, kde je tak nádherne, kde stále svieti slnko a lúky sú plné kvetov a pod sýtozelenými stromami veselo zurčí potôčik a ... proste preč. Preč odtiaľto, preč od horúcich tmavých chodieb, od madam Kasandry, od Poslania a hlavne tej hnusnej, ubíjajúcej roboty. Strašne chcela.

A jedného dňa na to bude dosť silná.
Jedného dňa odletí z tohto hnusného tmavého úľa.