Náraz ťažkého kladiva do tváre dievčaťa sprevádzalo hlasné zapraskanie. Lícna kosť sa pod silou úderu roztrieštila na množstvo malých úlomkov zmiešaných s teplou krvou, zubami a útržkami mäsa. Jedna kvapôčka červenej farby preletela cez miestnosť, odrazila sa v zrkadle a rozplesla na bielej stene povyše kachličiek. Kladivo z rúk Prvého spadlo na dlážku a urobilo cink.


„Myslím, že je po nej,“ povedal.

„Myslíš?“ ozvala sa Tretia hľadiac smerom k dlážke.
Prvý uchopil drevenú násadku kladiva a po druhom ohnaní sa zasadil lepkavým železom konečný úder. „Teraz už určite,“ povedal a utrel si pomyselný pot z čela.
„Nepočujem ju dýchať,“ prehovorila Tretia.
„Mŕtvi nedýchajú,“ zachrapčal Prvý.

Druhý si kľakol k ležiacemu telu dievčaťa v bielych podkolienkach. Rukami chvíľu šmátral po jej nehybnom tele. Prešiel jej po stehne, ohmatávajúc ešte teplé telo posunul ruku vyššie, dotkol sa jej bujnejúceho poprsia a zastavil sa prstom na krku. Po prstoch sa mu rinula lepkavá tekutina. Nahmatal krčnú tepnu a zadržal dych. „Hotovo,“ dodal.

 

Miestnosť obohnanú kachličkami rozozvučal potlesk. „Bravó,“ ozval sa hlas v aplauze jedného páru rúk.
„Kto je to?“ opýtala sa Tretia obzerajúc sa dookola. Zdalo sa jej, že cíti závan škorice.
„Dnes je s nami Majster,“ prehovoril Prvý.
„A čo hovorí Majster?“ opýtal sa Druhý a trasúc sa vzrušením pomaly vstal od dievčiny, ktorá sa razom stala nezaujímavou. Potlesk utíchol. Na studenej dlažbe zazneli kroky, postava Majstra vyšla spoza rohu a zastavila sa oproti Trojici.
„Čo hovorí Majster?“ opatrne sa opýtala Tretia.
Zaznelo škrtnutie kresadla, vzplanutie plameňa, plné potiahnutie cigaretového dymu do pľúc a kovové cvaknutie chromovaného veka benzínového zapaľovača. Majster mlčal.
„Majster?“ odvážil sa ho osloviť Prvý.
Majster si premeriaval Tretiu. Jazykom si prešiel po suchej pere a prv než prehovoril, doprial si jeden sýty ťah z cigarety. Telo dievčiny akoby ani neležalo na zemi. Ignorujúc červenú mláku na dlážke ho prekročil a zastal pred Treťou. Ukazovákom jej zodvihol bradu, ktorú sa pokúšala v pokore zaboriť do hrude, a pozrel jej priamo do očí.

 

„Dokázala by si to?“ opýtal sa a padajúci pramienok vlasov jej zastrčil za ucho.
„Áno, asi áno,“ odpovedala klopiac zrak.
„Asi?“ usmial sa a pohladil ju po vlasoch.
„Určite áno,“ povedala Tretia a pokúsila sa chytiť jeho ruku svojou. Majster ruku vytrhol z jej malej dlane. Tretia stihla zaregistrovať mohutný prsteň s veľkým hranatým kameňom.
„Budúci týždeň. To isté miesto,“ povedal Majster a odhodená cigareta zasyčala v mláke krvi. Predtým než odišiel, nahol sa k Prvému a zašepkal mu niečo do ucha. Druhý otočil hlavu ich smerom a zamračil sa.

 

„Čo ti povedal?“ opýtala sa Tretia.
„Aby si prišla sama,“ povedal sklamane Prvý. „Tak to chce,“ dodal a už chcel odísť, keby ho nebol Druhý zastavil.
„Počkaj!“ zvolal. „Niečo sa mi na tom nezdá.“
„Čo sa ti nezdá?“ otočil sa k nemu Prvý.
„Neviem,“ poškrabal sa na brade Druhý. „Mám zvláštny pocit,“ narovnal sa.
„Tak zvláštny pocit,“ zasmial sa Prvý.
„Sme Trojica! Sme slepá spravodlivosť!“ pokračoval. „Nemáme zvláštne pocity! Sme vykonávateľmi spravodlivosti! Sme tým, čím sme, pretože sme boli vybraní! Máme poslanie! Máme cieľ a máme povinnosť!“
„Ale...“ pokúšal sa nesúhlasiť Druhý.
„Neexistuje ale,“ zasyčal Prvý. „Kto iný, ak nie my?“
„Neviem,“ rezignoval Druhý.
„Sme vyvrheľmi spoločnosti. Sme slepí a chorí! Sme odporní! Nechutní! Ľudia sa na nás nedokážu pozerať!“
„Ako to vieš?“ opýtala sa Tretia.
„On mi to povedal,“ upokojil sa Prvý.
„Aha,“ vstrebávala informáciu Tretia.
„Ako vieme, že to dievča...“ váhal Druhý, „... že si to zaslúžilo?“ spýtal sa.
„Nezaoberáme sa tým, či áno, či nie! Sme katmi! Sme nástrojom v rukách Majstra! Majstra, ktorý bráni česť vyšších princípov,“ povedal teatrálne. „Princípov, ktoré sa nám môžu javiť nepochopiteľné,“ dodal a považoval diskusiu za uzavretú. „Budúci týždeň prídeš sama,“ povedal Tretej a pridržujúc sa steny opustil podzemný priestor.

 

Tak sa aj stalo. Po týždni Tretia za pomoci bielej palice obišla ošarpaný sklad a našla vchod do podzemia. Prišla v presne stanovený čas. Kráčala tmavou chodbou nevnímajúc šero. Zrak jej nefungoval od narodenia. Na konci chodby na ňu malo čakať kladivo opreté o stenu. Nebolo tam. Vošla do miestnosti a nosom nasala vzduch.

 

„Levanduľa,“ uistila sa. Tak to malo byť. Vôňa levandule znamenala, že všetko je pripravené. Stačilo vziať kladivo, urobiť sedem krokov rovno od prahu dverí a zahnať sa ním. Ešte stále stála na prahu dverí a uvedomila si, že cíti jemný zápach škorice.

 

„Majster?“ prehovorila do prázdna. Niečo sa pohlo. „Kto je tu?“ opýtala sa. Opäť sa niečo pohlo. Niečo alebo niekto sa pokúšal vyslobodiť. Tretia zaváhala. Spustila sa na kolená a habkala v priestore rukami. Zavadila o koženú topánku. Oboma rukami sa jej chopila a ohmatkávajúc ju sa posúvala po nohe k trupu. Pás nohavíc bol spustený na kolenách. Rovnako aj spodná bielizeň. Keď sa dotkla povädnutého údu, striaslo ju. Dotykmi kopírovala telo ležiace na zemi. Nahmatala ruku. Rýchlo prešla po paži k zápästiu a prebehla po prstoch. Na jednej bol nastoknutý prsteň s masívnym kameňom hranatého tvaru.
„Majster!“ šepla v zhrození. Opäť sa ozval šramot.
„Kto je tu?“ opýtala sa hľadajúc rukami kladivo.

 

„Ja,“ zaznel hlas Druhého. Kým sa opäť ozval, doprial si čas na rozmyslenie. „V snahe zapáčiť sa Majstrovi som sem dorazil pol hodinu pred tebou,“ začal. „Urobil som všetko tak, ako sa robilo doteraz,“ odmlčal sa. V miestnosti viselo napätie. „Prišiel som potichu. Vzal kladivo, urobil sedem krokov a udrel. Telo znehybnelo. Keď som zaregistroval ju, uvedomil som si, že som popravil nesprávneho,“ dodal.

 

Tretia nahmatala na zemi, vedľa tela Majstra dievča. Bolo nahé a spútané. Precitla.
„Podviedli nás!“ povedala Tretia. „Oklamali nás!“ prskala. „Majster a Prvý, obaja nás oklamali!“ zúrila.
„Ty!“ povedala dievčaťu. „Povedz! Čo vidíš?!“ opýtala sa Tretia, nahmatala dievčaťu tvár a odlepila jej z úst pásku.
„Neubližujte mi,“ prosila.
„Odpovedz!“ nástojila Tretia.
„Teba a...,“ obzrelo sa, „...a jeho,“ dodalo.
„Ako vyzeráme? Sme hrôzostrašní? Sme ti odporní? Báli by sa nás ľudia?“ Tretia kládla otázky a hnev v nej narastal. V diaľke sa ozvalo zavŕzganie dverí.
„Neviem,“ odpovedalo dievča.
„Odpovedz!“ vrieskala Tretia.
„On je trochu od krvi, ale ináč,“ vzlyklo, „...ináč vyzeráte normálne,“ povedalo.
„Normálne,“ zopakovala Tretia a započúvala sa do približujúcich sa krokov na chodbe.

 

„Otec!“ zaznel hlas Prvého odo dverí.

 

Skôr než stihol zareagovať, Tretia nahmatala Kladivo a zahnala sa po ňom. Nezmohol sa na pohyb. Kov mu rozdrvil temeno hlavy a zaboril sa do mozgu. Prvý sa prevážil dopredu a dopadol do kaluže tvoriacej sa pod telom Majstra.
„Neverila som, že by som to bola dokázala,“ prehovorila Tretia, kladivo jej vykĺzlo z rúk a s hlasným cink dopadlo na dlažbu.