„Už zase? Nie je táto akcia akosi často?,“ opýtala som sa nasratá priateľa, ktorý tiež obdržal pozvánku na pravidelne sa opakujúcu stretávku nadšencov, príbuzných a priateľov a ich priateľov – jednoducho ľudí, ktorí chcú na víkend niekam vypadnúť, oddýchnuť si, niečo popiť, pokecať a všetko, čo k tomu patrí. Tentokrát padol výber na stredné Slovensko a keďže to bol výber organizátorov, nemala som ako protestovať. Hotel som poznala, slušná stredná trieda, k dispozícii bol bazén, sauny... ok, prihodím do kufra aj plavky.

Cesta prebehla štandardne po Zvolen celkom v pohode, po Detroit (pardon Detvu, veď DT) s malým zdržaním a po hotel s myšlienkou „preboha, aj tu žijú ľudia?“ Malé, rozbité domčeky, dediny bez pohybu, kde vám napadne len jedna otázka – čo sa tu dá celé dni robiť. A hneď podvedomie prihrá aj odpoveď  – chľastať.

Možno ste teraz ostali sociálni, socialistickí alebo sovietski (ešte neschválený nový typ stupňovania prídavných mien) s tým, čo už majú robiť, prácu v hladovej doline nájdeš ťažko a bla bla bla. Tiež som si to myslela, kým som sa na druhý deň nestretla s miestnou farmárkou, ktorá bola nešťastná z toho, že si na brigádu objednala 15 brigádnikov a prišlo jej ich 5. A situácia sa vraj pravidelne opakuje. A keďže potrebovala brigádnikov na zber úrody, každú chvíľu pozerala do neba s veľkou prosbou, len nech neprší. Poznáte to, človek mieni.... Do hodiny sa strhla taká mela, že už sa o úrodu báť nemusela, tá jednoducho zmizla. Ešteže máme na Slovensku toľko pracantov...

Ale späť k akcii. Po príchode sme absolvovali tradičné ceremónie na recepcii a vyfasovali sme kľúčokartu a medzitým pozvanie organizátora na večeru, vraj švédske stoly.

 „Ale predtým sa určite zastavte v bare, dáme si niečo na trávenie,“ žmurkol na nás.

Barom zrejme myslel tie tri stolíky pri recepcii, ale veď vypiť si môžeš kdekoľvek.

„ Dvakrát Jamesona, poprosím,“ adresoval priateľ požiadavku čašníkovi. O chvíľu bol na stole, ale aj s upozornením, že máme šetriť, lebo má už len polovicu fľaše.

„A čo s tým budete robiť?,“ zaznela otázka z davu.

„Nič, veď ja ho nepijem,“ odpovedal čašník.

Pomyslela som si, že je celkom vtipný, ale vtedy som nevedela, že to myslel úplne vážne. Nevadí, tak si objednáme niečo iné. Ale ako sme mu menovali názvy, stále sa opakovalo len nemáme alebo polovicu fľaše.

Na večeri to bolo tiež zaujímavé. Švédskymi stolmi si hotel predstavoval štyri spojené jedálenské stoly, kde boli štyri druhy jedál z mäsa a tri prílohy. A tak ste mohli byť kreatívni a vyskúšať, ako chutí rezeň s kolienkami alebo guláš s ryžou. Ak sa objavil vegetarián, mohol kombinovať tiež – tie tri prílohy. Za týmito nádobami stál kuchár a naberal vám, aby ste sa náhodou neprežrali. Ak sa objavila nemiestna otázka: „Prosím Vás, mohli by ste mi dať trošku viac mäsa bez prílohy?,“  kuchár hneď zareagoval „A to si myslíte, že mäso je lacnejšie ako príloha? Kam by sme takto došli, keby si každý vzal len mäso.“ Vzápätí nás však upozornil, že to bol len žart a dal mu požadované jedlo. Prisámbohu, cítila som sa ako v školskej jedálni. Najskôr som si myslela, že len my máme takéto privilégiá, ale takto sa správali ku každému, tak to bol asi hotelový štandard. Presne o 22:00 nás z reštaurácie vyhodili napriek tomu, že sa objednávalo statočne a hotel mohol zarobiť naozaj slušne. Tri stolíky na recepcii honosne nazvané bar už boli tiež mimo, ale otvorili nám zasadačku, kde sme mohli byť aspoň v teple. Bola to mimoriadna skúsenosť, ale spoločenské posedenie v zasadačke radšej neskúšajte.

Druhý deň sranda pokračovala. Pri raňajkách, kde káva nestála za nič /klasická hotelová raňajková žbrnda/, sme dostali odporúčanie, že keď sa nám nepáči, máme si objednať v bare. Väčšina účastníkov zájazdu teda kontinuálne prešla do baru u troch stoličiek a objednávali si reparát kávy. Nasratý čašník nezvyknutý na davy, pretože nás tam bolo hádam viac ako dvadsať, s nami hneď urobil poriadok a zakričal na nás: „Láskavo si objednávajte naraz, nemám chuť tu lietať ako chuj.“ Všetci sa zasmiali, ale ja som nechápavo krútila hlavou a vysvetlila som si to tým, že musí byť určite niekoho známy, keď sa správa takto familiárne.

A keď túto požiadavku zopakoval aj večer s tým, že ešte dodal, že jeho zárobok je taký malý, že sa mu tam neoplatí byť, tak som si pomyslela, že keby mal aspoň trošku snahy, mohol si mimo zarobiť celkom slušne.

V podstate sa ale takto k hosťom správali všetci, možno mali v hoteli na zamestnancov špeciálne asertívne požiadavky alebo si vzali za svoje repliku z jedného filmu, že „hosť nemá nikdy pravdu“. Ja som to už však neriešila, nechala som to na organizátoroch.

Celkom zábavná mi však pripadala pri odchode otázka recepčnej, mimochodom už z inej smeny, ktorá sa opýtala, či sme mali príjemný pobyt.

„Samozrejme, mimoriadne príjemný,“ zaznela moja odpoveď. A s myšlienkou „nikdy viac“ som opustila toto rozporuplné zariadenie.