Dlhou chodbou osvetľovanou jediným neónovým svetlom sa niesla ťahavá melódia Chopinovho prelúdia E-mol. Lenivo sa odrážala od stien, vlnila sa vzduchom, znela do ticha, ktoré sem-tam zneuctil zvuk žmýkanej handry. Stará žena mrzkého výzoru, oblečená v zástere, sa krčila v strede chodby pri vedre. Ohýbala sa k špinavej dlážke, k vedru, odkiaľ vylovila odporný vecheť a obalila ním mizerný portviš. Neberúc ohľad na čisté klavírne tóny si odkašľala a pokračovala vo vytieraní podlahy.
„Franz Liszt?“ hádal autora znejúcej klavírnej skladby mladý zapálený novinár bažiaci po reportáži.
„Nie,“ odpovedal mu pracovník hudobného štúdia. „Chopin,“ dodal a s novinárom zastal na začiatku chodby.
„Prepáčte,“ ospravedlnil sa mladík a sledoval odchádzajúcu ženu s vedrom v jednej a metlou v druhej ruke. „Vraveli ste,“ začal novinár a z vrecka vytiahol diktafón, „že tu sa zapisujú prvotné tóny skladby?“ opýtal sa hľadiac na šerom zaliatu chodbu.
„Áno,“ odpovedal mu technik a stlačil niekoľko vypínačov na blízkej stene.
Chodba sa v momente rozžiarila. Ostré svetlo prinútilo mladíka privrieť oči. Po chvíli si zvykol na žiaru, ktorá sa mu sprvu zabodla do očí a porozhliadol sa po chodbe. Bola dlhá dobrých osemdesiat metrov. Na stene bol nalepený notový papier, ktorý siahal pol metra nad jeho úroveň. Obsahoval päť notových riadkov. To isté, ale iba s troma riadkami bolo nalepené na zemi. V strede chodby stál robustný dirigentský pult z tmavého dreva.
„Som taký vzrušený!“ priznal sa mladík. Hudba utíchla. Mladík sa otočil k technikovi. „Nepustíte ešte niečo?“ opýtal sa. „Tá hudba úžasne dokresľuje atmosféru tohto miesta,“ povedal.
„Chech!“ usmial sa technik. „To nebola hudba. To bol zvuk,“ poznamenal.
„Nechcem vás uraziť, ale tvrdiť o Chopinovej skladbe, že nie je hudbou, chce odvahu,“ podotkol novinár a káravo sa pozrel na technika.
„Chcete počuť skutočnú hudbu?“ opýtal sa ho bez toho, aby sa naňho čo len pozrel.
„Myslíte vašu hudbu? Hudbu, ktorá je komponovaná v týchto miestach?“ opýtal sa mladík šeptom a nedočkavosť mu kypela z uší.
„Áno.“
„Po ničom inom netúžim,“ pípol. Vyzeral, že by technika najradšej objal. „Bože! Keď to niekomu poviem! Keď v redakcii oznámim, že ja som počul hudbu, ktorú počulo len niekoľko vyvolených!“ neskrýval radosť. „Prosím!“
Technik odniekiaľ vytiahol veľké slúchadlá a nasadil si ich na uši. Z vrecka nohavíc vylovil drobný digitálny ovládač a stlačil na ňom tlačidlo. Chodbu pohltila hudba.
Hudba ničím nepripomínala to, čo mladík doteraz počul. Nedokázal identifikovať hudobné nástroje. Nevedel s určitosťou povedať, či to, čo znie, je zvuk nástrojov alebo spev. Nedokázal sa sústrediť. To, čo mu vnikalo skrz uši k membráne sluchového telesa a v mozgu sa menilo na vnem, bolo krásne.
„Fantastické!“ bol by povedal, keby nabral dostatok odvahy prerušiť tok najneuveriteľnejších tónov, aké kedy počul. Nálada piesne bola nemilosrdne smutná, no mladík jej počúvaním prežíval pocit rýdzeho šťastia. Padol na kolená. Ruky spínal k stropu a z očí sa mu rinuli slzy dojatia. Plakal blaženosťou. Trhal si vlasy a triasol sa, akoby prežíval stokrát znásobený orgazmus. Pôsobil ako malé dieťa, ktoré sa stratilo a náhle našlo, a z čírej vďaky narieka. Hudba nečakane utíchla.
„To bola nepodarená, nikdy nepublikovaná ukážka,“ povedal nezaujato technik a prešiel k pultu.
Novinár si dával s reakciou na čas. Nebol schopný reagovať. Nevedel reagovať. Uvedomil si, že sa počas počúvania pomočil. Netušil, ako sa to stalo.
„Nepodarená nahrávka?“ odpovedal pohoršený slovami technika. „Ako si môžete dovoliť tvrdiť niečo... niečo také!“ prskal. „Takáto bezočivá trúfalosť!“ kričal. Kľačiac na zemi hodil po technikovi diktafón.
„Chcete vidieť, ako sa komponuje takáto hudba?“ opýtal sa technik nevšímajúc si hodený diktafón.
„Ó, áno,“ zmenil sa tón v hlase novinára.
Technik stlačil tlačidlo na ovládači a zvuk odniekiaľ zhora dával najavo, že neznámy mechanizmus sa dal do pohybu. Roztočili sa neviditeľné kolesá a strop sa roztvoril. To, čo ukrýval, vyzeralo ako visiaca automatická linka s množstvom hákov. Háky sa dali do pohybu. Posúvali sa z jedného konca na druhý a mizli v štrbine stropu. Zo vzdialenejšieho konca chodby sa ozvalo opatrné „bé“.
„Čo je to?“ opýtal sa novinár.
„Kompozícia pravej hudby vyžaduje určité obete,“ vysvetľoval technik.
Z medzery v strope sa na hákoch hompáľali biele jahniatka. Malé ovečky s nič netušiacim výrazom v tvárach. Viseli po celej dĺžke na kovových hákoch. Mechanizmus sa zastavil. Teleskopické ramená zvesili bezbranné zvieratá o pol metra nižšie. Bolo ich bezmála dvadsať. Ozval sa zvuk štartujúceho motora. Zo stropu klesla na úroveň bielych bečiacich chumáčov vlny reťaz, aká býva namotaná na ozubených kolesách motorovej píly. Reťaz sa rozbehla. V okamihu kratšom než jedno zabečanie sa reťaz prehnala dvadsiatkou tiel a rozrezala ich v polovici. Kropaje krvi vytryskli na všetky strany. Reťaz sa zastavila.
„Ježiši Kriste!“ zhrozil sa novinár pozerajúc hore. Z hákov viseli jahňacie torzá, z ktorých kvapkala krv.
Mechanizmus sa opäť rozbehol a vzal do útrob stropu nemé polovice zvieracích tiel. Celá chodba bola od krvi. Zo steny sa vynorilo robotické rameno. Otáčalo sa v troch kĺboch. Hore, dole, doprava, doľava, dopredu a dozadu. Robotické rameno namočilo kúsok hubky, osadený na jeho konci, do červenej kaluže na podlahe a na začiatku notového riadku nakreslilo husľový kľúč.
Životodarná tekutina vyšplechnutá zo žíl zvierat stekala po stene alebo sa len tak zrážala na dlážke. Obraz chodby sa ničím nelíšil od obyčajných jatiek, aké sú bežné na bitúnkoch. Po chvíli chodba nabrala iný ráz.
Robotické rameno vyzeralo, že premýšľa. Bolo to zvláštne. Predsa len, bolo strojom bez duše. Zrazu sa rozbehlo. Hubkou na konci mazalo prebytočné čiary a fľaky, ktoré vytvorila krv na notovom papieri a tvorilo z nej noty. Pracovalo mimoriadne rýchlo. Z tých fľakov, čo sa najviac podobali notám ich tvorilo. Mihalo sa po celej dĺžke steny a dlážky a do riadkov zaznamenávalo symboly hudby. Odrazu boli všetky takty notového papiera posiate krvavým zápisom.
Na konci chodby, tesne pri novinárovi, sa rameno zastavilo. Vykonávalo opakujúci sa pohyb, akoby sa bolo zaseklo. Posledný takt ostal prázdny. Bol krvou nepoškvrnený. Rameno stále zotrvávalo v cyklickom pohybe a z jeho konca kvapkala krv.
„Čo je to s ním?“ opýtal sa zdesený novinár s hrôzou hľadiac na robota.
„Posledný takt,“ prehovoril technik. „Potrebuje materiál k zaznačeniu posledného taktu,“ dodal. Spoza opaska vytiahol púštneho orla a vystrelil na kľačiaceho novinára. Zasiahol ho do hlavy. Fŕkanec krvi mľaskol na stene a telo novinára kleslo k zemi. Robotické rameno opatrne namočilo hubku do čerstvej škvrny. Odstránilo prebytočnú hmotu, urobilo niekoľko nožičiek nôt a part ukončilo štvrťovou pomlčkou. Potom sa stratilo v škáre steny, odkiaľ vyšlo.
Neónové svetlá zhasli. Vystriedalo ich tlmené ultrafialové. Chodbou šľahol silný titánový záblesk a svetlá sa rozsvietili.
„Už prebehol sken?“ opýtala sa nesympatická žena v zástere s vedrom a metlou v ruke.
„Áno,“ odpovedal jej technik.
„Tak ja to teda umyjem,“ povedala a mazľavú handru hodila na dlážku. Zaznelo nechutné plesk a z reproduktorov sa začali šíriť prvé tóny Beethovenovej 9. symfónie.
