Vďaka?
„Pozostalá smútiaca rodina s ľútosťou v srdci oznamuje, že dňa 19.6.2007 nás po dlhotrvajúcom boji s vážnou chorobou vo veku nedožitých 91 rokov navždy opustil milovaný otec, manžel, brat, starý otec, bratranec, priateľ a čomyviemečoešte, pán Jordán Marek. Posledná rozlúčka so zosnulým sa uskutoční dňa 22.6.2007 o štrnástej hodine na obecnom cintoríne.“
Na tomto mieste sa sluší poupraviť niekoľko faktických nezrovnalostí.
- Aký kurva pán? Súdruh! Do posledného dychu čekista jak z učebnice.
- Nikoho z pozostalej smútiacej rodiny súdruha Marka sme, s výnimkou pani ženy (toho času dávno za horami-dolami), v našich končinách jakživ nevideli.
- Ľútosti nad touto udalosťou by si sa v nikom a v ničom v širokom okolí nedorezal.
- Verejná interpretácia výrazu „milovaný“ sa neobišla bez ironického uchechtnutia sa tety hlásateľky. Raz si známa firma, tak holt...
- Zo slova priateľ odpadli nejaké tie začiatočné písmenká.
- Dlhotrvajúca choroba bol obyčajný kus hydiny, ak nerátam kompulzívnu sadistickú obsesiu.
Buď ako buď, chápem, že smútočný oznam býva v drvivej väčšine prípadov vec generická. Vystrúhať niečo nápadité a súčasne politicky korektné na adresu chodiaceho etalónu neľudskosti, to by chcelo sakramentskú dávku fantázie a hašu, a aj tak by tomu ani len sám nebohý v konečnom dôsledku neuveril.
Vieska sa ponorila do smútočného oparu.
V úzko prepojených ľudských spoločenstvách je do dnešných dní zachovávaná tradícia účasti každého, kto môže a vládze na poslednej rozlúčke so zosnulým. Všetci sa poznáme, všetci zdieľame kus života spoločne. Nie ako v nejakom petržalskom zajačníku, kde spoznáš suseda z vyššieho poschodia osobne až vtedy, keď ti po troch mesiacoch od svojej nikým neregistrovanej smrti na predávkovanie nekvalitným pikom svojvoľne presiakne skrz plafón do obývačky. Tu sme ako rodina. Dobrých odprevádzame, aby neboli na poslednej ceste sami a zlých tiež, aby sme mali istotu, že na nich vážne skončilo za poldruha tatrovky hliny.
Ani v tomto prípade to nebolo inak. Večerná rodinná rada u starých rodičov sa jednohlasne uzniesla, že koniec jedného teroru musí byť zdokumentovaný a potvrdený viacerými nezávislými pármi očí. Ostatne, prečo nie? Ja som mal dôvod vyštetkovať od šéfa deň voľna, lebo čo by bol za odľuda, keby mi nedovolil prejsť posledných pár krokov za futrálom starčeka, ktorý mi bol temer vlastným deduškom (snuff)? Brácho mohol tentokrát vynechať zložité plánovanie úteku z výchovno-vzdelávacieho zariadenia, čo v konečnom dôsledku ocenila aj pani učiteľka, toho času ešte stále v čiastočnej rekonvalescencii z infarktu myokardu.
Ten ju, chuderu, postihol po tom, čo obdržala od bratových spolužiakov správu, že malý Satan napriek zvýšeným bezpečnostným opatreniam opäť berie roha. Neverila, pretože sa od jeho poslednej low-cost adaptácie Prison Breaku všetky východy zamykali a na chodbách korzovali posilnené hliadky. Čo tam po požiarnych smerniciach? Uverila, keď popred okno jej kabinetu na prvom poschodí preplachtila k zemi najprv aktovka a o pár okamihov neskôr kričiace ľudské telo v prematurálnom štádiu. Sanitku nakoniec potrebovala iba ona, pretože debil Junior pristál zhodou okolností v ledabolo zastrihnutom kríku zlatého dažďa, pod ktorým mal obecný somrák Gagarin zaparkovaný matrac v kope odpadkov.
Po tomto extempóre išla loď menom Rodinná povesť v očiach obecných pedagógov definitívne ku dnu. So ségrou sme ju budovali dovedna jedenásť rokov a posledný pokus rodičov o splodenie spoločensky akceptovateľného jedinca ju poslal hore komínom približne do šiestich mesiacov odo dňa, keď po prvýkrát prekročil brány ústavu s kornútom sladkostí pod pazuchou a maniakálnym úsmevom v tvári. Mne to bolo viac-menej jedno. Mamku som síce prvýkrát rozplakal, až keď som mal šestnásť, ale zato rovno za účasti príslušníkov polície z dvoch krajín naraz, takže empatiou som už nejaký ten piatok nedisponoval. To sa ale stalo dlho po tom, čo som základku opustil po štvrtom ročníku, ako jediný úspešný adept z jej radov na štúdium v pilotnom ročníku cudzojazyčného osemročného gymnázia, teda ako lokálna legenda. Aj v Hlásniku o mne vtedy čo to napísali. Odvtedy, pravda, napísali ešte niekoľkokrát, ibaže neosobne, priam vágne – neznámy páchateľ hento a toto...
Na zásluhy sa veru aj tu rýchlo zabúda.
Najhoršie to bolo pre ženský medzičlánok na ceste k pochopeniu márnosti snahy o úspešné potomstvo v podaní našich drahých zákonných zástupcov. Úbohá sestra. Ako prostredná musela od malička znášať mentálnu šikanu a testovanie manipulatívnych praktík na vlastnej koži od staršieho, emočne nedozretého súrodenca. Keď sa neskôr pridala existencia chodiacej skazy v podaní najmladšieho, muselo to byť peklo na zemi. Paradoxne však práve vďaka takto zocelenej psychickej schránke, dokázala jeho prúsery znášať s určitou gráciou. Jeho posledný kúsok v podaní parašutistického výsadku z druhého poschodia školskej budovy za účelom útoku na kardiovaskulárny systém nebohej pani učiteľky Kuckovej však nechal aj túto obranu v troskách.
Futbalovou terminológiou povedané – ségra dostala za úlohu hrať na Juniora počas jeho výskytu na akademickej pôde osobku. Priviesť ho na miesto, zistiť, či so sebou nepriniesol niečo potenciálne nebezpečné pre seba, či ostatných. Každú prestávku skontrolovať polohu a skupenstvo, zistiť, či dieťa diablovo nevyrobilo medzičasom niečo potenciálne nebezpečné. Po vyučovaní vyzdvihnúť z miesta, preveriť, či si so sebou neodnáša niečo potenciálne nebezpečné. Eskortovať domov. Dvakrát denne hlásiť status telefonicky mamke. Výnimočnú situáciu hlásiť neodkladne. Proste totálny oser, rovnajúci sa ekvivalentu gule na nohe pre obidvoch. Pôvodný návrh bola skutočná inštalácia k Juniorovmu členku (gule, nie sestry), ale kantori sa, napriek radostnému blyšťaniu v ich očiach pri prezentácii tejto možnosti, zdráhali. Ľudské práva, Amnesty international, PETA, píčoviny... Nedá sa. A tak aj nežná časť plodov lásky našich troch rodičov školu znenávidela, teda sa účasti na súdruhovom pohrebe tiež nebránila. Aj bachár potrebuje občas deň voľna.
Pôjdeme starého kopnúť do pekla, pekne všetci spolu.
Na druhý deň sme s bráchom ešte skočili s litrom domácej a vedrom žita (obidvoje poctivo ujebané z babkinej povaly) za Mildom. Potom, čo sa nám podarilo nasadiť bránku späť na zhnitý plot, našli sme ho hneď na dvore. Ležal na lavičke, ktorá mala namiesto jedného páru nôh tehly. Cez lístie starej liesky, vytvárajúcej na dvore príjemný tieň, žmúril v ústrety podvečerným slnečným lúčom a ucuckával zvetraného corgoňa. S každým dúškom si oblial už aj tak fľakaté tielko a zabohoval.
„Čau, Mildo,“ zvolali sme takmer jednohlasne, opatrne preskakujúc všadeprítomné slepačie hovná.
„Ale kuuurva, koho nám to čerti nesú?,“ nadhodil prekvapený domáci, pričom sa kompletne polial zvyšným corgoňom. „Jeeeebem na tooooo, kurvauž...“
Bráchovi sa medzičasom pri preskoku extra sofistikovanej mozaiky exkrementov s kurevským rachotom utrhlo ucho na vedre so žitom. V momente sa na miesto dopadu vrhlo všetko vtáctvo domáce i divé (toho u nás, pravda, v tých časoch veľa nebolo). Pán domu sa blahosklonne pousmial popod fúz a ponúkol nám miesto po svojej pravici.
„Čo porábaš?,“ spýtal som sa teda.
„Čo nevidíš, boha? Opatrujem hydinu,“ kývol hlavou smerom k mrviacemu sa kŕdľu, likvidujúcemu obsah trosiek pôvodne darčekového vedra. „Došli ste mi na dvore zasiať k roku, či čo?“
Podal som mu fľašu.
„Náh, to bolo pre Tonyho, za to, že zrušil starého konzumistu,“ opáčil Junior a odhodil ucho od vedra k hrdzavému lavóru, dolámanej plastovej stoličke a deravej kanade v asi dvojmetrovej žihľave pri latríne.
„Koho?,“ začudoval sa domáci.
„Komunistu, tupec,“ naprávam ďalší mladého verbálny lapsus, krútiac hlavou.
„Jáj, Marka,“ odtušil Mildo konečne účel našej návštevy, otvoril fľašu, privoňal a zhlboka si uhol. Zvráštil tvár a pokračoval: „Myslíte, že ho vážne jeblo?“
„Tomu kúr, spolužiačkina manka, čo robí v nemocnici, potvrdila,“ nadšene vysypal Junior. „Mŕtvica jak z učebnice! Dokonca si aj stihol zavolať rýchlu, takže keď ho našli, bol ešte teplý. Navyše, keď nakukneš cez okno, vzducháreň je zvalená pod parapetom. Stavím sa, že je aj nabitá. Čas sedí, miesto sedí.“
Skonštatoval som, že rozhodne niet pochýb o tom, že predposledná vec, ktorá sa mu bezprostredne pred prívalovou vlnou krvi prehnala po rozume bol amok z kohútovho spevu.
Mildo sa pomrvil, vytiahol zo zadného vrecka čestrfíldky, rozdal, zapálil mne i sebe a hĺbavo sa zahľadel na zapaľovač s disproporčne vyvinutou ceckatou blondínou. Vyzeral, akoby práve jedna z obrovských krívd na jeho pokurvenom živote ľahla popolom. „Konečne,“ utrúsil pohŕdavo. „Konečne môžem tomu pazúrovi zakrútiť krkom.“
„Čo?!,“ vykríkli sme jednohlasne s bradami až po zem.
„Čo čo, hubenky? Vy si myslíte, že mňa to jeho pojebané hulákanie neserie? Každé ráno. Každé skurvené ráno mi ide hlavu hen, na povalu, z neho odjebať!“
Korheľ nám vzal vietor z plachiet.
„Ale..,“ zalapal som márne po dychu.
„Ale makové hovno! Nechával som ho s hlavou na krku iba preto, že som vedel, že starého vytáča viac, než mňa. Ale že ho kvôli nemu regulárne odnesie zubatá... to kurva predčilo moje očakávania,“ pokýval uznane hlavou. „On mi strieľal na kohúta, ja som mu na oplátku vždy po ceste z krčmy ošťal roh tej jeho plesnivej barabizne,“ demonštratívne ukazuje na roh protiľahlého domu, z ktorého pod pravidelným prívalom alkoholom prekysleného moču už skutočne začala opadávať omietka. Ešte taký rôčik a prešťal by sa starej štruktúre rovno do kuchyne. Kotovica je holt na chemikálie háklivá. „Keby ho dal dole, ja by som dal medzi dverami dole jeho a šecko by bolo v porádečku. Lenže včuľ čo? Starý išiel srať na večnosť a ja si nepospím. To ani hovno! Na polievku to síce už nebude, skôr do kovošrotu, ale čo?“
Takýto from hero to zero twist sa nám pochopiteľne nepáčil. Po všelijakých pravdoláskárskych zajebancoch sa tu pomenúvajú letiská. Partizáni, ktorých reálny spoločenský prínos je prinajmenšom diskutabilný (babka spomínala), majú pomník v každej riti piči a hrdina, čo denne nastavoval krk, aby zbavil svet jednej proletárskej ťažoby, oň má teraz prísť. Len preto, aby obecný Nemakačenko nemal prerušovaný spánok.
Vzal som fľašu a za deci z nej prelial hrdlom. Všetci traja sme zostali bez slova a z lavičky pozorovali zore, krvavý pozostatok západu slnka nad protiľahlým chotárom.
Tony musí zomrieť, pretože prežil.
tbc
