Nočná pijanída
„...preto musíš vždy brániť iba svoje osobné záujmy. Ľudia sú kurvy a kurvami vždy boli a budú. Až dokedy nezmárujeme túto zem tak, že sa na nás konečne nasere, jak sa sluší a patrí a hromadne nás premení na organické hnojivo. Pre nejakú spolupatričnosť a podobné kokotiny jednoducho nemáš priestor, keď nechceš, aby na tebe druhí orali. Zvážiš možnosti, vyťažíš zo situácie maximum a ideš ďalej. Ináč si pojebaný komunista. A vieš, kto bol komunista? Marx! A vieš, čo Marxovi? Marxovi skapalo vlastné decko od hladu! Ale ani to tých boľševických chujov pravdaže neodradilo, aby v tom kokotizme vykúpali tretinu sveta. Ostatne, čo sa dá čakať od ráčkujúceho syfilitika s ryšavou bradou a od gruzínskeho ovcomrda, pôvodným povolaním bankového lupiča? Jeden pomätený Nemčurák si testovaním do neba volajúcej zhovadilosti na svojej domácnosti pošle na večnosť vlastného haranta, čím viac než jasne demonštruje jej nefunkčnosť v praxi a napíše o tom knihu. Namiesto toho, aby sa z nej celý svet poučil, ju o tridsaťpäť rokov neskôr odniekiaľ vyhrabe partia vyšinutých Rusákov a aplikuje úchyláctvo jej autora globálne. Od hladu vykape polovica Ukrajiny a tri štvrtiny Angoly. V Severnej Kórei dodnes nepoznajú teplú vodu a Kubánci sú majstri sveta v stavbe pltí zo škatúľ od banánov. Ále šak čo, šecko v porádečku. Hlavne, že sú si všetci rovní, boha! Všetci sú zaradení v nefunkčnom procese, hladní a s holou riťou, ale zaradení.“
Takto Mildo ukončil svoj asi dve hodiny trvajúci monológ na tému „Kohúta už netreba,“ konečne prestal pochodovať po dvore, zdvihol z vedra, postaveného pred lavičkou hore dnom jednu z troch vyprázdnených fliaš a vytriasol si z nej na jazyk posledné, na dne usadené kvapky domácej.
Chvíľku mi trvá, než dostanem mozog z úsporného režimu. Jak by povedal Jožko Golonka – nehal som sa učičíkat. S vypätím všetkých síl zaostrujem na improvizovaný stolík. Tri fľaše. Pekne. Na druhom konci lavičky spí Junior, zakrytý obrusom Gambrinus, ktorý určite chýba Vlastovi v bare. Nohy mám ťažké a telesné útroby zaliate márnivým, ale prítulným teplom. Už je dávno tma. Nad Javorinou sa blýska jak v Teslovej garáži a dvíha sa silný vietor.
Pán domu medzičasom odišiel ošťať plot.
Spätne si v hlave prehrávam záver majstrovej reči a cítim, ako sa vo mne rodí kategorický nesúhlas. Vedomý si svojej argumentačnej prevahy a o tri a pol promile silnejší, než zvyčajne, velím sám sebe nástup do protiútoku. Tak to teda né. Prudko vstávam...
O tri alko-minúty (*) neskôr sa zberám za hlasitého Mildovho aplauzu zo zeme. Na tričku mám raw bio batiku z hovien a zrna. Ľavé predlaktie mi zdobí čerstvý krvavý lišaj. Bez ďalšieho hrdinstva sa škriabem späť na lavičku, z ktorej vypliešťa oči čerstvo šokom zobudený Junior.
Triezvy medzi korheľmi holt často nechápe.
Okuliare mám? Mám. Fajn. Čo som to... Jáj, mučedníckej smrti som išiel zabrániť. Rovnám si späť do poriadku myšlienky, ktoré sa mi pri páde rozsypali kade-tade.
„Takže keď nechcem hrdinovu smrť, som komunista. Chápem správne?,“ jedným prstom si teatrálne naprávam okuliare ako Martin Nikodým v Milionárovi.
Mildo si sadá do trávy, ktorú pred chvíľou zavlažil telesnými tekutinami. Nevadí, aj tak v nej bolo už predtým nasraté od sliepok.
„Presne tak. Prašivý boľševik!,“ odsekne a potiahne do seba sople.
„A keď necháme kohúta žiť, kto presne skape od hladu?“
„To teraz takto ťažko povedať.“
„A čo s tým všetkým má kurva Marx?“
„Marx bol kokot!“
„A pod pojmom nefunkčný proces sa rozumie tvoja domácnosť?“
„Nie, lebo ja po využití potenciálu prostriedkami nemrhám.“
„Toto mi vysvetli.“
„Kohútov potenciál bol naplno investovaný do eliminácie tamtoho pičusa. Teraz musí ísť, aby som ja mohol spať. Jednoduché. Stále to nechápeš?“
„Nie, lebo práve komanči si z odstraňovania nepohodlných hrdinov spravili folklórnu tradíciu. A mám ti pripomínať, komuže to na zajtra nachystali na krchove jamu? A kto za to nesie všetky zásluhy? To proste nedáva logiku. Sám si komoš! A aj nácek! A zradca! A čurák!,“ uzatváram triumfálny obrat, pri čom ma napne na grc.
Mildo váha. Odvádza pozornosť hľadaním cigariet po vreckách. Už ho mám na lopate, zmrda. Keď v tom bezradné ochmelkovo ticho nečakane pretne hlas nehorázne sfušovanej mladšej kópie mňa samého.
„Ja si myslím, že to chápem. Keby ten pán Marx bol býval zavčasu zachlomaždil svoju starú, nemali by decká, tým pádom by nemal kto zomrieť od hladu. Ani by mu nemal kto pičovať, takže by sa aj dobre vyspal a nemusel by po nociach písať tamtú knihu.“
Chvíľka ticha. Hľadím na Juniora, krútiac hlavou beznádejou a ľutujúc, že ho vtedy neutreli do záclony. Mildo, plesnúc sa po čele, skúsene skóruje z protiútoku, ktorého založením ho pokrvná kokotia hlava dostala z argumentačného kúta: „Ááá keby, ništ nenapísal, hentí zajebanci by namiesto neho čítali oné... Burdu... A pekne by si u Gorkého v kuchyni štrikovali, až dokedy by nebolo celé Rusko v bavlnke. A my ostatní by sme nestáli štyridsať rokov v rade na mandarínky, jak prijebaní! Kuuurva, mladý, ty máš myslivňu,“ odoslal virtuálny haj-fajv. „Kohút ide zajtra pod nôž. A teraz pome drichmať, nech sme na fotke pri eštébáckej jame za najväčších jebačov.“
Tu som argumentačne skončil a čoraz viac sa mi chce blvať. Pristihujem sa, ako dýcham už iba ústami. Vyťahujem z vrecka mobil. Ukazuje pol tretej ráno, dvadsaťsedem zmeškaných hovorov od mamky a jednu SMSku. Tiež od mamky:
Tahajte domov, rano vstavate.
Zajtra si to vybavime.
Preco maju vsetci deti, iba ja vas?
Pa. Mama :*
Kam by sme vstávali? Veď máme voľníčko a slávnostný výkop je až poobede. Mamka je už očividne prepracovaná a nevie, čo je za deň. Odkedy má dve roboty, aby nás uživila, ide to s ňou z kopca. Dám jej na chladničku odkaz, aby nezabudla prísť prihodiť starému na dekel hrudu.
Za lavičku som hodil masívnu tyčku, za ktorú som sa okamžite ospravedlnil. Domáci iba mávol rukou. Aj tak bude čochvíľa pršať. Na rozlúčku som si vypýtal cigaretu a vybrali sme sa dolu kopcom k hlavnej ceste. Na rozdiel od mladého som sa už, z pochopiteľných dôvodov, nenamáhal ani len predstierať vyhýbanie sa kurincom.
„Tak zajtra, hubenky,“ utrúsil hostiteľ, potácajúc sa do dverí chalupy a súčasne si prdnúc.
Domov to máme kúsok. Odhadom päťdesiat metrov dolu kopcom, Mildova bránka, prebehnúť cez cestu, naša bránka a pískaj koniec. Žiadna veda. Lenže spadla ranná rosa, teda je treba na terén našľapovať precízne – pekne hranou topánky, rytmicky. Ale moje motorické centrum postihla etanolová kalamita a na nohách mám číny, v ktorých si aspoň raz rozbil piču každý, kto skúsil napríklad hrať na mokrej tráve futbal. Moje šance na hladký priebeh cesty sa teda rovnajú pravdepodobnosti, že sa katatonickému inštalatérovi podarí počas jazdy na kosatke úspešne vykonať neurochirurgický zákrok na rozzúrenom pitbullovi iba s použitím bágra a prskavky. Ale dal som už ťažšie veci a v horšom stave. Žiadny problém, som predsa kapacita.
O niekolko alko-minút neskôr nachádzam seba samého až dolu pri ceste, horeznačky, zamotaného v hrdzavých zvyškoch Mildovho plota. Niečo mi steká po čele. Či sa už spustil dážď alebo iba krvácam z hlavy, zistím až doma. V diaľke počujem hyenu, ale nepanikárim. Rozoznávam v nej bratov smiech. Okuliare mám? Nemám. Jebať, nájdem ich zajtra po svetle. Mobil tiež. Cigaretu som stratil. „O kuuurva, tej je škodaaa.“ Lakeť, ktorý som si odrel pri páde z lavičky, ma už ale nebolí, super. Lenže ja si teraz necítim celú ruku. Aha, to ju mám iba ponorenú v žihľave. Ľavú nohu mám zakliesnenú v pletive a do chrbta ma tlačí riadne špicatý šuter.
Pribieha brat. Stále sa smeje jak zjednaný. Dodáva, že zhora vyzerám ako svastika. Až nakoniec sa dotazuje, akému sa teším zdraviu. Posielam ho najprv do piče krave a potom hľadať moju cigaretu, prípadne, keby sa zadarilo, aj mobil a okuliare.
To poprcané pletivo ma nechce pustiť. Skôr sa do neho s každým pokusom o nadobudnutie stratenej slobody zamotávam viac a viac. Vzdávam to. Pozerám na čiernu oblohu. Nezdá sa, že by pršalo, ale mne sa v pravej očnej jamke vytvára jazierko teplej tekutiny. Prehmatám si čelo, ale na ruke po tme nevidím ani hovno. Ochutnávam. Áno – je to krv. Teraz som rád, že nič nevidím. Pri pohľade na krv odpadávam.
Dobrá správa – cigareta sa našla pár metrov odo mňa a bola mi vložená späť do úst. Prezradil ju svietiaci uhlík. Bafkám si a pozorujem bratovu snahu o moje vyslobodenie. Niečo sa trhá, snáď iba nohavice. Zrazu si spomeniem, ako ma hore retard zapálil.
„Vieš, čo si práve urobil, pablb?,“ šteknem nevraživo.
„Našiel som ti cigu,“ odpovedá, nepoľavujúc v snahe o predídenie amputácie mojej spodnej končatiny.
„A za to by si bol na nebesia vzatý, nebyť toho, že kvôli tvojej trvalej mentálnej invalidite bude Tony o hlavu kratší.“
„Ale čo si?,“ oponuje stoicky, priam pohŕdavo.
„Si toho vola nepočul, alebo čo?“
„Počul.“
„A?“
„Povedal, že ho zajtra zabije.“
„No prosím!“
„Vlani, koncom augusta, hovoril dedovi, že ďalší štamprlík si už nedá, lebo ide zajtra vykopať zemiaky...“
„Aaaauuuu, opatrne, kurvaaa!!!“
„...štamprlíkov si dal ešte dvanásť a zemiaky kopal deviateho decembra,“ dokončuje krpáň myšlienku, fascinovane skúmajúc polovicu mojej bývalej topánky. „Čiže...,“ hádže mi ju na hrudník.
Som voľný.
„Poď domov a nič sa neboj, bráško. Celý si krvavý...“
tbc
- - -
*alko-minúta - premenná časová jednotka. Dĺžka jednej alko-minúty je priamo úmerná miere intoxikácie organizmu alkoholom. Najdlhšia zaznamenaná alko-minúta trvala 76 rokov a 82 dní. Na svedomí ju má istý Boris Nikolajevič Jeľcin z Ruska. Na opačnom konci stojí známy abstinent, slušák a slovenský rodák – Miro Šatan, ktorý po víťaznom finále hokejových MS v roku 2002 ohodnotil sadnutie si na šatňovú lavičku, ulepenú od šampanského frázou: „Dopi... Nič.“ Jeho alko-minúta trvala presne 0.63 sekundy a je teda najkratšou zaznamenanou alko-minútou v dejinách ľudstva.
