Pomsta mŕtveho muža

 

DISCLAIMER: Ak je ctený čitateľ slabšej povahy, trpí dentofóbiou, hemofóbiou, prípadne sa psychicky pripravuje na návštevu svojho stomatológa, ktorý bojuje s problémami súvisiacimi s konzumáciou alkoholu, či iných psychotropných látok, autor dôrazne odporúča na tomto mieste čítanie dnešnej epizódy ukončiť.

 

Po ceste k zdravotnému stredisku zvažujeme, aké máme možnosti predísť zážitku, spĺňajúcemu všetky parametre na to, aby sa stal v realite hororovým.

„Povieme mamke, že tam Lojzo nebol,“ súka zo seba priškrteným hláskom brat.

Zdá sa mi, že sa za posledných desať minút zmenšil o dobrých pätnásť čísel.

„Keby tam nebol, tak by sestrička obvolala pacošov. Vždy to tak robí. Navyše si nemyslíš, že presne o deviatej nezazvoní v ordinácii telefón s kontrolnou otázkou, či už máš pod krkom podbradník, že nie?“, pripomínam fakt, že sa poslednou dobou netešíme práve prehnanej dôvere ženy, v ktorej dome zatiať ešte stále bývame.

„Tak tam nebola ani sestrička!“

„Počúvaš, čo ti hovorím, pako? V okamihu keď matičke sestrička, ktorá tam podľa tvojich slov nie je, zdvihne telefón, balíme kufre!“

 

V tej chvíli sa totiž veci u nás doma mali asi tak, že o Juniora sa nielen vďaka jeho paradezantnému výsadku zo školského okna začala vo veľkom zaujímať sociálka. Jeho doterajšie sedenia u psychologičky pre mladistvých delikventov do posudku, od ktorého záviselo jeho prípadné odobranie z opatery rodiča, príliš optimizmu nevnášali. Hovoril totiž zásadne pravdu, idiot.

A čo sa mňa týka, v domácnosti stále doznievali emócie po drobnom incidente z prelomu apríla a mája, kedy som sa vyspal s Ježišom, za čo na mňa Pánbožko hneď za tepla poslal polišov. Poznáte to - ráno sa zobudíte, ste radi, že napriek strate pamäti sa vám podarilo na autopilota pristáť vo vlastnom brlohu a zrazu zistíte, že v ňom neležíte sami.

Kto v mladosti nechyboval, nech hodí fľašou alebo bongom.

Problém nebol ani tak v tom, že Ježiš bol chlap. To by som dnes vysvetlil argumentom, že doba bola vtedy jednoducho taká (Čau, Jaro! Dúfam že to tu čítaš, kamoš). Problém bol v tom, že som sa v jeho objatí nezobudil svojvoľne, ale na tupé údery do hlavy, ktoré, ako som zistil okamžite po otvorení očí, spôsoboval obušok v rukách matkiných, zapožičaný od jedného z dvojice za ňou stojacich mužov zákona. Na otázku, čo to má kurva znamenať, som logicky odpovedal, že by som to aj ja rád vedel, pretože som si prisamfakt nepamätal ani hovno. Chvíľu som zíral striedavo na tú prekvapivú trojicu, čo mi prišla budíčkom ozvláštniť ráno a na môjho svetoznámeho spolunocľažníka. Mať dýchala tak zhlboka, že by mohla z fleku nakrútiť inštruktážne video pre tuberákov v Smokovci. K slovu sa viac nemala, a tak sa ho ujal očividne starší z príslušníkov.

„Mladý muž, kde sme boli v noci?“

„Tu! Mám na to dokonca svedka, zdá sa“, obhajujem sa pohotovo.

Frekvencia matkinho dychu naberá na obrátkach.

„Ale nehovor. A môžem sa spýtať, ako sa pán svedok dostal do tvojej postele?“, nenecháva sa vyviesť z konceptu.

„Nech sa páči, prosím, ale aby bolo jasno, ja som ho nenútil,“ mykám plecami.

„Zdá sa, že mlčí. Akoby ani nebol živý, človeče.“

„Vraždu mi neprišijete. Tá sa stala pred vyše dvetisíc rokmi, teda som ju jednak spáchať nemohol a jednak je už dávno premlčaná. Navyše sa aj vie, kto to bol. Všetko je to čierne na bielom v knihe kníh...“

„Drž už klapačku, ty prasa! Ešte slovo a prisahám, že ťa vlastnoručne zaškrtím!!!“, vrátila sa mamina do diskusie. Na čele jej medzičasom navrela neprirodzene široká, pulzujúca žila.

Keď ma odvádzali, stihol som ešte za Ježišom šteknúť, že mu zavolám.

Po mojom prepustení z vyšetrovačky chýbajúce fragmenty z onej noci doplnili moji obchodní partneri, Riki a Walter. Ukázalo sa, že sme sa podľa odvekej tradície s večerom vyzbrojení pílkou vydali do vedľajšej dediny, aby sme vyčkali, kým partia mládencov strážiacich čerstvo postavený máj podľahne démonovi alkoholu a aby sme ho nemilosrdne zoťali. Aby v hanbe ostali celý rok a dievčatá aby ich nechceli. Plán to bol fajn, ibaže ešte pred samotným odchodom sme zoťali a dofajčili ako svine seba samých. Na odvahu.

Tá nám teda rozhodne nechýbala, keď sme prechádzali okolo miestneho kostola, pri ktorom stál od nepamäti drevený kríž a na ňom pribitý mučeník, Syn Boží. Rozhodli sme sa s týmto neprávom raz a navždy skoncovať, čo sa nám napokon aj podarilo. V návale solidarity som si uvedomil, že Ježiško síce nadobudol stratenú slobodu, ale čo si s ňou takto proti noci počne? Chvíľku sme skúšali volať jeho otcovi, ale odpovedali nám iba všetky dedinské psy, tak som mu dovolil jednu noc prespať u nás. Miesto jeho prechodného pobytu prezradila ryha v asfalte od klinca v jeho päte, vedúca od kostola až k nášmu baráku. Tí dvaja kokoti mi ho ešte aj pomohli prevliecť do postele. Páni orgáni teda dokázali úlohu „nájdi telo Kristovo“ rozriešiť aj bez pomoci Colomba v rekordne krátkom čase.

Bola to strašná hanba. Keby náš ctený duchovný nesúhlasil s tým, že môžeme všetko uviesť do pôvodného stavu pod rúškou noci a bez publicity, veriaci spoluobčania by ma iste boli bývali pribili na ten kríž namiesto jeho pôvodného rezidenta. Budiž na nebesia vzatý, fardžo náš zlatý.

Od tej chvíle nebol žiadny priestor pre akékoľvek neuposlúchnutie matkinych príkazov. Mňa by niečo také okamžite povýšilo do stavu bezdomoveckého a mladý by vyhral pobyt v polepšovni ešte skôr, než o ňom rozhodnú úrady.

 

Nezostalo nám teda nič iné, než sa podriadiť osudu a dúfať, že bude milostivý.

Pred dverami strediska som ešte schmatol Juniora chlapsky za plecia a vysvetlil som mu, že Ajkove obavy pramenia iba z babských povedačiek a nezakladajú sa na pravde, pričom som mu presvedčivo hľadel do jeho lesknúcich sa očí.

Vlastne ani neviem, či som chcel oklamať viac jeho alebo seba.

Chvíľa sedenia na prešúpanej koženkovej lavici, nervózne podupkávanie po rokmi povydúvaných dlaždičkách, letmý pohľad na splesnený plafón a už aj nás vlečú do ordinácie, pretože sme boli, na rozdiel od ostatných čakajúcich, div sa svete objednaní. Zvyšných asi päť ľudí boli urgenti, ktorých bolesť nabrala tak obludné rozmery, že sa rozhodli radšej zomrieť, než v nej ďalej zotrvávať.

Váhavo vchádzame. Junior je vyzvaný k usadeniu sa do oldschool kresla z roku 1982 made by Chirana Stará Turá. Súhlasným kývnutím hlavou mu naposledy dodávam odvahu. Rytmické kovové hrkanie spôsobuje triaška v Lojzových rukách pri ukladaní novej sady nástrojov na podávaciu tácku na konci jedného z ramien kĺbovej chobotnice. Na malý okamih sa nám stretajú pohľady. Jeho beľmo indikuje viac než jasné terminálne štádium cirhózy pečene, ktorej ani nie o polroka podľahne.

Pýta sa ma, či mňa nič netrápi, na čo reagujem odmietavým krútením hlavou tak intenzívne, až mi z nosa skĺznu okuliare a končia niekde pod plechovou kartotékou.

Odovzdávam sestričke krpáňovu kartičku poistenca, prehadzujeme zopár zdvorilostných fráz o tom, ako sa majú naše rodiny, bez toho, aby to kohokoľvek z nás zaujímalo.

Naštelovať kreslo, svetlá, uviazať obrovský podbradník na krk, kelímok s vodou na miesto, rúšku pre pána doktora a ide sa na vec.

Junior je tázaný, s čím že to má presne problém. Zaryte mlčí, iba sa inštinktívne zanára o niečo hlbšie do kresla.

Stojac opodiaľ sa hlásim o slovo a pripomínam bratove pretrvávajúce patálie v podobe nadmerne vyvinutých koreňov mliečnych zubov, ktoré v detstve spôsobovali nemalé komplikácie pri ich domácej extrakcii. Raz sme si dokonca so sestrou mysleli, že mu babka počas trhania na pohľad zhnitej spodnej dvojky zlomila čeľusť. Ozrejmujem prítomnosť jedného z nich v bratových ústach aj napriek jeho pokročilému veku. Konkrétne vpravo dolu.

Lojzo to berie na vedomie chápavým hmkaním, poškriabe sa na hlave dovtedy sterilnou gumovou rukavicou a prikazuje krpáňovi, aby ďalej neváhal s otvorením chlebárne.

Ten nereaguje, ale Lojzo je starý harcovník s dlhoročnými skúsenosťami. Brašule rozhodne nie je prvý, komu pri pohľade na dottoreho imitáciu Parkinsonovej choroby bez varovania zlyhali ovládače tvárového svalstva.

Presne mierený úder ukazovákom niekde do oblasti slabín, preľaknuté zvýsknutie, a už aj druhá dentistova ruka mocným stiskom bráni dokorán otvoreným ústam pacientovým v opätovnom zatvorení sa.

Od úľaku heglo aj so mnou. Wow, just wow.

„Kdeže to máme ten zúbok?“, kladie otázku istoty, nepoľavujúc v stisku krpáňovej čeľuste. „Vpravo dolu?“

Súhlasne prikyvujem.

Brácho kope nožičkami, ale zdá sa, že je to márne. Lojzo, hoc skoro dôchodca, má paru jak buldozér.

Prvý použitý nástroj je zrkadielko, pohoda. Iba ma zarazí, že vďaka tej nenormálnej triaške v rukách mám pocit, akoby som sa pozeral skôr na dirigenta Slovenskej Filharmónie, než na zubára.

„Hmmm, hmmm... Sestrička, odsávačku. Pacient slince jak pivná doga, ha ha ha.“

„Dáme aj anestéziu, pán doktor?“

„Netreba, veď je nejaký chlap. Čo ty na to, mladý?“

Junior niečo mumle, ale s čeľusťou v mocnom stisku a novo nainštalovanou hadicou mu nie je rozumieť ani zbla.

Lojzo má jasno – ide o súhlas.

Na scénu prichádza nechutne zahnutý háčik. Snáď mu s ním aspoň nevypichne oko.

Okamžite po kontakte s Juniorovou dutinou ústnou sa ozýva prvé opatrné aukanie.

„No no, čo si? Bábovka?“, kára lekár malého pacienta.

Ten mu oponuje: „Opatne, kuvapicha, pvevoha!“

Aaa, máme tu kliešte. Aukanie sa stupňuje. Oblieva ma prvý pot. Lojzo krúti hlavou. Ten zub sa vraj nie a nie pohnúť. Také niečo sa len tak nevidí. Nevadí, chce to iný vercajch a pôjde to, len sa vraj netreba báť.

„To sa ti kurva ľahko povie,“ vravím si pre seba.

Sestrička je prizvaná na pomoc. Odkladá Nový čas pre ženy a nasadzuje malému nešťastníkovi zo zadu ukážkovú policajnú kravatu, zatiaľ čo Lojzo prezbrojuje na ťažší kaliber. Teraz má v ruke niečo, čo mi pripomína babkin štyridsaťročný drvič na orechy.

„Jeeežišmarjááá,“ konštatujem asi už nie len pre seba, pretože na mňa na okamih obidvaja pozrú, a ďakujem Bohu za to, že kreslo je mi otočené chrbtom vďaka čomu mi samotná akcia zostáva skrytá.

Pacient prestrašene huhle. Predpokladám, že adresuje vyhrážky pomalou a bolestivou smrťou širšej rodiny celej posádke ordinácie. Aukanie prechádza po aplikácii megaklieští v nefalšovaný rev, nenechávajúci ma na pochybách o tom, že situácia, v ktorej sa Junior nachádza, sa zdá byť autentickou exkurziou do stredoveku.

Som svedkom aplikácie efektu ľudskej páky. Lojzo pracuje kolenom, zapretým v bratovom hrudnom koši. Sestrička používa ako násobič sily operadlo kresla. Junior sa k svojej smole nachádza vo vektore, kde to očividne bolí kurva najviac na svete.

Pacientov krik sa nedá slovami opísať.

Zvoní mi telefón. Matka, ako na zavolanie. Prijímam hovor a ruku s telefónom najprv bez slova naťahujem rovno v ústrety dejisku masakry.

„Čuj, žena, čos spôsobila jednému z plodov tvojej nerozvážnej vášne,“ prihováram sa po polminúte s úmyslom vyvolať v nej pocit viny.

„Čo to trepeš? A čo to je za vreskot?“

„Vyčítam ti tvoju mladickú nerozvážnosť. A čo sa toho kriku týka, nič zvláštne. Iba ti zabíjajú dieťa. Ako je v práci?“

„Ty už nemáš nárok byť vtipný, synu. Ste u Lojza, áno?“

„Podľa zvukovej kulisy buď tam alebo v drviči na odpadky. Čo myslíš?“

„Fajn, vidíme sa na pohrebe.“

„Tiež si myslím.“

Zložila.

Medzičasom sa v Lojzovych rukách objavil regulérny pajcer. Zvuky človeka, ktorý mi po tomto zážitku zrejme nebude viac bratom, by sa dali použiť pri ľubovolnej scéne z filmov Eliho Rotha.

Sestrička konštatuje, že pacient krváca.

Len čo to dopovie, na Lojzovom plášti i tvári končí krvavý kosier.

Konštatujem, že sestrička má pravdu.

Idú na mňa mrákoty. Začínam mimovoľne odriekať Zdravas Mária.

„Sestrička, krváca aj z nosa. Tampóny!“, vôbec nepanikári Lojzo.

Sestrička mi podáva plechovú misku v tvare obličky a prizýva ma k asistencii.

Lojzo zakľakáva aj druhým kolenom.

Skôr než stíham s povďakom odmietnuť, už stojím v dejisku vraždy, aby sa mi priamo pred očami zhmotnil expresívny výjav siedmeho kruhu pekelného.

Padá zo mňa napoly fascinované a napoly znechutené: „Čo ti jebeee???“

Braček, odpusť...

Podlamujú sa mi kolená. Hlavou rozrážam porcelánové umývadlo a strácam vedomie.

 

Niekde v diaľke počujem hlasy. Pomaly otváram oči. Lojzo so sestričkou sa nado mnou skláňajú a zrejme mi lepia tržnú ranu na hlave, ktorú som si síce priniesol so sebou, ale kontakt so sanitou ju značne vylepšil. Moja kedysi biela košeľa získala nádherný vínový tón. Plášte zdravotníckeho personálu detto. Lojzo má poškriabanú tvár. Junior sa nakoniec zjavne vzoprel svojmu osudu a teraz usedavo vzlyká v kúte s nosom a ústami doplna napchatými zakrvavenými absorpčnými tampónmi. Aj jeho úbor zdobí výdatná dávka nuly negatív. Je bledý ako stena.

Zberám sa, ale okamžite padám späť na riť. Všade naokolo sú črepiny, rozhádzaný zubársky vercajch a lízance krvi.

V čakárni zostala iba pani s asi sedemročným dievčaťom, ktoré pri pohľade na nás na šupu zvracia priamo do jej výstrihu. Nečudujeme sa.

Junior vzlyká a súčasne sa snaží chytiť pravidelný dýchací rytmus, ako mu z dverí ordinácie radí zjavne duševne opotrebovaná pani sestrička. Ja mám čo robiť, aby som sa udržal na nohách a súčasne rozmýšľam nad tým, či sa náhodou duša starého Marka neprevtelila do Lojza, aby nám dala naposledy prikúriť.

S prianím príjemnej zábavy zvyšným preživším sa lúčime a odchádzame.