V mojem kšeftě?!

 

Obloha zostala zrazu čistá, ako Kristovo ľavé oko. Po búrke ani stopa. Slnko sa odráža od zmáčaného asfaltu, vzduch vonia ako popadané jesenné lístie. Hore Novou ulicou sa neistým krokom mĺčky tackajú dve krvou nasiaknuté atrapy ľudského bytia. Menšia z nich ešte stále dýcha prerývane a vzlykajúc roní krokodílie slzy. Tá druhá – vyššia a pochudnutá, triedi v hlave nevoľnosť od fyzickej bolesti tak intenzívnej, že každá ďalšia sekunda exitencie v tejto podobe zdá sa byť nadbytočnou. V hlave, ktorú zdobí ledabolo prilepený chuchvalec gázy, prekrývajúci štyri stehy, aplikované viac než nerovnomerne. Čo nerovnomerne? Výkony slepého dieťaťa, šijúceho v Bangladéši najlacnejšie tenisky javia sa popri tomto veľdiele priam ako majstrštych. Ani len košele nemajú tí dvaja riadne zapravené. Načo aj? Aby predstierali, že ich mikrosvety sú v rovnováhe?

V polovici ulice sa zastavujem. Ešte stále sa mi krúti hlava a ťažko sa mi dýcha. Posraté rebrá. Ako keby nestačil pocit, že mi po hlave poskákala banda roztlieskávačiek. Vyťahujem cigaretu a premýšľam, čo so zvyšným časom do pohrebu. Pravda – rozumné by bolo ísť sa domov prezliecť, lenže dnes jazdí Ajko a ten si dva nadrozmerné použité tampóny do autobusu rozhodne nepustí.

Padá rozhodnutie prečkať do poobedia v knajpe u Piťa.

Piťo bude rád. Doobedia bývajú podľa jeho slov na hovno, lebo nemá s kým slova prehodiť, ak neráta Ladika, ktorý prichádza každé ráno presne o 9:15 CET s Novým Časom pod pazuchou, zasadne za najväčší stôl, dá si radlera a začne čítať nahlas, čo nového doma i v zahraničí. Keď na neho Piťo nemá náladu, zahriakne ho, aby držal hubu, lenže on iba krátko zagáni ponad okuliare a spokojne pokračuje ďalej. Keby krčma patrila Piťovi, dávno by Ladikovi uplietol čiapku z jeho vlastných čriev. Lenže nepatrí. Patrí Fičimu a Fiči sa riadi heslom: „Aj pičus zákazník je stále zákazník.“ A tak je Ladik zatiaľ bez čiapky, a Piťo trpí. Aj poobedia bývajú na hovno, lebo to sa mu tam pre zmenu nahrnú všetci štamgasti naraz a to zasa na debaty nemá čas.Taký je život Piťa krčmára. Prvky socializácie postrádajúci.  

Nuž, hádam sa nám poteší.

Pred krčmou vybavujem dva takmer identické telefonáty s Rikim a Walterom. Obaja sa zhodne pýtajú, či prší, na čo napriek oblohe takmer bez mraku odpovedám k ich spokojnosti kladne. Nahlasujem polohu, potvrdzujem, že ma nájdu v dolnom šenku, odkiaľ vyrazíme na cintorín spoločne.

Do lokálu vchádzame obidvaja už relatívne pokojní, v absolútnej tichosti. Blíži sa poludnie, Vladik už chválabohu recituje počasie. Aj tak ho počujeme iba keď prechádzame v jeho tesnej blízkosti. Piťo totiž zvolil v boji s nechceným kamelotom zbrusu novú taktiku. Prehlušuje ho na plné gule vypeckovaným televízorom.

Sadáme si za bar a pripájame svoje pohľady k Piťovmu, nasmerovanému v ústrety obrazovke neľudsky revúceho aparátu. Natália Fonód-Babincová  referuje o ekonomickej katastrofe nesmiernych rozmerov, valiacej sa na nás z hypotekárnou krízou zasiahnutej Ameriky.

Po chvíli výčapnícky matador zrejme inštinktívne, alebo podľa železitého zápachu krvi, vycíti našu prítomnosť a prehodiac niečo o západnej propagande otáča sa nám v ústrety. Na chvíľku zmeravie, zodvakrát pohľadom preverí mieru reálnosti zjavov, čo mu v lokále bez varovania vyrástli zo zeme takto z kraja šichty. Ústa má otvorené dokorán. Načiahne sa po ovládači, aby stiahol úroveň hlasitosti k hodnotám zlúčiteľným so životom a prezieravo sa pýta, či sme ušli z fušersky vykopaného plytkého hrobu, komu má volať a čo si dáme. Transfúziu vraj v ponuke nemá. Kokot vtipný.

Pomrvím sa na nepohodlnej barovej stoličke, vkladám si do úst cigu a priťahujem k sebe popolník.

„Počuj, Piťko... Ako by som to len... Aby si si to nevzal príliš k srdcu... No nič. Takto. Drž piču a daj mi borovičku. Dvojitú. Prosím. Ďakujem srdečne,“ adresujem objednávku zastretým hlasom, neodkláňajúc zrak od noviniek zo sveta športu.

Paolovi Cannavarovi sa vraj nepáči v Madride.

„Služobníček, mladý pán. Úctivý služobníček,“ pochlebuje pingel teatrálne a už aj sa elegantne zvŕta pri chladničke s destilátmi. „Aj pivečko?“

„Nie, vďaka, v tak skorú hodinu sa nepatrí,“ dolujem z útrob rozvrátenej duše pokus o sarkazmus.

„Iste, iste. A pre grófa Drakulu mladšieho?“, žmurkne priateľsky na potichu prísediaci mix zmaru a nenávisti, čo kedysi mi býval bratom. „Džúsik?“

Odpovedi sa mu dostáva v podobe o čo nezrozumiteľnejšieho, o to vášnivejšieho mrmlania, sprevádzaného gestikuláciou hornými končatinami, nie nepodobnou vítaniu slnka tibetskými mníchmi.

„Tvojej nekonečnej pozornosti iste neuniklo, drahý priateľ, že mladší z rodu zatratených sa momentálne teší hermetickému utesneniu všetkých telesných otvorov v oblasti tváre. Pokiaľ teda nemieniš začať s podávaním nápojov intravenózne, poprosil by som ťa v jeho mene snáď iba o zapožičanie vrecúška s mrazenou zeleninou,“ tlmočím potreby dočasne verbálne hendikepovaného Juniora a obraciam do seba pohárik.

Zmocňuje sa ma epileptická triaška. Na chvíľku mi vypadáva obraz a namiesto neho vidím iba vojnu mravcov. Hrubým odhadom som ani nie pred hodinkou stratil minimálne trištvrte litra krvi, ktorú sa pokúšam nahradiť destilátom nevalnej kvality. Dobre mi tak.

„Ešte za pohárček pre pána Balbou?“, trasie fľašou v krátkej, bravčovej ručičke pán hostinský, len čo sa ako tak vrátim do konceptu.

Odmietam haltovným kývnutím rukou, druhou si utierajúc znenazdajky sa vyvalivšie potoky sĺz.

Kofi Annan volá po rozšírení právomocí OSN.

Krpáň si na pravé líce tisne jarnú zmes a blažene ochká.

Pred krčmou zastavuje obstarožná Karosa, čo je signál pre Piťa, aby na pult položil čerstvo natočenú malú Kofolu.

Do miestnosti vbieha Ajko, obracia do seba vychladený obsah pohára a pri pohľade na nás krúti hlavou.

„Magori. Ja som vám to hovoril. Ja som im to hovoril,“ potvrdzuje Piťovi. „Boli u Lojza. Dnes. No pochopíš to?“

Piťo sa plieska dlaňou do vysokého čela.

Ajko ďakuje za občerstvenie a behom sa vracia k naštartovanej mašine. Medzi dverami nám ešte pripomína to, čo vieme aj bez neho. Takíto sa s ním späť rozhodne nevezieme.

Linkový autobus zaburáca a mizne v kúdole prachu. Treba dodržať grafikon.

Prichádzajú moji obchodní partneri. Vysadli z autobusu, len Walterkovi bolo ešte treba vonku nabiť sklo. Vraj mu to pomáha od astmy.

Riki na nás zazerá ponad svoje nevkusné Ray Bany.

„Radši se na nic neptám, vole.“

Walterkovi nič nebráni, hoci má oči ako žiletky, prísť s hypotézou, že Juniora sa niekto pokúsil vypreparovať zaživa, preto tie dve kilá vatových vypchávok v jeho tvári a mňa sa pokúsil zlikvidovať, akožto svedka, úderom do hlavy, preto môj klingonský zjav. To všetko ohraničené autistickým hihňaním, ako sa na špičkového konzumenta prírodných narkotík sluší a patrí.

Chvíľu debatujeme o pripravenosti materiálu na večernú distribúciu.

Firma zažíva enormný rozmach. Zamestnanie nám už nie je ničím viac, než prachsprostou zásterkou. Teda okrem Rikiho, ktorý do práce pre istotu nechodí vôbec. Jednak by sa nemal kedy dôsledne starať o svoj pestovaný zovňajšok a jednak by mu aj tak nikto prácu neveril.

Večer má prebehnúť najväčší kšeft v našej krátkej histórii, ktorý nám má zmeniť život.

Časové znamenie hlási jednu hodinu po obede. Pýtam si ešte placačku bora a Marsky, platím a vyberáme sa na cestu na cintorín.

„Ozaj!“ skríkne za nami Piťo, keď sme už už za dverami. „Kuku, odkáž mamke, že už sa vie, kto vlastní tú barabizňu povyše vás. A že predá. Za šesťdesiat tisíc.“

Všetci štyria brzdíme šmykom. Toto nám chýbalo. Pičablesk...